Boje X, Y, Z

Myslím si, že človek si uvedomí vlastné starnutie až vtedy, keď mu študenti*ky začnú liezť nejakým spôsobom na nervy. 

Tento príspevok je pokusom o vcítenie sa do niektorých dynamík na vysokej umeleckej škole. Jeho autorka v istom bode deklaruje, že je proti prenášaniu generačných tráum a za medzigeneračnú empatiu. Ide však iba o pokus na niekoľkých normostranách reagovať na najvypuklejšie issues jazykom, ktorý by napriek občasným anglicizmom mohli pochopiť rôzne generácie.

Umelecká škola – vlastné univerzum

Dva roky pozorujem prostredie vysokej umeleckej školy ako jej nepedagogická zamestnankyňa. Počúvam príbehy z dôb minulých i súčasných, stretávam sa s ich aktérmi*kami z radov pedagógov*ičiek, študentstva a ostatných zamestnancov*kýň a porovnávam si naprojektované fragmenty súčasných a minulých obrazov s vlastnou skúsenosťou. Nie je to iba moja predstavivosť: skutočne sa všetci nejakým spôsobom poznajú, hoci generačné rodinné reťaze na jednej škole vyštudovaných výtvarníkov*íčok sú čoraz zriedkavejšie. Aj pani na vrátnici má svojich favoritov z verejnej prezentácie semestrálnych prác – takzvaného prieskumu. Familiárne s nimi debatuje, keď im podáva kľúče od ateliéru, v ktorom trávia väčšinu času. Prinajmenšom pred prieskumom.

Ako absolventka humanitného odboru na zahraničnej univerzite so zástupmi študentstva v jednom ročníku som fascinovaná a niekedy zároveň frustrovaná touto prepojenosťou a blízkosťou v rámci malých katedrových kolektívov. Na umeleckej vysokej škole je všetko osobnejšie, aj hodnotenia študentských prác. Známky nie sú dôležité, do pamäte sa zapisujú skôr poznámky budúcich kolegov*ýň v slobodnom povolaní. Tie ostávajú v hlave bývalým študentom*kám aj roky po skončení štúdia. O to viac, ak sa naďalej stretávajú na prekarizovanej scéne, ukazujúcej pri každej svojej či cudzej vernisáži, že to ešte*zatiaľ nevzdali. Vyštudovať umeleckú školu, hoci aj s vyznamenaním, totiž neznamená automatický úspešný štart sľubnej kariéry. Práve vzťahy a spojenectvá nadviazané na škole sú dôležité pre ďalšie pôsobenie na umeleckej scéne. A vznikajú nielen na základe profesionálnych inklinácií, ale aj osobných sympatií.

Majster a učeň sú definitívne out

Ako (bývalej) kunsthistoričke mi dlho vyhovovali patrilineárne odkazy o vysokoškolských štúdiách v životopisoch umelcov*kýň. U ktorého profesora*ky si bol*a? Nasledovník*čka či rebel*ka? Také rozmýšľanie však predstavuje veľmi reduktívny pohľad na komplexnosť často medzigeneračnej dynamiky, ktorá v žiadnom prípade nie je jednostranným nalievaním instantného múdra po vertikálnej osi od pedagóga*ičky k študentstvu. Počas svojej kurátorskej praxe som sa viackrát stretla s vyslovenou požiadavkou o vynechanie spomínaného údaju. Postupné odchody najstarších profesorov, viac či menej stelesňujúcich dogmu „majstrovského“ ateliéru, v ktorom vládne autorita jednej osobnosti, symbolicky uzatvárajú pozvoľnú rozlúčku s dominanciou silne hierarchizovaného vyučovacieho modelu. Nahrádza ho väčšia sloboda cirkulácie študentstva naprieč ateliérmi, väčšia chuť spolupracovať po rôznych osiach – medziľudských aj medziodborových. Spokojnosť s takým vývinom je zrejme individuálna, avšak s ním spojená decentralizácia moci a zrušenie istého druhu kultu osobnosti sú určite vítanými zmenami a vstupom do 21. storočia. Existujú, samozrejme, aj výnimky, napríklad v radoch novších ateliérov, kde hlavne na začiatku absentovali výraznejšie generačné rozdiely medzi vyučujúcimi a študujúcimi.

Šedé zóny

Študenti*ky umeleckých odborov vysokých škôl na Slovensku majú väčšinou od 18 do 25 rokov. Cítim rozdiel oproti susednému Rakúsku, kde som študovala a kde sa priebeh štúdia nediktuje tak rigidne ako u nás. Hoci za predĺženie štúdia o viac než dva semestre sa platí, málokto ho stihol ukončiť v odporúčanom termíne. Veľká časť študujúcich boli pracujúci alebo to nebolo ich prvé štúdium. Termín štátnic sme si museli dohodnúť a zorganizovať individuálne so skúšajúcimi. Mali sme na výber z oveľa väčšieho množstva predmetov (aj vďaka veľkosti inštitúcie) a prvýkrát som sa cítila samostatne zodpovedná za vlastné štúdium, ktoré sa mi na magisterskom stupni nakoniec predĺžilo na päť rokov. Neviem, ako všeobecne záväzný bolonský systém vyhovuje študentstvu a pedagogickému zboru umeleckých škôl, no ja som v porovnaní so Slovenskom ocenila väčšiu voľnosť a kreativitu pri skladaní študijného plánu, napríklad aj z predmetov mimo domovskej univerzity. Patrila som medzi najmladších*ie v ročníku a dané obdobie spätne hodnotím ako čas hľadania miesta vo svete a ohmatávania, vymedzovania si vlastných hraníc, ktoré som si vtedy ešte nedokázala úplne vytýčiť a presadiť. Študenti*ky umeleckých odborov sa nachádzajú v tomto procese, v šedej zóne ranej dospelosti, ktorú si oni*y i pedagógovia*ičky môžu interpretovať v závislosti od situácie rôznymi, niekedy aj oportunistickými, spôsobmi.

Zlatká a pozlátka

Aj na tradične „mužské“ odbory ako sochárstvo sa prijíma čoraz viac žien, no pedagogický zbor ostáva z veľkej časti stále obsadený mužmi. Nechcem sa venovať množstvu nie-oficiálne-zakázaných ľúbostných príbehov z prostredia (nielen) umeleckých vysokých škôl medzi pedagógmi a študentkami (tu rody zámerne nevyrovnávam). Osobne som však alergická už aj na také „roztomilé“ oslovenie pedagóga na adresu študentiek ako „zlatko“. O iných, agresívnejších sexistických a mizogýnnych kostlivcoch v školských skrinkách sa toho popísalo dosť (narážam na medializovaný prípad profesora maľby, ktorého dôležitým aspektom je z môjho uhla pohľadu fakt, že šikana z jeho strany sa týkala výhradne žien). Každý človek by mal mať právo ohradiť sa voči nemiestnym poznámkam či sexuálnemu obťažovaniu bez toho, aby sa cítil ohrozený*á. Otvorene si však priznajme: sťažnosť v mikrokozme umeleckej školy sa iba ťažko udeje anonymne a priama konfrontácia s osobou pri moci je stresujúca – pre niekoho možno viac než premlčanie nevhodného správania.

Napriek tomu už zrejme všetci zaregistrovali*registrujú, že to, čo sa kedysi neriešilo, prepočulo, prehliadalo, pretrpelo a prehltlo, dnes už nie je akceptovateľné. Základy rešpektujúcej komunikácie sa postupne spisujú do etických kódexov. Ich zavádzanie – hádam nielen na web školy, ale aj do praxe – ; a poskytovanie poradenstva pre študentstvo i pedagogický zbor sú prvými krokmi, ktoré, dúfajme, nezostanú iba wannabe woke pozlátkom zakrývajúcim roky neriešenia nerovností a prešľapov. Mali by sa však aktualizovať na základe potrieb a diskusie o jednotlivých bodoch. Vrátane tých, ktorých sa ešte nedotkli, ako sú napríklad intímne vzťahy medzi vyučujúcimi a študujúcimi. Zatiaľ som však, okrem možnosti poradenstva na základe individuálnej požiadavky, nepostrehla žiadnu celoškolskú diskusiu ani školenie ohľadom rešpektujúceho správania. Znamená to, že si všetci prečítali úradníckym jazykom napísaný etický kódex a automaticky ho úspešne aplikovali do svojho pôsobenia na akademickej pôde? Túto otázku nechávam otvorenú, rovnako ako výzvu k tomu, aby sa okrem spísania ideálneho správania rozšírila potrebná osveta aj na ďalšie praktické kroky zo strany školy.

Výzva k empatii 

Myslím si, že človek si uvedomí, že starne, až vtedy, keď mu študenti*ky začnú liezť nejakým spôsobom na nervy. Je to aj môj prípad, hoci ešte necítim generačnú priepasť. Vnímam skôr jemný posun po čoraz rýchlejšie sa topiacom svahu ľadovca – od mileniálskeho úzkostlivého, krásne zabaleného balíčka frustrácií zo stavu vecí (na konci zlatých časov) po depresívny memečkový sarkazmus zetka (na konci sveta). Hoci tiež nemienim riešiť v nedeľu večer študentské messengerové správy, či im v pondelok ráno požičiam niečo z galerijnej techniky (sorry-not-sorry), som proti prenášaniu generačných tráum a za medzigeneračnú empatiu. Rozšírenie hodnôt i hodnotiacich kritérií smerom k etickosti, schopnosti spolupráce či udržateľnosti je citeľné. Všetci (sme) to však mali istým spôsobom náročné. Aj generácia umelcov a umelkýň, ktorá videla všetko najprv iba na reprodukciách, aj tá, ktorá má k dispozícii informácie na dotyk prsta, aj tá, ktorá nemohla vystavovať, čo chcela, nemohla vystavovať počas štúdia, nemohla alebo naopak musela pracovať počas štúdia, či rozličné generácie, ktoré sa nevedia uživiť umením bez ohľadu na kvalitu vlastnej tvorby*diela. Jednou, zdanlivo jednoduchou cestou ako po škole nestratiť kontakt s umením, zároveň byť zamestnaný a mať stály príjem, je stať sa pedagógom*ičkou na vysokej umeleckej škole. Je to však naozaj taký jackpot?

Kumulované životy

Na práci pedagógov*ičiek, ktorej náplňou je vzdelávanie študentstva, zabezpečovanie nasledovníctva v podobe doktorandov*iek a udržiavanie katedry v chode akademického (byrokratického) systému však nie je nič závideniahodné. Treba byť aktívny nielen pedagogicky, akademicky (ašpirovať na čoraz vyšší titul), ale aj umelecky v rámci vlastnej kariéry. A úspešne to v stanovenom termíne podľa najnovších predpisov všetko vydokladovať, aby z toho profitovala celá katedra a v neposlednom rade celá škola. Po každých troch alebo piatich rokoch nové výberové konanie. Medzitým usilovanie sa o docentúru aj kvôli definitíve, rozumej zmluve na neurčito, predstavovanie ďalšieho plánu svojho prínosu v rámci osnov, odborných predmetov, metodológie výučby, zájazdov, workshopov, školských výstav… V porovnaní so skúsenosťou zo štúdia humanitných odborov aj na Slovensku však oceňujem podporu, ktorú v jednotlivých ateliéroch prinášajú častokrát mladší asistenti a asistentky, ktorí*é v ideálnom prípade poskytujú pomoc aj odborné zázemie, dopĺňajú profesora*ku špecifickým spôsobom. Pedagogický post je však druhom kumulovanej kreatívno-administratívno-poradenskej funkcie, je to lifestyle, o ktorom je aj písať vyčerpávajúce.

Duševné zdravie everywhere

Mám rada legendy o umelcoch (opäť ostávam zámerne pri maskulíne) iba v rámci zábavy založenej na výsmechu stereotypov a vyslovene neznášam, keď niekto niečo ospravedlňuje jednoslovným argumentom: umelec... Je však asi nielen anekdotickou pravdou, že umelecké odbory priťahujú ľudí, hľadajúcich prostredníctvom výtvarného vyjadrenia spôsob, ako (aj v sebe) spracovať náročné témy, ktoré sa ich osobne dotkli. Ani študentstvo, ani pedagógovia*ičky však nie sú odborníkmi*čkami na duševné zdravie, pričom je zložité hodnotiť práce obsahujúce takú citlivú látku. V občasných klišé poznámkach o študentských prácach ako o arteterapii sa nezriedka zrkadlí pocit bezradnosti pri hodnotení istého typu tvorby. Som presvedčená, že pedagógovia*ičky nemusia študentstvu pomáhať riešiť všetky problémy, ale navigovať ho, ako čo najlepšie v rámci zvolených výrazových prostriedkov odkomunikovať vlastné vnútorné pochody. Kto pomáha pedagógom*ičkám zvládať tlak spojený s prispôsobovaním sa novým podmienkam (či už to bola pandémia a nové pedagogické prístupy alebo celková podpora študentstva) však zostáva ďalšou otvorenou otázkou.

Aj vďaka zvyšovaniu povedomia o duševnom zdraví, popularizácii psychológie a therapytalku vie dnešné študenstvo pomenovať niektoré vnútorné boje lepšie ako predošlé generácie. To však neznamená, že s nimi budú vedieť hneď aj zmysluplne a brilantne pracovať – či už v prenesenom zmysle alebo v rámci semestra. Okrem toho sa stále musia vyrovnávať s tým, že počas štúdia dostanú pravdepodobne viac recenzií (aj v zmysle kritiky) na svoju tvorbu ako neskôr, počas poškolského, umelecky aktívneho života. Či ju vedia prijať a spracovať, je individuálne. Viem si však predstaviť, že negatívne/kritické hodnotenie za niečo, čo sa vás bytostne dotýka (alebo aspoň vašej kreativity), sa spracúva ťažšie ako za seminárku kdesi inde, napríklad na ekonomickom odbore. Musia zároveň bojovať alebo sa zmieriť s tým, že pedagóg*ička si väčšinou myslí, že študentské práce vie nasmerovať najlepšie. Vo mne však nedávno zarezonoval statement jednej známej umelkyne: pri dodržiavaní pravidiel sa umelcom*kyňou nestaneš. Predstavila som si pri tom spokojný ohník v očiach každého*ej, kto nejakým spôsobom nahneval vyučujúceho*u svojhlavým rozhodnutím v prospech finálneho vyznenia práce podľa svojich predstáv.

Miroslava Urbanová 

Autorka je vedúca Galérie Medium, školskej galérie VŠVU v Bratislave

 
 
V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)