San Siro, štadión milánskych futbalových klubov AC a Inter onedlho zdemolujú a nahradia novým. Odhadované investičné náklady prevyšujú šesťsto miliónov eur. Divácka kapacita sa zredukuje o štvrtinu. Nový komplex však bude programovo rozšírený o nákupnú zónu a zábavu. Ide o jeden z mnohých prípadov súčasných prestavieb mestských športových arén na obsahovo hybridné celky, ktorých zámerom je vyššia ekonomická efektívnosť.
V súčasnosti verejné investície do mestských stavieb slúžiacich kolektívnemu účelu dlhodobo klesajú a milánsky trend môžeme preto pozorovať u všetkých typológií budov slúžiacich verejnosti. Či už ide o stanice, alebo zoologické záhrady: dominantná funkcia nie je prioritnou motiváciou ich výstavby. Stáva sa iba lákadlom, ktoré návštevníkov privábi stráviť tu čas a utrácať peniaze. Byty a kancelárie tu vznikajú iba pretože známe meno lokality zvyšuje ich trhovú hodnotu. Sú to len komodity, nič viac. Cieľom je teda maximálna exploatácia finančného potenciálu pozemku.
A prečo je vôbec zaujímavé pozorovať produkciu športových veľkostánkov? Mnohí tvrdia, že sú čiernou dierou, v ktorej miznú prostriedky zbytočne investované do pokleslej zábavy. Z hľadiska mesta však ide o archetypálne monumenty, ktoré svojím významom presahujú samy seba a explicitne poukazujú na to, čo formuje mesto v konkrétnom období. Tieto budovy patria medzi posledné priestory, kde spoločnosť performuje kolektivitu.
Rituál a monument
Architektúra veľkých zhromaždení úzko súvisí s počiatkom architektúry ako jazyka, ktorým kolektív môže konkretizovať a formalizovať vzťahy medzi jednotlivcami v priestore. Tento spoločenský rozmer tvorby nášho stavaného prostredia je dôležité vnímať ako fundamentálny, presne ako zabezpečenie strechy nad hlavou, vďaka ktorej má človek príležitosť odčleniť sa od potenciálneho rizika, ktorému môže čeliť vystavený svetu.
Precíznosť je architektúre vlastná – samotné mesto je vzťahom činností, ktoré sa opakujú, a pre zabezpečenie ich presného opakovania je nutné vytvoriť rámec; priestor, ktorý tieto činnosti umožní, dokonca z nich vytvorí nevyhnutnosť.
Taliansky architekt Pier Paolo Tamburelli v eseji Rituals, Obstacles and Architecture (Rituály, prekážky a architektúra) pripomína, že náboženstvo antického Ríma bolo založené na množstve rituálov, ktoré museli byť denne vykonávané. Náboženská architektúra tu mala prísne pragmatický charakter – zabezpečenie dokonalého uskutočnenia rituálu. Preto nevyhnutne musela byť precízna a formálne výpovedná.
Architektúra športových arén má taktiež dvojaký zámer – na jednej strane má za úlohu obdobne zabezpečiť opakované vykonanie aktivity podľa pravidiel, a taktiež ju sprostredkovať spoločenstvu. Všetky takéto stavby majú exaktnú formu, ktorá je čitateľná v mierke miesta i mesta.
Je možné, že architektúra je ešte stále formou rituálu. V prípade arény je však povedomie mesta, objektu, kolektívnej entity a programu (rituálu) v jednote. Spoločenstvo tu môže performovať svoju existenciu. Budovy, ktoré sú také dôležité, že ich označujeme za zásadné formy, majú taktiež schopnosť mesto sprostredkúvať a vytvárať. Sú opornými bodmi, skrz ne ho čítame. Taktiež zabezpečujú kontinuitu naratívu. Pamäť spoločenstva je často uložená práve v nich. Architekt francúzskeho osvietenstva osemnásteho storočia Étienne-Louis Boullée sa zaoberal problematikou významných mestských stavieb vo svojej eseji Architecture, essai sur l’art (Architektúra, esej o umení). Rozšíril chápanie monumentu z pamätníka určitej udalosti na verejne využívané budovy. V zmysle republikánskej ideológie bolo samotné občianstvo a jeho vykonávanie hodné pripomínania, a teda monumentu. Dalo by sa teda povedať, že každá významná, exaktná mestská forma, ktorá má schopnosť uchovávať pamäť a dať mestu štruktúru, je monumentom, a preto je adekvátne náležite pristupovať aj k súčasným typom monumentov, bez predsudkov hierarchizácie vysokého a nízkeho. Štadióny sú v tomto ponímaní dnešnými operami.
