Dizajn horiaceho domu
V pondelok som bol na odovzdávaní Národnej ceny za dizajn, ktorá sa pýši krédom „Najvyššie ocenenie v oblasti dizajnu na Slovensku”. Počas večera som najmä súhlasne pokyvkával a vzdával hold – lebo tam bolo toľko krásneho, premysleného svetového dizajnu: nové ešpézetky, skvelé knihy, aplikácie, perfektné nápady. Nie je to moja primárna komunita, aj som sa cítil skôr ako pozorovateľ. Celý večer mal však pre mňa aj nesmierne trpkú príchuť.
Národnú cenu za dizajn vyhlasuje Slovenské centrum dizajnu, ktoré je príspevkovou organizáciou ministerstva kultúry. V sále sedeli štátni tajomníci ministerstva Tibor Bernaťák a bývalý konateľ esbéesky Garancia Security Group Mário Maruška, vykonávatelia a obhajcovia všetkých krokov, ktoré ministerstvo doteraz vykonalo. Nemá zmysel to tu jednotlivo vypisovať. Len na okraj: Kedy sa stalo samozrejmým, že sa tam ministerka neukáže?
Počas roka intenzívnej kultúrnej krutovlády sa odovzdávalo už mnoho umeleckých ocenení. Na niektorých som bol, veľa ich sledoval a o niektorých som sa dozvedel ex post: Slnko v sieti, Anasoft litera, Dosky. Všade sa jednoznačne umelci a umelkyne ohradili voči momentálne katastrofálnej situácii v kultúre. Mali plamenné, ostré vyjadrenia o tom, aké praktiky sa tu normalizujú, s čím sa stretávame.
Na odovzdávaní cien za dizajn som dve a pol hodiny čakal, že niekto využije príležitosť. Namiesto toho zaznievali nejaké metafory o jednej ceste a opatrné náznaky až inotaje o tom, že je lepšie pracovať v slobodnom prostredí. A na pódiu pri preberaní cien boli napríklad zamestnanci SNG, ktorým vyhodili riaditeľku a chcú vyhodiť celé tímy a kurátorky – boli sme tam všetci, ktorých sa to týka, a nikto nemal guráž zakričať: „Cisár je nahý, haloooo!“ Mal som dojem, akoby sme dizajnovali horiaci dom a tvárili sa, že je všetko v poriadku.
Vyzerá to tak, že sme ozaj unavení, nevládzeme. Cítim to sám. Otvorená kultúra maká deň a noc, a tu máme plnú sálu, a nezaznie ani slovko o kultúrnom štrajku – iba na profilových videách občas vidno malý nečitateľný odznak. Stačí to?
A vlastne som sa hneval aj na seba. Pred pár týždňami som bol na otvorení frankfurtského veľtrhu, čo je najväčší veľtrh kníh na svete. Hosťujúcou krajinou bolo Taliansko, ktorého zástupcovia sa postarali o kauzu súvisiacu s tým, že do oficiálneho programu nezaradili investigatívneho novinára, spisovateľa a ostrého kritika vlády Roberta Saviana (Gomora), ani jedného queer umelca alebo umelkyňu – na protest potom neprišli Paolo Giordano ani mnohí iní. Keď však vystúpil na úvodnom ceremoniáli (a to je celosvetové podujatie) novozvolený minister kultúry, tak niekto v sále zakričal, že je to fašista a populista, a nemá tam čo robiť. A ja som na Novej scéne tiež kričal – avšak len vo svojom vnútri.
Nakoniec to asi najvýstižnejšie zhrnul mexický porotca Eduardo Barrera Arambarri vo videodokrútke, ktorú pustili práve pri odovzdávaní ceny za najlepší plagát: „Plagát zostáva ako historický svedok kultúry. V tomto turbulentnom čase vojnového zmätku a politickej manipulácie, ktorej cieľom je rozdeliť spoločnosť, musíme ostať hrdí, neústupní a odvážni – ako plagáty na stenách. Musíme si pripomínať, kým sme, a hodnoty, ktoré nás definujú. Proti hlúposti musíme bojovať umením, kultúrou, logikou a rozumom.“
František Malík