Je koniec júna a do malej obce Louka u Litvínova v severných Čechách neďaleko nemeckých hraníc postupne prichádzajú desiatky aktivistov a aktivistiek z Českej republiky i zahraničia.
Heslami „Na mŕtvej planéte nie sú pracovné miesta“ a „My sme investičné riziko“ ich vítajú transparenty pripevnené na jednom z organizačných stanov. Začína druhý ročník Klimakempu, päťdňového klimatického tábora s množstvom prednášok, koncertov a workshopov, ktorý vrcholí akciami občianskej neposlušnosti. Počas nich vniklo do areálu povrchovej bane Bílina niekoľko stoviek ľudí a pokúsilo sa vlastnými telami zablokovať ťažbu hnedého uhlia.
Blízko lúky, na ktorej sa dočasne aktivisti a aktivistky usadili, ležala ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi obec Libkovice, zrovnaná v roku 1993 na pokyn vtedajšej vlády so zemou, aby uvoľnila miesto ďalšej ťažbe uhlia. Už vtedy Libkovice bránili pred bagrami pripútaní aktivisti a aktivistky, avšak neúspešne.
Na tradíciu týchto priamych akcií dnes nadväzuje čerstvo resuscitované klimatické hnutie, ktoré sa formuje okolo iniciatívy Limity jsme my. Hnutie ostro vystupuje proti fosílnemu priemyslu a upozorňuje na nutnosť systémových zmien spoločnosti pri boji za klimatickú spravodlivosť.
Na zelenej lúke
Už samotné fungovanie tábora ukazovalo víziu, ako by mohla táto postfosílna a postkapitalistická spoločnosť vyzerať. Lúke dominovalo obrovské modré šapitó, ktoré hostilo spoločné pléna, kde sa rozhodovalo konsenzom, súhlasom všetkých prítomných. Elektrinu vyrábali solárne panely, záchody boli kompostovateľné, potraviny, z ktorých sa varilo, prevažne lokálne a v bio kvalite. Na výlet ste si mohli požičať jeden z bicyklov a všetok odpad sa recykloval. Účastníci boli zároveň organizátormi, každý pomáhal s chodom tábora a ľudia si zároveň pomáhali navzájom.
Veľká časť programu zahŕňala prípravy na sobotné demonštrácie, ktoré sa skladali z pestrých a kreatívnych taktík. Už z piatka na sobotu ráno obsadila skupina aktivistov a aktivistiek najväčšie rýpadlo v Českej republike. Legálna, riadne ohlásená demonštrácia štartovala z tábora v sobotu ráno. Zástup aktivistov a aktivistiek v bielych overaloch sa vydal na miesto bývalých Libkovic a za sprievodu polície pokračoval po hranici bane Bílina. V jednej chvíli sa však početná skupina sprievodu odtrhla a rozbehla smerom k bani, prenasledovaná ťažkoodencami na koňoch a terénnych štvorkolkách. Niektorým sa podarilo rozprestrieť obrovský transparent, iným obsadiť prekladač a dopravníkový pás. Ťažbu uhlia sa im podarilo ochromiť na dvanásť hodín.
O radikálnosti s láskou
Severné Čechy, a predovšetkým Ústecký kraj, patria k najchudobnejším častiam krajiny s vysokou nezamestnanosťou a nízkou kvalitou života. Vnášať do tohto priemyselného regiónu tému znečisteného životného prostredia v takto radikálnej forme vôbec nie je jednoduché. Politici i priemyselníci odbíjajú argumenty aktivistov a aktivistiek, ktorí chcú brániť prírodu i zdravie miestnych, vyhrážkami o strate zamestnania a prepadu do chudoby.
Aj preto radikálnosť hnutia Limity jsme my spochybňuje aj časť samotných ekologických aktivistov, ktorí v niekoľkohodinovom nelegálnom (i keď nenásilnom) blokovaní ťažby nevidia potenciál dosiahnutia pozitívnej zmeny. Limity sa aj tento rok snažili osloviť a zapojiť do Klimakempu miestnych, baníkom vysvetľovali zmysel chystaných akcií, v obci zorganizovali čistenie čiernej skládky. Čiastočne sa im tak darí komunikáciu s miestnymi aspoň načať. Je to však beh na dlhú trať, ktorej výsledok sa pravdepodobne objaví až o niekoľko rokov. Neprajníkov je totiž stále veľa.
Dôležitejšie však je, že tlak na ukončenie ťažby uhlia v Českej republike a zatvorenie hnedouhoľných elektrární nie je jediným cieľom hnutia. V skutočnosti ich je podstatne viac: ukazovať systémové príčiny klimatických zmien a rámovať ich globálnym kontextom sociálnych a ekologických nerovností, spraviť z nenásilných priamych akcií relevantný nástroj na dosiahnutie svojich cieľov, poukazovať na paradox legálnosti a legitimity akcií (má nám porušenie zákona brániť v boji za záchranu planéty?), byť súčasťou celosvetového hnutia za klimatickú spravodlivosť, budovať komunitu ľudí bez hierarchie, na základe solidarity a zodpovednosti za druhých i za prírodu. Pri komplexnejšom pohľade na hodnoty a priority Limitov sa potom výber nenásilnej priamej akcie zdá logický a oprávnený.