Kultúra tela
Súčasné arény sa okrem športu využívajú na všeličo od koncertov až po masové krsty. Divadelné, ale aj športové hry sú rituálom, akýmsi vzťahom medzi javiskom a hľadiskom. Šport je však dodnes najdôležitejším motívom výstavby aj prevádzky najväčších arén. Preto je dôležité skúmať, prečo práve kultúra tela je hybným motívom produkcie súčasných mestských monumentov.
Rozmach výstavby športových arén ako najikonickejších zhromažďovacích priestorov súvisí s rozvojom kultúry tela v novoveku. Sam Jacob si v eseji Bodybuilding všíma, ako sekulárna spoločnosť obrátila vzťah prostredia a tela. Ľudské telo (replika podoby boha – či už pohanského, alebo judeo-kresťanského) bývalo v antike aj v európskom stredoveku podkladom, návodom, z ktorého sa odvádzali proporčné geometrické princípy. Naopak, od osvietenstva možno badať vznik kultu tela, ktorého predobrazom je stroj, modernizmom fetišizovaný nový ideál.
Beatriz Colomina a Mark Wigley postulujú, že cieľom (moderného) dizajnu nikdy nebolo optimálne prispôsobovanie nami vytvoreného prostredia a objektov našim potrebám, ale naopak – adaptácia našich tiel pre objekty, pomocou ktorých môžeme byť ako ľudia výkonnejší, silnejší, lepší. Aréna je nástrojom. Sme svedkami spektáklu zrodenia nového ľudstva. Rituálne, každú nedeľu.
Šport preberá rolu intímneho duchovna. Súťaživosť, prekonávanie sa a výkonnosť sú mantrami kapitalistickej spoločnosti. Nie náhodou sú mnohí podnikatelia športom fascinovaní a šport je jednou z mála oblastí, kam dokážu pumpovať obrovské sumy čisto z úprimnej vôle (napríklad Mark Cuban, Roman Abramovič, Juraj Široký). V minulosti bolo zvykom, že športový klub sa vlastnil družstevne alebo bol telovýchovnou jednotkou akéhosi závodu, dnes kluby skupujú jednotlivci. Ich inštinktom býva neustále zhodnocovanie, ktoré má dopad na architektúru. Monofunkčné arény sú pre nich v zásade nevyhovujúce – človeka pritiahnu občasne a okrem návštevy udalosti nemá nijaký dôvod v nich pobudnúť dlhší čas. Podnikateľský inštinkt vedie majiteľov k potrebe demolácie jestvujúcich rozľahlých objektov a ich podriadeniu komplexom, v ktorých bude možné čo najviac metrov štvorcových prenajímať a predávať.
O súčasnej architektúre štadiónov
Dnes sa v zásade budujú dva typy multifunkčných arén pre desiatky tisíc návštevníkov. Prvým sú tie stavané pre najexponovanejšie rituály, ktoré nie sú späté s konkrétnym miestom. Napríklad pre olympijské hry, či majstrovstvá sveta vo futbale. Ich význam a zážitok z nich sú globálne vďaka médiám. Miesto udalosti je preto skôr spotrebnou scénou, kde kulisami sú diváci – tvoria masu, ktorá udalosti dáva „kredit“. Vďaka nim máme dojem, a vôbec nie mylný, že sledujeme autentický prejav kolektívneho prežívania udalosti. Tieto objekty však po ukončení udalosti iba zriedka naplnia čo i len zlomok svojej kapacity. Stoja na perifériách a v porovnaní s „mestským“ štadiónom sú programovo klasicky monofunkčné. Architektonicky sú taktiež zväčša triviálne, potrebnú show v prenose vytvárajú LED fasády.
