Rok 2020 nebol veľmi priaznivý pre nikoho, tobôž nie pre divadlá. Striedavé otváranie a zatváranie divadelných priestorov spôsobilo akurát to, že najjasnejším momentom sezóny bolo, ak nejaké z nich mohlo byť otvorené aspoň dva týždne v kuse. Premiér sa veľa nestihlo, no čosi predsa len áno.
Pre mňa bol azda najvýnimočnejším tvorivým počinom Masterpiece Slávy Daubnerovej, ktorá sa touto minuciózne pripravenou a predvedenou pohybovo-vizuálnou performanciou rozhodla rozlúčiť so svojou rolou performerky na Slovensku. Bez najmenšieho zaváhania môžem povedať, že viac než dôstojne. I keď je to pre domácu divadelnú obec nesmierna škoda, všetci sme snáď podvedome tušili, že to bude otázka času. (Krátku recenziu na tento počin ste si mohli prečítať v novembrovom Kapitáli.)
Inak to nebolo ani s festivalmi; napriek všetkému to však tento rok dokázali tak Divadelná Nitra, ako aj KIOSK, ktorého trinásty ročník pre mňa bude dlho krásnou oslavou divadla, ktoré tak veľmi chýba. Vďaka dočasnému uvoľneniu opatrení KIOSK mohol zrealizovať nový nápad a vyšiel do ulíc. No nielen tam ponúkal mnohé zážitky „masovejšieho“ i individuálneho, až intímneho rázu. (Písal som o tom v auguste.)
Udalosťou roka malo byť predovšetkým sté výročie založenia Slovenského národného divadla, teda aj sté výročie profesionálneho divadelníctva. Na oslavy však mnoho možností, a ani dôvodov, nebolo. Pandémia nám ale ukázala, že je najvyšší čas nad divadlom začať uvažovať inak. Zvykli sme si, alebo sa o to aspoň pokúšame, na online priestor. Naučili sme sa akceptovať, že sa do hľadiska či na javiská tak skoro nevrátime. A ak áno, že radosť z návštevy je omnoho väčšia ako kedykoľvek predtým. Dychtivosť obecenstva napojeného na herečky a hercov na javisku získala až rituálny rozmer. A zistili sme tiež, že diváci a diváčky sa do divadla vracajú s chuťou a radi; hneď ako je to možné. Snáď to teda celé má aspoň nejaký zmysel.
Mário Drgoňa