Prebúdzajúce sa radikálne ekologické hnutie
Ekologické priame akcie a happeningy majú v Českej republike dlhú tradíciu, siahajú do počiatku 90. rokov. V ponovembrovej atmosfére vznikali ekologické iniciatívy, ktorých taktiky boli inšpirované západnými organizáciami ako Earth First! alebo Greenpeace. Prelínali sa s anarchistickou a autonómnou scénou, spoločne organizovali radikálnejšie priame akcie skorých 90. rokov, napríklad blokádu dostavby jadrovej elektrárne Temelín, blokádu dostihových pretekov Velká pardubická či už spomínané blokády Libkovic. Ukazovali tak, že sa české ekologické hnutie radikálnejších taktík nebojí, zároveň sa však postupne odhaľovala roztrieštenosť hnutia, vyplývajúca z konfliktov medzi jednotlivými skupinami aktivistov a aktivistiek.
Arnošt Novák vo svojej knihe Tmavozelený svět (2017) ukazuje, že zatiaľ čo akcie environmentálnych neziskových organizácií boli radikálne vo svojich taktikách, vždy sa snažili len o nápravu v rámci politického systému, napríklad o zmenu legislatívy, nie však o jeho atakovanie a problematizovanie. A to, že sú ekologické problémy hlboko spojené so súčasným kapitalistickým systémom, problematizovali skôr anarchistické a autonómne skupiny, ktoré organizovali napríklad street parties, pri ktorých boli obsadzované ulice a časti mesta. Aj ich aktivita však postupne utíchla.
Radikálne ekologické hnutie, ktoré by prepájalo ekologické problémy s nutnosťou systémovej zmeny, sa na konci 90. rokov uložilo na zimný spánok. A prebúdzať sa začalo až s iniciatívou Limity jsme my. Diskontinuita tohto hnutia, spôsobená turbulentným vnútorným vývojom v 90. rokoch, neznamenala len stratu dôležitej súčasti politického aktivistického konania, ktorého legitimitu si dnes treba v očiach verejnosti znova budovať. Stratilo sa tiež zdieľanie skúseností, vzájomné učenie sa a inšpirovanie, čo môže byť jednou z príčin, prečo nové iniciatívy rýchlo vyhoreli a stratili energiu.
Zároveň tiež zásadne chýbali ostrovy „iných svetov“, priestor na stretávanie, kde aktivisti a aktivistky spoločne tvoria prostredie bez hierarchie, prostredie vzájomnej pomoci a zdieľania, v ktorom je možné skúsiť žiť bez autorít, s rešpektom k druhým i prírode. Takéto ostrovy sú pritom pre hnutie samotné nesmierne dôležité. Svojou uvoľnenou a kreatívnou atmosférou dobíjajú energiu, ktorá sa v bežnom živote aktivistom a aktivistkám, ktorí bojujú s dezilúziou nad smerovaním súčasnej spoločnosti a nepochopením, stráca.
Limity jsme my to preto nemajú vôbec ľahké. Spadlo na nich niekoľkonásobné bremeno: znovuprepojiť roztrieštené ekologické hnutie, učiť sa vytvárať alternatívny zdieľaný priestor, paralelný k tomu okolitému, obhajovať taktiku radikálnych priamych akcií na hranici legality, otvárať diskusiu o nutnosti systémových zmien a v neposlednom rade prichádzať s konkrétnymi požiadavkami na riešenia.
Mnohé z týchto vecí sa Limitom na minuloročnom i tohtoročnom Klimakempe podarili. Ľudia, ktorí na tábore boli, hovoria, že aj napriek psychicky náročnej priamej akcii na kempe získali motiváciu a náboj pre ďalší aktivizmus. Priestor, na ktorom sa stretla mladá generácia ekologických aktivistov a aktivistiek so „starou školou“ blokádnikov a ľudia z umeleckého, anarchistického, akademického i neziskového prostredia, vytváral príležitosti na doháňanie stratených rokov a zdieľanie skúseností. A je nutné zdôrazniť, že tohtoročný Klimakemp bol aj rodovo vyvážený, čo prekvapilo i samotných policajtov.
I tento rok je v Českej republike jedným z najsuchších a najteplejších v histórii. Klimatická zmena nie je strašiakom budúcnosti, ale výrazne mení krajinu už dnes. V rozpoltenej politickej situácii, keď je pri moci trestne stíhaný oligarcha vlastniaci najvplyvnejšie české médiá a jeho najväčším záujmom je koncentrácia moci, sa čím ďalej, tým ťažšie hľadajú spôsoby, ako ukazovať na ekologické i sociálne problémy. Tvárou v tvár blížiacej sa ekologickej katastrofe vidia aktivisti a aktivistky v budovaní udržateľných nehierarchických komunít nádej a záchranu. A aj keď blokovanie baní možno reálnu zmenu neprinesie (podobne ako iné ekologické kampane), je dôležité byť jeho súčasťou. Už len preto, aby sme aj napriek jasnej prevahe súpera dobojovali boj za záchranu planéty so vztýčenou hlavou.
Barbora Bakošová
Autorka je aktivistka
ekologický kapitál
