Keď v roku 1930 Milo Urban vydal Hmly na úsvite, dlho očakávané pokračovanie Živého biča, nepodpísaný recenzent časopisu Nový svet napísal: „Odzrkadlený je tu život povojnovej dediny, boje politických strán o získanie duší a mnohí významnejší činitelia nášho verejného života načrtnutí sú tak verne, že ich poznávame už pri prvej vete. Nový román Mila Urbana je hotovou senzáciou.“ Nebolo významnejšieho súdobého kritika, ktorý by sa do diskusie o tejto knihe nezapojil. Polemické reakcie vyvolávala najmä otázka, aké má byť východisko z ideologického a straníckeho zmätku, ktorý moderná demokracia priniesla na slovenskú dedinu.
Situácia nie je o nič prehľadnejšia ani dnes, ale z čítania Bezvýznamnosti vyplýva, že otázku takto už nemožno klásť. Nedáva totiž zmysel: všetky ideologické rozdiely medzi stranami sú len predstierané, politika existuje len podľa svojho názvu, jej výhradným obsahom je totiž marketing, ale hlavne – nijakého východiska niet. Získanie moci a vplyvu niečo meniť, je podmienené prispôsobením sa pravidlám veľkopolitickej prevádzky, akonáhle sa však človek stane konformný voči týmto princípom a podarí sa mu aspoň čiastočne uspieť, nedáva vlastne zmysel čokoľvek meniť.
Komentátor denníka Pravda napísal prózu, ktorá má súčasné prostredie vrcholovej politiky – podobne ako napríklad Vagovičov Padreho klan – ukázať inými prostriedkami, než aké sú prípustné v žurnalistickom spracovaní. Avšak zatiaľ čo Vagovič nenaznačuje nijaké ambície iného presahu a jasne sa orientuje na čo najširší čitateľský zásah, Daniš už názvom svojej knihy evokuje pokus o zachytenie existenciálnej situácie intelektuála, ktorý sa politike síce profesionálne venuje, ale sám ju nerobí – až do momentu, keď si svoju bezvýznamnosť neuvedomí a nerozhodne sa, stať sa úspešným, nech už to znamená čokoľvek.
Bezvýznamnosť však charakterizuje predovšetkým práve tento epický rámec knihy. Protagonista Martin, ako aj všetky epizodické postavy, je dôsledne jednorozmerný; to je však pre dej rovnako nepodstatné, ako je nepodstatný samotný dej v rámci celého textu. Niektoré z kapitol sú totiž výhradne spoločenskými úvahami, pri ktorých nie je jasné, či patria protagonistovi, vyjadruje ich rozprávač (prečo by to robil?) alebo aj naňho autor zabudol a prednáša ich sám. A zatiaľ čo vhľad do politiky, čo sa týka jej konkrétnej praxe aj jej systémových tendencií, Danišovi nemožno uprieť (napokon aj vzhľadom na jeho profesiu), jeho satirické skice o modernom umení alebo o problematike rodu a sexuality sú v porovnateľnej miere trápne a zbytočné.
Hoci Urbanov román nebol prijatý jednoznačne, bolo sa pri ňom o čo sporiť. Bezvýznamnosť je iný prípad. Martinovi chýba uveriteľná motivácia, prečo sa vzdať svojho dovtedajšieho života a pragmaticky sa pokúsiť dostať do politiky; od začiatku až do konca ostáva postavou bez akéhokoľvek osobného života aj psychickej štruktúry. Cynizmus, tak obľúbený pri glosovaní politiky, má zas ten problém, že je zo svojej podstaty až do zúfania vždy rovnaký, a preto ním v literatúre len sotva možno zaujať. A napokon, priestor pre radikálnejšie myšlienky, ktoré umenie poskytuje veľkorysejšie než publicistika, tu je premárnený na ironické zostreľovanie ľahkých terčov na bojisku „kultúrnych vojen“. Bezvýznamnosť teda literárnou ani politickou senzáciou nebude.
Igor Daniš: Bezvýznamnosť. Bratislava, Vlna, 2023.
Martin Makara
