V Piešťanoch existovali v 90-tych rokoch dve deathmetalové skupiny – Dissonance a Dehydrated. Ich príbeh nie je len záležitosťou jedného okrajového žánru, ale odráža fungovanie podzemnej scény aj celých 90-tych rokov. Na otázky odpovedali členovia oboch skupín, basgitarista Marián Mišík a gitarista Márius Kadák.
Zdravím, Marián a Márius. Pamätáte sa na vznik metalovej scény v Piešťanoch v 90-tych rokoch? Boli ste ako thrashmetalová skupina Notorica medzi prvými, alebo ste mali ešte nejakých predchodcov z 80-tych rokov?
MM: Scénu som začal vnímať ako pätnásťročný. Na konci 80-tych rokov pôsobila v Piešťanoch azda jediná metalová skupina – Metelica. Po revolúcii mal každý pocit, že sa môžu začať diať veci, že mladí hudobníci môžu preraziť a naplno sa venovať svojej vášni. V Piešťanoch zrazu vzniklo asi pätnásť skupín. Z toho zhruba štyri mohli byť metalové.
MK: Boli sme obyčajní chalani, ktorí boli nadšení, že sa stanú hudobníkmi. Tak vznikala scéna. Nič extra. V Piešťanoch bola hromada skupín, ktoré rýchlo vznikali a rýchlo zanikali.
Mal lokálny underground pevnejšiu štruktúru, alebo fungoval svojvoľne? Bola táto scéna „viditeľná“ pre ľudí zvonka?
MM: Vôbec nie. Scéna fungovala voľne a odzrkadľovala celkovú auru 90-tych rokov. Všetci sme čakali zázrak, že sa stane niečo nevídané. To bol náš hnací motor. Skupiny si navzájom pomáhali, plagáty propagujúce metalové akcie viseli azda všade. Z pohľadu ľudí zvonka sme však boli len výrastkovia a viac nás neriešili. Scéna bola vcelku izolovaná, žila vo svojom vlastnom svete.
MK: Death metal bol málo viditeľný, žiadny náznak šoubiznisu.
Pokiaľ sa bavíme o období so skupinami Dissonance a Dehydrated, ako ste na tom boli po finančnej stránke? Dostávali ste za koncerty honoráre, vykazovali skupiny nejaký zisk? Dalo sa v 90-tych rokoch uživiť hudbou? Nemyslím len deathmetalovou.
MM: Peniaze sa vrážali a nevracali. Stálo to na už spomínanej viere v zázrak. V 90-tych rokoch ešte frčali „zábavové“ skupiny, v ktorých sa dalo privyrobiť si, no naozaj dobre platené boli len hviezdy minulého režimu. Popri hudbe sme všetci potrebovali riadne zamestnanie.
MK: Všetko sme si platili sami. Cestovné na koncerty občas niekto preplatil, no honoráre pre nás neexistovali a neexistujú doteraz.
Ako prebiehali vydania albumov Look to Forget (Disonance) a Ideas (Dehydrated), kontakt s nahrávacími spoločnosťami a promo? Bol v 90-tych rokoch priestor na vznik ďalšieho albumu Dissonance?
MM: Nahrávacie spoločnosti špekulovali, chceli v prvom rade zarobiť. Album sme si preto museli vydať sami. Po vydaní sme mali takú depku zo slabého ohlasu, že sme zložili ešte dve skladby na druhý album… A nakoniec sme sa radšej rozpadli.
MK: Nič svetoborné. Na všetko sme sa poskladali. Pripravovali sme aj ďalší album, ale to padlo. Museli sme sa niečím naozaj živiť a death metalom to nešlo ani z malej časti.
Splnili albumy po svojom vydaní očakávania, čo sa týka predajov a povedomia na scéne?
MM: Nie.
MK: Ja osobne som nič veľké neočakával. Máločo tu fungovalo a to platí doteraz. Sme príliš malá krajina na to, aby tu vznikla pevnejšia základňa.
Ako skupinu vnímali zahraničné médiá? Nemyslím tým len české. Dostávali ste priestor v časopisoch, rádiách alebo kluboch?
MM: Ak si si spravil správne promo, dostal si sa aj do zahraničia. Nás hrali francúzske metalové rádia. Inak nič.
MK: Na Slovensku neexistoval manažér, ktorý by nás dokázal presadiť vonku. Ak sa niekto nádejný objavil, následne zmizol. Celé PR sme museli robiť a riadiť úplne sami. Hrávali sme dokonca na výmenu. Ak sme hrali v nejakom meste, museli sme následne zavolať do Piešťan skupinu z daného mesta.
Hrali ste na gitare a basgitare aj v skupine Dehydrated. V čom vidíš najväčší rozdiel medzi oboma skupinami?
MK & MM: Boli to dve odlišné partie ľudí, ktoré sa navzájom rešpektovali a mali jeden spoločný bod – Vlada Pagáča. Bol to skvelý kamoš chalanov z Dissonance a zároveň spevák v Dehydrated, navyše mal kontakty na českej a moravskej scéne. Takže Dehydrated sa dostali do oveľa širšieho povedomia než Dissonance.
Koľkí z vás sa v súčasnosti živia hudbou alebo sa výraznejšie pohybujú v oblasti hudby? V čom vidíte najväčší zlom po príchode nového milénia? Čo vravíte na súčasnú deathmetalovú scénu na Slovensku?
MM: Skupiny sa dnes viac propagujú, vedia s tým narábať lepšie než my. Je ich však niekoľkonásobne viac a nikto sa v tom dianí až tak nevyzná. Je to povrchnejšie. Občas si nejakú novú skupinu pustím, ale neoslovuje ma to. Ľudia akoby sa nechceli posúvať ďalej.
MK: Ja osobne sa hudbou neživím. Za 20 rokov sa nič nezmenilo. Súčasná deathmetalová scéna nie je nič moc, dokola sa vykrádajú skupiny z minulosti.
Autor je študent na filmovej a televíznej fakulte VŠMU
