Počas víkendov, večerov, nocí a skorých rán uplynulého leta bolo na tanečnej scéne (či už na základe živej skúsenosti, alebo prostredníctvom stories v pravidelných intervaloch zaplavujúcich Instagram) cítiť vcelku solídny reunion tranceu, gabberu a hardcore techna. Sety evokujúce zvuk divokých deväťdesiatych rokov sú v európskom meradle už pár sezón trvajúcim „trendom“, aj keď oveľa radšej by som použil menej pejoratívny, anglický termín „turn“. Stačí si spomenúť na boom okolo francúzskeho zoskupenia okolo roku 2017. Jedným z najvýraznejších symbolov tohto „turnu“ je na československej scéne objav mladého pražského „technára“ C4AT, člena kolektívu Organizovaný plevel. Len nedávno, v máji tohto roku, vydal svoj debutový album s názvom, ktorý nám jasne napovedá o povahe celého projektu: Strahov.
Človek by musel byť príliš veľký rojko, aby sa mu pri slove Strahov ako prvý nevybavil masívny betónový štadión, masívna odvetrávacia veža (ako monolit z dystopického scifička) alebo detonačne bezútešná atmosféra miestnych internátov (ideálne počas zimných mesiacov). A presne túto krajinu evokuje nahrávka, ktorú vydal kolektív WRONG, špecializovaný na industriál, experimentálnu hudbu a tvrdé odnože tanečnej a elektronickej hudby.
Strahov a jeho kontext je jedným z hlavných interpretačných kľúčov k hudbe C4AT. Všetkých osem kompozícií na albume sa nesie v striktne industriálnom strihu, bez potreby experimentovať s eklektickejším zvukom. Strahov sa vyznačuje úplným ignorovaním dekonštruktívnych a postklubových tendencií a razením striktne tvrdej, uzemňujúcej cesty bez akýchkoľvek rozriedení. C4AT veľmi intenzívne zhudobňuje genius loci ťažko-priemyselných stavieb a urbánnej brutalistickej architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia. Neskĺza však k ostalgizujúcemu zvuku. Brutalizmus a industriál sa uňho vyhýbajú estetizovaniu a romantizujúcim tendenciám. Ozveny deväťdesiatych rokov na Strahove odkazujú priamo k postsocialistickej ére, špinavosti a hrubozrnnosti, ktoré konštituujú identitu východnej Európy (alebo, ak chcete, východného bloku). V tomto smere je Strahov dokonalým zachytením miesta, podľa ktorého nesie svoj názov. Ironicky povedané, ide o dokonalú zvukovú pohľadnicu.
Strahov je nahrávka príliš drsná a arogantná na to, aby sme o nej mohli povedať, že sa snaží cielene pracovať so súčasnými trendmi (medzi ktoré sa v posledných rokoch zaradilo popri adorácii tvrdej elektroniky práve spomínanie a spätné doceňovanie architektonického brutalizmu). C4AT síce tvorí simultánne s týmito vlnami, špinavosť a surovosť jeho nahrávky je však príliš úprimná na to, aby sa s nimi zliala.
Aktuálna nahrávka aj sety C4AT vo všeobecnosti pôsobia ako lakmusový papierik tohto leta. Veď aj teraz (ak môžem hovoriť za seba), keď po dvoch mesiacoch konečne prišiel víkend ničnerobenia, mi hrá playlist, kde figuruje Paul Seul, Brutalismus 3000, Gabber Eleganza a k večeru dostávam chuť na Lola beží o život. Ako by povedal kultový animovaný kocúr Fritz: „Happy times – heavy times.“
C4AT: Strahov. Wrong, 2021.
Michael Papcun