Ako príklad si môžeme charakterizovať tvorbu kancelárie Populous, ktorá sa špecializuje na navrhovanie veľkých stánkov pre olympijské hry. Niektoré majú v sebe spotrebnosť už vopred zakódovanú, ich konštrukcia umožňuje jednoduchú demontáž. Ak je pri niektorej športovej udalosti požadovaná väčšia pompa, prizývajú sa architektonické hviezdy, a väčšinou sú to Švajčiari Herzog & de Meuron. Lokálnu kultúrnu primeranosť majú zabezpečiť predžuté motívy miestnej ľudovej kultúry (napríklad staroveká váza), najlepšie v spolupráci s umeleckou superstar (Ai Weiwei). Všetko pre dobrý pocit obecenstva, ktoré chce prežiť rituál s kultúrnymi, nebodaj až umeleckými presahmi.
Druhým typom dnešnej arény je hybridný komplex, často eufemisticky nazývaný „štvrť“. Je to mestský klubový štadión, kde rituál prebieha pravidelne a je spätý s daným miestom. Stáva sa teda monumentom. Rozmach tejto formy môžeme vidieť po celom svete, aj v Bratislave (Tehelné pole). Značku miesta a prítomnosť desiatok tisíc ľudí využívajú developeri na zhodnotenie investície. Mestá rady pristupujú k takýmto súkromno-verejným investíciám vo vidine odľahčenia rozpočtu. Samotné zahusťovanie programu a objemu však problémom nie je. Tým je až ďalšia privatizácia verejného, ktorá redukuje, vylučuje a splošťuje všetko, čo nie je výnosné. Architektúra je menej explicitná, jej rétoriku nahrádza mediálna kampaň, ktorá zavádza. Napriek niekedy fascinujúcim prevádzkovým kolíziám sa význačnosť miesta stráca a stáva sa z neho generický junkspace. Aréna prestáva byť monumentom a rituál je už iba dôvetkom.
Banalizácia architektúry je symptomatická pre súčasnú produkciu po finančnej kríze minulej dekády. Je buď triviálna, alebo využíva prvoplánový gýč (Herzog & de Meuron – návrh nového stánku Chelsea v Londýne). Krátke obdobie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď aj architektúra vrcholného kapitalizmu mala svoje nepopierateľné ambície riskovať nad rámec ekonomickej efektivity, je už dávno preč.
Šport ako posledná doména kolektívneho prežívania
Aké sú vyhliadky? Arény súčasnosti sú reliktom potreby mesta vykonávať rituál a vytvárať preň miesto, v ktorom by samo seba zhmotnilo. Ak sa zdá, že štadión je priestorom pre hru, možno je to naopak – spoločnosť si musí hru vytvoriť, aby rituál mohol prebiehať. Šport je jednou z posledných domén kolektívneho prežívania, preto je vždy potenciálne nebezpečné, ak jeho priestory a priori rezignujú na mestský (čiže kolektívny) charakter, najmä ak programovo presahujú svoju náplň a významovo svoje miesto. Zo svojej podstaty architektúra, ktorá je stavaná, nemôže byť avantgardou. Je podriadená politickým rámcom, ktoré regulujú jej formu, a ekonomickým silám, ktoré jej dávajú možnosť vzniknúť. Súčasný trend bude preto pokračovať pravdepodobne ešte nejaký čas. Otázkou je, či nie je možné túto architektúru a jej špecifiká interpretovať, namiesto snahy ich ignorovať. Predísť uviaznutiu v pasci spiatočníctva. Koniec koncov, veľa progresívnych architektonických koncepcií bolo zrkadlom komerčnej produkcie svojej doby. Architekti ako Ludwig Hilberseimer, alebo konštruktivisti v Sovietskom zväze začiatkom dvadsiateho storočia pozorovali modernú metropolu a prinášali jej radikálne interpretácie, ako napríklad sociálne kondenzátory, ktoré boli inšpirované luxusným bývaním v hoteli. Mesto musíme vnímať také, aké je. Nie ako problém, ale ako situáciu. V tomto zmysle by sme aj na súčasné štadióny mali hľadieť so záujmom ako na typológiu, ktorá môže mať oveľa väčší verejnoprávny rozmer, než sa na prvý pohľad zdá.
Autor je architekt
