Človek akoby to už niekde čítal, a aj tak je to stále skutočnosť
„Kdo by to byl řekl, že v jednadvacátým století bude maloburžoazie pořád tak rozšířená a hůř, nabývat současných forem,“ diví sa Bára Bažantová vo svojej novej zbierke krátkych próz Dobrého po málu.
Úzkostlivé dbanie o správnu životosprávu, posadnutosť obavami „o svoje věcičky, o svoji bezúhonnost, svoji pověst, svůj majetek“ a nespokojnosť vyjadrená zásadne slušne a v inštitucionálnych rámcoch. To je len výber z charakteristík občiansky a sociálne uvedomelého meštiaka, ktoré si Bažantová berie na paškál v textoch z najlepšej, prostrednej časti knihy – Včera v noci se mi zdálo.
Lyrické ladenie a rozprávanie v druhej osobe by vari mohli evokovať rozpomínanie sa a sprítomňovanie čohosi z inej reality. Pravdou je, že nezriedka ironicky však vystihujú predovšetkým charakteristické rysy našej rukolapnej skutočnosti a pocitov z nej: „Snad vážně není o co stát. Snad je při vší tý marnosti lepší topit se v moři nekonečných možností, bez výhledu naplnění, lapat po dechu a nikdy ho nepopadnout, šlapat vodu, šlapat podél cesty a trhat sedmikrásky.“
Jednoduchšie než o celej knihe je uvažovať o jednotlivých textoch, keďže každá z troch častí zbierky predstavuje iný typ písania a práce s jazykom. Už názov prvého bloku Čavátka tachtěte suvel naznačuje kontakt s čímsi neznámym, iným – možno len nepoznaným, možno napospol vymysleným. Práve poviedky tejto úvodnej časti sú najliterárnejšie, približujú sa rozličným žánrom: dobrodružnej rozprávke, spoločenskému mýtu či alegórii, humoreske založenej na zámene postáv alebo selankovitému cestopisu.
Naopak, posledný oddiel zbierky Jestli je ti z toho smutno, tak přijď k nám združuje niekoľko realisticky podaných čŕt, v ktorých je namiesto reflexie či rozprávania v popredí skôr opis, zachytenie chudoby a najmä života v nej.
„Paní Eva měla děti, ty děti měly děti, ty měli další děti a všichni ty lidi neměli nic moc jinýho než děti a rodiče. Neměli peníze, možnost, vůli ani nápad, jak z toho ven a proč. Nic k ničemu, nikdo se nikoho nikdy na nic pořádně nezeptal, nejspíš nebylo na co, nikdo nikomu nic neřekl, nic od nikoho nezjišťoval; o jeho životě, o jeho snech, o světě, nic, co by mělo význam.“ Okrem toho veľa hanby, trochu predstierania, niekoľko spôsobov úniku a len málo z nich úspešných. „Člověk jako by to už jednou někde čet, a přesto pořád je to skutečnost.“
Autorka sa už vo svojej predchádzajúcej próze Prokletý, kdo přichází osvedčila nielen ako nadaná štylistka a vnímavá pozorovateľka, ale tiež ako presvedčivá rozprávačka o spoločenskej periférii, bezprostredne spätej s hmotnou núdzou a závislosťami. Ak sa jej však v novele z prostredia barcelonského squatu podarilo vykresliť nonkonformnú spoločnosť odpadlíkov od stredostavovského života bez akejkoľvek idylizácie, do jej aktuálnej zbierky, žiaľ, občas presakuje sentiment, dojatie sa nad prostým životom mimo súčasných civilizačných štandardov.
Riziko takto vnútorne rôznorodých zbierok je v tom, že takmer každý čitateľ v nich nájde čosi nadbytočné. Pri nanajvýš desaťstranových textoch sa však ani dojem z pár opomenuteľných próz nerozvinie do čitateľskej mrzutosti.
Dobrého po málu poznáme ako príslovie, ale po dočítaní celej knihy sa na myseľ nevdojak tlačí otázka, či sa z ľudovej múdrosti vlastne nestala ľudová skúsenosť v zmysle poslednej vety zbierky: „Není na tom vůbec nic, nic hluboce lidskýho v nás.“
Isteže, sú to ponuré stránky, hoci sa to z ilustrácií Petra Nápravníka ani celkovej úpravy knihy na prvý pohľad nezdá. Na čomsi tu však predsa len stále záleží: možno ide o dosiahnutie dospelosti ľudského sveta predtým, než skončí, ako o tom hovorí zakladateľský mýtus prozaického sveta tejto zbierky.
Bára Bažantová: Dobrého po málu. London: Divus, 2024.
Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra