Decká, z izby von!

Martin Makara15. júla 20221813

Hlavným problémom rozhodnutia stiahnuť knihu Táto izba sa nedá zjesť z nominácie na Cenu René je to, že jej skutočná porota – stredoškolské študentky a stredoškolskí študenti – ani len nedostala možnosť zaujať k dielu, téme a jej spracovaniu vlastné stanovisko. 

Zmyslom diskusie o stiahnutí knihy Nicol Hochholczerovej z Ceny René by nemal byť rozsudok nad tými, ktorí toto rozhodnutie prijali, ale porozumenie pôvodu a povahe problému a porovnanie zvoleného riešenia s jeho ďalšími možnosťami. Akokoľvek absurdne sa vzniknutá situácia javí, je potrebné pripraviť sa na jej variované opakovanie. Prípad francúzskeho filmu Mignonnes a jeho (ne)prijatia v Spojených štátoch amerických varuje, že diela s tematikou v dostrele kultúrnych vojen nemusia byť len citlivo vnímané, ale aj hrubo nepochopené a dezinterpretované. Kauza Táto izba sa nedá zjesť možno nie je dozvukom čias, keď literatúra dokázala vyvolávať morálnu paniku, ale ich opätovným predvojom.

Pred písaním vlastného komentára som si k vzniknutej situácii prečítal všetko, k čomu sa mi podarilo dostať, a vypočul som si aj diskusiu na litera feste, v rámci ktorej zazneli názory viacerých zainteresovaných strán, chýbala tam však reprezentácia tých, o ktorých tu ide predovšetkým – študentiek a študentov. Problém, čo pre niektorých predstavuje samotná nominácia knihy na Cenu René a pre ďalších jej späťvzatie, je komplexný, a preto verím, že nominačnej porote sa ani v jednom z prípadov nerozhodovalo ľahko. Plne rozumiem prekvapeniu, ktoré v diskusii vyjadrila Jana Cviková v súvislosti s negatívnou odozvou na zámer distribuovať Hochholczerovej knihu na gymnáziá; byť jedným z porotcov, tiež by mi nenapadlo, že predmetné literárne dielo by mohlo byť v akomkoľvek zmysle natoľko problematické, že by si s ním stredoškolské študentky a stredoškolskí študenti v spolupráci s ich pedagogičkami a pedagógmi nedokázali poradiť – zvlášť ak vezmeme do úvahy, že Cena René sa realizuje len výberovo: s niekoľkými školami, učiteľkami, učiteľmi a triedami, s ktorými zo strany organizátorov ceny prebieha intenzívna komunikácia. Je jednoduché rozdávať rozumy, čo a ako sa malo urobiť, avšak porota aj organizátori ceny museli vo vzniknutej situácii zvažovať viacero jej aspektov (na rozdiel od komentátorov, ktorí si často vystačia aj s jediným), pričom muselo byť vopred zrejmé, že nijaké riešenie nebude prijaté ako všeobecne uspokojivé. Bolo riešenie, pre ktoré sa napokon rozhodli, najlepšie možné? Myslím si, že nie. Bolo riešenie, pre ktoré sa napokon rozhodli, najhoršie možné? Myslím si, že nie. Kompromis, ktorý vo svojom blogu predstavila riaditeľka Anasoft litery, nepovažujem za fiasko ani za fatálnu diskreditáciu ceny a zúčastnených strán, som však presvedčený, že kniha sa k študentkám a študentom mala dostať. Existuje pre to niekoľko dôvodov.

Jedným zo základných sporov týkajúcich sa situácie je ten, či je v poriadku, aby gymnazistky a gymnazisti čítali knihu so sociálne aj s psychicky závažnou tematikou bez odbornej podpory, alebo je, naopak, nevyhnutná. Aj pri tomto spore sa jasne ukazujú limity technokratického uvažovania: zatiaľ čo mnohí literárni vedci považujú za samozrejmé, že kniha nijaký iný než nanajvýš literárny sprievodný výklad nepotrebuje, pretože vzťah medzi literárnou a neliterárnou skutočnosťou nie je nijako priamy ani jednoduchý, psychológovia a niektorí pedagógovia považujú prinajmenšom za vhodné, aby sa o podobne závažných témach – bez ohľadu na to, či sú sprostredkovávané umelecky alebo inak – hovorilo s príslušnou psychologickou asistenciou. Stanoviská oboch skupín sú odborné, avšak protichodné, a preto odvolávka na argument, nech rozhodnú odborníčky a odborníci, v skutočnosti nič nerieši: do rozhodnutia, ako situáciu vyriešiť, nevyhnutne vstupujú aj hodnoty a záujmy zainteresovaných strán. Svojím spôsobom tak ide o politický problém a môže byť zaujímavé o ňom takto na chvíľu uvažovať.

V politológii sa pracuje s termínom subsidiarita: ide o základný demokratický princíp, podľa ktorého sa majú rozhodnutia prijímať na čo najnižšej možnej úrovni a na vyššiu úroveň prenášať len vtedy, ak je to tak efektívnejšie a zmysluplnejšie. Týmto princípom sa zdôvodňuje, prečo napríklad prezidentka nerozhoduje o výstavbe novej športovej haly v okresnom meste a prečo, naopak, mestské zastupiteľstvo nestavia diaľnice vo svojom katastri podľa vlastného uváženia. Prečo však vôbec do diskusie o literárnom diele vnášam princíp subsidiarity? Podnetom mi boli polemiky na sociálnych sieťach o tom, či sú gymnazistky a gymnazisti ako pätnásť- až osemnásťroční ľudia pripravení tému sexuálneho zneužívania spracovať „len“ za pomoci svojich pedagogičiek a pedagógov. Jedni tvrdia, že mladých ľudí netreba podceňovať, že ich poznatky či skúsenosti s podobne problematickými témami sú ďaleko bohatšie, než by bolo tým, ktorí ich pred nimi chcú chrániť, pohodlné pripustiť; druhí zas upozorňujú, že mladých ľudí netreba preceňovať, že samotné ich poznatky a skúsenosti ešte neznamenajú potrebný odstup a spracovanie podobne náročných problémov. Nielen na báze vlastného pozorovania, ale aj na základe vyjadrení viacerých psychologičiek a psychológov považujem takéto diskusie za jalové: gymnazistky aj gymnazisti sú hodnotovo, názorovo, skúsenostne, intelektuálne, emocionálne atď. rovnako rôznorodí ako akákoľvek iná staršia veková skupina. (Detto platí pre pedagogičky a pedagógov, ktoré a ktorí by ich mali pri čítaní sprevádzať.) Nemá zmysel študentky a študentov stredných škôl paušálne označiť za schopných či neschopných tému sexuálneho zneužívania spracovať aj bez odbornej psychologickej asistencie. A práve tu vzniká príležitosť pre uplatnenie princípu subsidiarity. Aký zmysel má z pozície poroty či organizátora ceny autoritatívne rozhodnúť, že kniha sa na gymnáziá preventívne distribuovať nebude? Ak by Hochholczerovej kniha v nominácii ostala a distribuovala sa na gymnáziá, školy, jednotlivé pedagogičky a pedagógov a napokon ani konkrétne študentky a študentov by nik nemohol nijakým spôsobom prinútiť, aby knihu čítali a zhovárali sa o nej, ak by s tým sami nesúhlasili alebo sa na to necítili. Kým samotní gymnazisti a gymnazistky by pri prípadnom odmietnutí knihy nemuseli nikomu nič vysvetľovať, odmietnutie knihy zo strany pedagogičky, pedagóga či školy by prenieslo zodpovednosť za toto rozhodnutie z organizátora ceny na nich. Rozhodnutie by sa prijímalo na nižšej úrovni, preto podstatne bližšie ku kontextu konkrétnych čitateliek, čitateľov a triednych kolektívov; každá študentka a každý študent by sa mohli rozhodnúť sami za seba, každá pedagogička a každý pedagóg by museli sami vyhodnotiť, či si pri diskusii o knihe vystačia sami, vyžiadajú si odbornú psychologickú asistenciu alebo knihu úplne odmietnu. Rozhodnutie stiahnuť knihu z nominácie mohlo byť motivované dobrým úmyslom, zo svojej podstaty je však autoritatívne – a zdá sa, že nanútená pomoc či ochrana je niekedy horšia než žiadna.

