Register obrazov ukrajinského režiséra Sergeja Loznicu často pripomína totálny nihilizmus. Tieto areály antiutópie sú však v skutočnosti veristickými reprezentáciami skutočnosti, z ktorej o to viac mrazí. Pre Putinovo Rusko sú tieto obrazy démonmi analógie, neúprosným zrkadlom, ktoré mu nastavujú.
Sergej Loznica je dokonalý chameleón, ktorého tvorba je ako na hojdačke. Nie je to však žiadna ekvilibristika, čo v nej Loznica predvádza. Keď osciluje medzi fiction a non-fiction, má to svoje opodstatnenie. Treba tiež dodať, že v posledných rokoch ide o jedného z najplodnejších európskych režisérov „arthousového“ kina a svoju cestu si už pomerne neobtiažne razí na najväčšie medzinárodné filmové festivaly.
Iná temporalita
V uplynulých dvoch autorských dokumentoch využíva Loznica precíznu observáciu, ktorej kvalita prekvapivo spočíva aj v jej dĺžke. Posledný Austerlitz (2016) je nekomentovaným pozorovacím záznamom nechutného anestetického turizmu v dnešných táboroch smrti Osvienčim a Dachau, kde si prichádzajú návštevníci z celého sveta spraviť selfie pod bránou s neslávne slávnym nápisom „Arbeit macht frei“, pričom hodinu nevydržia bez salámovej bagety. Vyše dvojhodinový Majdan (2014) zas zachytáva veľké občiansko-politické vrenie v Kyjeve a metódu pozorovania tu Loznica takisto relatívne vyčerpáva. Sledovať Loznicove politické obrazy rozhodne nie je jednoduché a bezbolestné. Loznicova dokumentárna observácia exemplifikuje dôsledný observačný mód, ktorý – ak je dôsledný aj divák – má schopnosť plasticky sprítomniť nakrútenú skutočnosť a neraz ju naplniť aj čímsi spirituálnym – rozľahlá časová plocha sprostredkúva sústredenému divákovi aj inú temporálnu kvalitu, to je majstrovstvo Loznicovej observácie, ktorá zvláštnym spôsobom akceleruje naše kognitívne procesy. Ani jeden zo spomenutých filmov nebol uvedený v slovenskej kinodistribúcii.
Rozhnevaný Loznica
V posledných dvoch hraných filmoch Loznica evidentne demonštruje svoj hnev. A ten je veľmi konkrétny – hnevá sa na Ruskú federáciu. Perverzná putinovská propaganda by ho, prinajmenšom za jeho posledný počin s názvom Donbas (2018), určite poľahky označila za fašistu. Rovnako ako ukrajinského režiséra Olega Sencova, protizákonne väzneného v najtvrdšej ruskej base na Sibíri. Loznica v skutočnosti patrí k najväčším humanistom súčasnej svetovej kinematografie, ktorý sa autorsky vyjadruje neobyčajne nápadne. Preto ani pri hranej Krotkej (2017), ktorú minulý rok nominovali na Zlatú palmu, ani pri poslednom Donbase, za ktorý si Loznica z Cannes odniesol cenu za najlepšiu réžiu v sekcii Un Certain Regard, nenachádzame podobné stopy nenaratívnej kontemplatívnosti ako pri jeho observačných dokumentoch, ale skôr – a to najmä v prípade Donbasu – hlasné výkriky a znechutenie nad hrubosťou, akú môže človek dosiahnuť.
Loznica miestami pripomína známeho rusofóba – ruského spisovateľa Viktora Jerofejeva, ktorý v knihe Encyklopédia ruskej duše tvrdí, že Vladimír Vladimírovič je omnoho liberálnejší než všetci Rusi, ktorí by – z historickej perspektívy vzaté – zniesli omnoho tvrdšieho mocnára. V Krotkej sa to prejavilo v plnej šírke. Ide o vynikajúce (podľa Loznicu určite nekompromisne priliehajúce) podobenstvo o žene, ktorá sa nemôže dostať k svojmu neprávom uväznenému mužovi a žiadnym spôsobom nedokáže zistiť, či ešte žije alebo kde vlastne je – z jednej zohyzdenej ruskej dediny ako z Čechovových poviedok odchádza do ďalšej, jej snaha je však márna a nakoniec sa nechcene takmer stane prostitútkou. Prišla do ruského inferna, kde niet radosti a odkiaľ niet úniku. Na chvíľu sa aj zdá – keď sa enunciátor preklenie do akejsi folklórnej ruskej ireality – že aspoň záverečné východisko bude rozprávkové, opak je však pravdou. Táto obrátená psychoanalytická variácia na Dostojevského Krotkú o izolovanej a zdanlivo pasívnej žene, samozrejme, končí odporným výjavom, v ktorom hlavnú postavu partia ruských vojakov postupne sodomizuje. Biedu ruskej nátury zobrazuje Loznica často až nepríjemne satiricky chladne.
Fragmenty pekla na Ukrajine
V prípade Donbasu (slovenská festivalová premiéra na uplynulom Art Film Feste) portrétuje Loznica východ Ukrajiny na prelome rokov 2014 a 2015 a ukazuje, aké pudy v bývalých ukrajinských občanoch vyniesla propaganda a Ruskom vyvolaná vojna na povrch – aké kreatúry gangstrov, šmelinárov či samozvaných vojenských generálov, či akí hrubí sú proruskí separatisti, ktorí cieľavedome masírujú a mystifikujú verejnú mienku. A verejná mienka? Loznica ukazuje ľudí zredukovaných na svoju biologickú podstatu, zničovených chudobou spôsobenou vojnou, okradnutých a degradovaných, alebo primitívov ovládaných hnevom a rafinovane šíreným strachom. V jednej scéne takto sledujeme verejný lynč, v ktorom občania prizabijú bojovníka proti samozvanej Doneckej ľudovej republike priviazaného o verejný pranier.
Donbas nemá hlavnú postavu, s ktorou by sme sa stotožnili, aj preto neraz pripomína skôr dokument. Má epizodickú mozaikovitú štruktúru, v ktorej sa odhaľuje vyššie spomenuté panoptikum, no nesledujeme v nej zmysluplne sa vyvíjajúci lineárny príbeh, ale skôr singulárne obrazy situácie z Donbasu, na základe ktorých si ho vieme veľmi dobre predstaviť. Loznicova rekonštrukcia je poctivá a k postfaktuálnej realite súdobej Ukrajiny presvedčivo taktilná. Sú to fikčné, no nesmierne cenné obrazy z vykoreneného miesta, kde akoby umrel boh.
Sergej Loznica striedavo volí medzi filmovými rodmi a pre každú tému hľadá špecifické stvárnenie a formu. Dokladujú to uplynulé štyri roky jeho filmárskeho rukopisu, pričom keď spracováva látky súvisiace so súčasným Ruskom, je paranoidný a myslí si, že v sále sedia ruskí trolovia, aby film vypískali. Podľa Loznicu v Rusku vždy chýbala úcta k ľudskej bytosti a ľudským právam. Pre The Guardian opísal v súvislosti s Krotkou ruskú povahu ako „kriminálny mozog a kriminálnu mentalitu“. Podľa neho „je veľmi ťažké zmeniť mentalitu národa. Veľká otázka je, ako vzdelať ľudí, ktorí nechcú byť vzdelaní,“ dodal. Sergej Loznica je jeden z mála rýdzo angažovaných a zároveň vysoko hodnotených umeleckých európskych režisérov, ktorí v posledných rokoch eskalujúcej ruskej autokracie a ruskej intervencie na Ukrajine vonkoncom neskrýva svoj hnev a do diskurzu tak prináša subverzívne obrazy, pred ktorými ťažko zavierať oči.
Autor je filmový kritik
