Do užšieho výberu tohtoročnej ceny Magnesia litera za najlepšiu prózu sa dostala aj zbierka poviedok Bez tebe Pavla Růžka. Do finálnej trojice ju žiaľ už porota nemohla posunúť, lebo nesplnila jedno z pravidiel súťaže: texty do knihy nevybral a nezoradil sám autor, ale jeho dcéra Alžběta. Pavel Růžek totiž zomrel v roku 2011.
Magnesiu literu si teda Růžek neodniesol, no jeho knihe sa dostalo aspoň trochu mediálnej pozornosti a vďaka rozhovoru s jeho dcérou v prílohe denníka Právo Salon som sa o ňom dopočul aj ja. Keď som si prečítal, že Jáchym Topol prirovnáva autora k Hrabalovi či Otovi Pavlovi a že sa o ňom hovorí ako o českom Bukowskom, nebolo mi viac treba, začal som sa po jeho knihách zháňať. Ukázalo sa však, že Pavel Růžek je meno, ktoré chýba nielen v povedomí českej literárnej obce (pýtal som sa naňho viacerých kamarátov, ktorí v českej literárnej sfére pracujú a majú obrovský prehľad, nikto však o jeho diele nepočul), ale aj v kníhkupectvách. Novú zbierku poviedok som po dlhšom obchádzaní brnianskych kníhkupectiev nakoniec zohnal, k dvom ďalším zbierkam, ktoré vyšli takisto vo vydavateľstve dybbuk, Bez kůže (2010) a Bez růže (2011), mi po dlhom hľadaní pomohlo vyslovene šťastie. Ja som sa síce tešil, cítil som sa, ako by som za socializmu dostal podpultovku, ale pre dielo autora, ktoré som si rýchlo zamiloval, je táto absencia na knižnom trhu smutná správa.
Nakopat celej svět do prdele
Růžkovu tvorbu som začal čítať „nesprávne“, od konca, od posmrtného výberu, a zároveň od začiatku: v zbierke Bez tebe totiž autor tematizuje najmä detstvo a dospievanie na severe Čiech, pohybujeme sa s ním po Moste, Litvínove, Ústí nad Labem a Plzni. Je to však spomínanie bez štipky pátosu, jeho jazyk je ako krajina, ktorou prechádza – brutálny, obnažený, zdevastovaný a krásny. Po kraji, ktorý zjazvil socialistický priemysel, necíti žiadnu nostalgiu, nepestuje si žiaden moderný industriálny fetiš; sneh je hnedý, budovy sivé, ľudia chorí a otec leží už niekoľko dní s hlavou v plynovej rúre. Mladý rozprávač chce jediné: utiecť. Ale to sa v normalizačnom Československu dá jedine pomocou umenia a chľastu, čo bude Růžkov spôsob úniku až do konca. Na pozadí toho, nie naopak, plynie život, Růžek sa stáva učiteľom, spisovateľom, prekladateľom, manželom, otcom. A hoci to znie ako stokrát prepraté klišé, stále je sám. „A jak jsem byl sám, myslel jsem na různý divný věci, až jsem z toho nakonec začal psát – a to jsem si na sebe uplet další pěknej bič. Protože jsem to vzal tak vážně, jako by na světě o nic jinýho nešlo, a když jsem zjistil, že je to jinak, bylo pozdě, to už jsem v tom vězel až po uši. Navíc všechno, co jsem napsal, stálo víceméně za hovno, i když to bolševici vydali, jenomže oni to právě proto vydali, že to nemohlo nikomu ublížit. A já měl sto chutí nakopat celej svět do prdele.“
Hlavne s Citom
Hnev je tiež hnacím motívom zbierky Bez růže – hnev, žiarlivosť, zúfalstvo a obsesívna túžba. Růžkovi sa rozpadá manželstvo aj vlastné telo a my sme svedkami celého toho bolestného procesu, ktorý neustále osciluje medzi trpením, trápením a trápnom. Je to ako byť svedkom dopravnej nehody, nemôžeme odvrátiť zrak a s fascináciou sledujeme, ako sa rozprávač ponižuje, trestá, nenávidí, ako sa z posledných síl snaží zachovať si kúsok dôstojnosti. A akoby toho nebolo dosť, ústrednú poviedku celej knihy rozpráva Růžek očami svojej manželky, ktorá s chladnou krutosťou analyzuje odcudzenie dvoch ľudí, ktorí sa milovali, a už nemilujú. Bez růže je kniha, ktorá sa nedá odložiť, ale ktorú vďakabohu jedného dňa odložíte.
Růžek je však napriek všetkému tomu roztrpčeniu a cynizmu až dojímavo zraniteľný, a ako každý správny beatnik, je nevyliečiteľný romantik. Nevyjavuje sa to vo vypätých situáciách, v tých nekonečných žúroch a hádkach, cestách a životných tragédiách, ale v tichých momentoch, ktoré trávi väčšinou so svojím psom Citom v prírode. „Jednou mi vyprávěl, jak se svým psem jen tak seděl u rybníka, chvilku do něj čuměli a pak spolu koukali na měsíc. Potom zase koukali do rybníka, na to, jak se měsíc odráží ve vodě. To pro něj byly nejsilnější okamžiky. Protože s lidmi… Asi to mám po něm. Lidi bývají zákeřní, pes tě nezradí. Můj pes se mnou chodí i na záchod,“ hovorí v spomínanom rozhovore autorova dcéra Alžběta. Je mnoho silných momentov a scén, ktoré si budem z Růžkovho diela pamätať (napríklad koniec poviedky Filantrop a Filantropka nezabudne nikto, kto si ju raz prečíta, o tom som presvedčený), a tie prechádzky po lesoch s Citom, ktorým venuje autor tak veľa priestoru a v ktorých sa nič výnimočné nestane – väčšinou len muž so psom sledujú nejakú veveričku alebo sa hrajú so šiškami –, budú určite patriť medzi ne. Hoci neviem vysvetliť, prečo.
Stretnúť človeka
Asi ani menej pozornému čitateľovi či čitateľke neušlo, že tvorbe Pavla Růžka som neodvratne prepadol. Písať však o tom, čo človek miluje, je zradné, vyznania lásky majú tendenciu ľahko skĺznuť do sentimentu. Keď som sa snažil trošku od jeho textov odstúpiť a premyslieť, čím ma tak rozrušuje i priťahuje, prirodzene som skončil pri otázke jazyka, toho večného zaklínadla znepokojených duší. Růžek podľa všetkého mnohému v živote nevládol, naopak, nechal sa všeličím, najmä alkoholom, zotročiť, jazyk a jeho podmanivý rytmus však ovládal ako málokto v českej, a dovolím si povedať, že i svetovej literatúre. Výborne to zhrnul jeho priateľ Viktor Šlajchrt v doslove ku knihe Bez kůže, preto si jeho slová požičiam: „Generální zpověď jeho vypravěče drží pohromadě především rytmus řeči, zdánlivě zcela spontánní a nenucené, jež se vzpírá gramatické regulaci a plyne volně jako řeka s peřejemi, víry, zpětnými proudy i bahnitými tůněmi. Fascinován řinoucí se řečí, sestupuje Růžek občas až na tu nejnižší stylistickou úroveň, aby se odtud vzápětí vždy znovu vynořil s několika větami nadobyčejné senzuální intenzity a básnické krásy. Jedy i nádhery ztraceného času tu ožívají jednak v přímočarém, zdánlivě jednoduchém vyprávění, jednak tlumeněji a rafinovaněji v doprovodných akordech. Ty jsou často složeny z extrémních protikladů: z evokací něžných lásek i zvířecího sexu, z hluboké osamělosti i nevázaných pařeb s přáteli, z okouzlených krajinomaleb přírodních scenérií i hrozivých obrazů průmyslové zkázy.“
Niektoré knihy si človek zapamätá kvôli výraznej téme, originálnemu literárnemu spracovaniu či nečakanej pointe. Niekedy nás ohromí štylistická vybrúsenosť autora či inovatívne obrazy poetky. A občas, ale vážne len zriedkakedy, sa stretneme v textoch s človekom, a je to zároveň viac i menej ako keby sme ho stretli naživo. Dá nám nazrieť do miest, kde nás niekedy nepúšťajú ani tí najbližší, a pritom si svojou literárnou zručnosťou stále drží odstup, ktorý nás k nemu paradoxne o to viac púta. V Růžkových knihách som sa stretol s človekom a chcem, aby ste sa s ním stretli aj vy.
Pavel Růžek: Bez kůže (2010), Bez růže (2011), Bez tebe (2022), vyd. dybbuk.
Tomáš Hučko
