Mladí proletárski umelci sa pred sto rokmi sťažovali, že prednastaveným svetonázorom dovtedajších študentov bol konzervativizmus: národný a kresťanský, ale predovšetkým konformný. Myšlienkový horizont dedený z generácie na generáciu mohol vo svete pôsobiť archaicky, no doma si ním človek hanbu neurobil. Bolo aj obdobie, kedy prihlásiť sa k ľavici – ak už nie ku komunizmu – znamenalo prihlásiť sa k budúcnosti, na ktorú sa kedysi (tak vravia legendy) dalo aj tešiť. Dnes zažíva svoju dejinnú chvíľu tretí cíp politologického trojuholníka: ak sú médiá fabrikou (vnímania) sociálnej reality, liberalizmus je ideologickým továrenským nastavením postnovembrového súčasníka, veľko- aj malomeštiaka.
Hoci liberalizmus má s ľavicou istý hodnotový prienik, rozchádza sa s ňou v dvoch kľúčových, vzájomne prepojených líniách – v tom, ako veľmi to s deklarovanými hodnotami myslí vážne, a v tom, ako o ne chce bojovať. Čitateľ neistý, či je ľavicovým liberálom alebo skôr liberálnym ľavičiarom, nech si zodpovie na otázku, koho uznanie za svoje názory a činnosť očakáva a koho reakcie sa obáva.
Časť českej ľavice, ktorá si v reakcii na popísanú dominanciu liberalizmu (dominanciu v istých vzťažných sústavách, nie spoločnosti či politike ako celku) najnovšie hovorí „konzervatívna“, po rokoch krízovej sebareflexie prišla k fantastickému objavu, že národný štát je hrádzou proti nadnárodnému kapitálu a kadejakým kultúrnym huncútstvam Západu. Šach-mat, kapitalizmus! Suverénny štát náleží zvrchovanému ľudu, aj keby to malo byť napísané len v ústave a učebniciach občianskej výchovy. „Národ je klíčovou identitou, která jako jediná umožňuje v dnešní době mobilizaci, překlenuje současnost a minulost a dokáže tvořit jeho vizi,“ čítame v úvodných tézach jedno z viacerých nepresvedčivých, zato suverénnych tvrdení. Základná marxistická kritika nacionalizmu spočíva v tom, že etnickú kategóriu národa v politicko-ekonomickom kontexte ideologicky zneužíva na spojenie tried s protichodnými záujmami. Ani to ale nebráni zástupcovi konzervatívnej ľavice Jaromírovi Hořákovi „považovat zájem státu a korporátního kapitálu za trvale neslučitelné“ – akoby bol záujem štátu v nejakom rozpore so záujmom triedy v ňom vládnucej.
Koncepciu konzervatívneho socializmu, ako ani liberálneho socializmu nemožno prijať. Socializmus má byť socialistický. Svoje boje musí ľavica zvádzať na svojom území a so svojou pojmovou výbavou: prevedená do konzervatívno-liberálnej rétoriky stráca svoje ostrie. Kritika liberalizmu je nutná, ale nesmie značiť ústup ku konzervativizmu: príspevky v druhej polovici zborníka vychádzajú z tohto predpokladu, a preto tvoria jeho hodnotnejšiu, v mnohom veľmi podnetnú časť. Výstižne ju uvádza názov textu Petra Kužela: Proti liberalismu i konzervativismu za obnovu levice.
Petr Drulák – Jan Keller – Matěj Stropnický – Ilona Švihlíková (eds.): Budoucnost levice bez liberalismu. Praha: Masarykova demokratická akademie, 2021.