Čitateľka či čitateľ by sa mohli oprávnene pýtať, v čom teda spočíva problém, keď organizátori ceny školám ponúkli možnosť knihu predsa len distribuovať a doplniť ju odbornými diskusiami, ak si ich pedagogičky, pedagógovia a vedenia škôl vyžiadajú. Je nesporne správne, že existuje vôbec takáto možnosť, tá však predpokladá pozitívnu iniciatívu (prihlásenie sa so záujmom) zo strany škôl a po posledných dňoch je len ťažko predstaviteľné, že by kniha za týchto okolností v školskom prostredí získala taký zásah, aký by bol možný, ak by bola kniha distribuovaná na partnerské školy automaticky a v prípade problému na úrovni pedagogičky, pedagóga či vedenia školy by museli negatívnu iniciatívu (odmietnutie knihy a jej zaslanie späť) vyvinúť sami. Povedané zjednodušene: kým pri každej nominácii v rámci Ceny René organizátori posielajú jednotlivým školám, učiteľkám a učiteľom a študentkám a študentom možnosť rozhodnutia sa, ako s tým-ktorým titulom naložiť (primárne literárnokriticky, ale aj z hľadiska spôsobu práce s ním), tentoraz im poslali už hotové rozhodnutie s návratkou, ak by sa proti nemu predsa len chceli odvolať.

Ponechanie knihy v nominácii a jej distribúcia na gymnáziá by boli dobrým signálom pre mladých ľudí, že sú považovaní za rovnocenných diskusných partnerov aj pre najnáročnejšie témy (ak by im aj chýbalo úplnejšie poznanie a odstup, neuberá to na relevantnosti ich názorom a skúsenostiam), pedagogičky a pedagógov, že dokážu vyhodnotiť podmienky konkrétneho prostredia a kolektívu, v ktorom sa o knihe bude diskutovať, a napokon aj pre obete sexuálneho zneužívania, že je neprijateľné, aby táto téma bola spoločenským tabu, na ktoré nebude študentstvo, učiteľstvo a školstvo pripravené nikdy. V nijakom prípade by to neznamenalo, že knihu musí čítať a vyjadriť sa k nej každý, ani to, že si s ňou každá učiteľka či učiteľ musia poradiť sami, ak si na to netrúfajú. V neposlednom rade by bolo ponechanie knihy v nominácii signálom, že literatúra ostáva sférou, kam vstupovať nikto nemusí, ale každý môže; sférou, kde je možné slobodne zakúšať, čo znamená byť človekom nielen v tom, čo znie hrdo, ale aj v tom, čo potupuje a ubíja.

Bolo by úzkoprsé a neprimerane prísne z tohto rozhodnutia poroty a organizátorov (otázku sponzora nechajme na inokedy) vyvodzovať ďalekosiahle závery o Anasoft litere, cenzúre a náročných témach v umení, tobôž o osobnostných kvalitách zainteresovaných jednotlivcov či slovenskej literatúre ako takej (pretože vynesené boli aj takéto kategoriálne súdy). Ak si odmyslíme dekorácie a gýč, umenie je zo svojej podstaty problémové: možno práve v tejto chvíli ktosi píše či číta knihu s tematikou návykových látok, domáceho násilia či smrti, ktorá sa svojou umeleckou presvedčivosťou sama vypýta na nomináciu do budúcoročnej Ceny René. Až podľa jej zostavy budeme môcť spätne posúdiť, či bolo stiahnutie knihy Nicol Hochholczerovej z nominácie na Cenu René len nešťastnou reakciou na ťažko predvídateľnú, nepríjemnú a azda aj neprehľadnú situáciu, alebo zatrúbením na ústup pred frontálnym útokom silnejúceho spiatočníctva, ďaleko pred vznik literárnej kritiky s jej programom, aby autoritami vo vzťahu k textu neboli náboženské dogmy, ekonomické vzťahy či politické zázemie, ale jedine racionálna argumentácia. Je omylom považovať za spreneveru voči svojej vlastnej podstate, ak literárna kritika zohľadňuje aj vecné argumenty spoza záberu literárnej vedy; sama by sa však zradila, ak by sa namiesto nástojenia na rozumnej diskusii vzdala výslednici rozličných ťahov & tlakov.

Autor je je doktorandom na FF PU v Prešove.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: