V minulosti sme sa prostredníctvom ankety snažili prísť už na to, ktorá slovenská detská kniha je najlepšia. Tentokrát sme sa profesionálok a profesionálov z oblasti literatúry pýtali na najvtipnejšiu slovenskú knihu respektíve knihy. Mnoho z nás tuší, že slovenská literatúra v širšom kontexte iných národných literatúr zrovna humorom nevyniká. Takisto, ale vieme, že je to len špekulatívna domnienka a keď sa hlbšie zamyslíme, niekoľko titulov nám určite napadne. Odpovede sú o to zaujímavejšie, keďže každému človeku vyhovuje iný typ humoru – jednému sedí poetický, inej subtílny, ďalšiemu postavený na gagoch. Avšak niekoľko titulov sa opakuje pravidelne. Anketa má len informatívny charakter, ale možno niekoho inšpiruje k dôslednej literárno-humoristickej práci, na ktorej sa takisto asi nikto nezasmeje.
Daniel Majling: Ruzká klazika
Keď som túto knihu dostal, začítal som sa do nej v kaviarni a – bez preháňania! – smial som sa tak, že som musel odísť. Môj výtlačok má vyblednutú obálku, posúva sa z ruky do ruky a čítalo sa z neho nahlas aj na tých najmenej pravdepodobných miestach, vrátane krčmy. V rebríčku najvtipnejších slovenských kníh je pre mňa táto antológia poviedok s veľkým náskokom na prvom mieste, lebo aj keď by si každý štýl komiky žiadal samostatný rebríček, ten Majlingov mi je predsa len najbližší.
Martin Makara, literárny kritik, člen redakcie Kapitálu
Ťažká otázka, pretože ma láka odpovedať osobitne za prózu a poéziu. Zo slovenskej prózy je to ľahké a pomerne pestré, opakovane ma napríklad dokážu rozosmiať postavy Boženy Slančíkovej Timravy, skvelý detský rozprávač-ironik z diela Brat mlčanlivého vlka Kláry Jarunkovej, Rozprávky pre neposlušné deti a starostlivých rodičov Dušana Taragela s ilustráciami Jozefa Gertli Danglára, zbierka poviedok Psie dni Dušana Mitanu, Antikvariát Tomáša Horvátha, kvázi trilógia Maroša Krajňaka – Carpathia, Entropia, Informácia – a mnohé ďalšie. Vyberať zo slovenskej poézie je ťažšie. Jedným šmahom môžem vylúčiť tú, ktorá sa usiluje byť vtipná – aforizmy, paródie, epigramy a podobne –, lebo z nej ma len máločo oslovuje. Takže ostáva celý obrovský korpus, ktorý pracuje skôr s jemnými odtieňmi komiky – počnúc iróniou a nadhľadom a končiac krížením vysokého a nízkeho. Ide o také polohy humoru, ktoré vyjadrujú (či dokonca „hlásajú“) aj určitý vzťah k svetu alebo k sebe samej či samému, a sú prostriedkom určitej filozofie života, hoci absurdnej. Tomu poslednému zodpovedá napríklad poézia Ľuboša Bendzáka. Hlas angažovanosti a ironická kritika, zaznieva napríklad z poézie Michala Habaja. Baví ma aj jeho mystifikácia, pohrávanie sa s autorským a lyrickým subjektom. S iróniou, sebairóniou či dokonca s my-iróniu pracuje tiež Ivona Pekárková. Jej dve ostatné zbierky sú z tohto pohľadu kruto vtipné, ale humorný efekt, podobne ako Habaj, necháva na rozhodnutí (a intelekte) čitateľstva. Kritické môže byť aj komické, a to sa mi páči.
Eva Urbanová, literárna vedkyňa
Ján L. Kalina: Tisíc a jeden vtip po 50 rokoch
Viem, že to nie je fér, ale najvtipnejšia slovenská kniha, ktorú mám v knižnici, je Tisíc a jeden vtip. Pôvodné vydanie som si v detstve vyťahovala z rodičovskej knižnice a tak nejako ma sprevádzalo počas celého dospievania. Keď som si v Turíne pred pár rokmi čítala reedíciu, dcéra a niekedy aj manžel sa ma chodili do izby pýtať, čo čítam také smiešne, že od smiechu až plačem. A ja som im vtip prerozprávala, hoci viackrát som im musela povedať, že by to bolo zložité, že by museli poznať kontext, museli by zažiť Československo a komunizmus. A preto si myslím, že hoci väčšina vtipov je univerzálna, táto kniha predsa len patrí predovšetkým slovenskému čitateľstvu.
Ivana Dobrakovová, spisovateľka a prekladateľka
Nalejme si čistého vína, tento národ a ani jeho národná literatúra vtipom práve nesršia. Platí to až natoľko, že najvtipnejšie charakteristiky slovenského národa museli prísť povedať literárne postavy cudzincov. Spomínam si na dvoch – a obaja vystupovali na Slovensku celkom príznačne najmä v úlohe sexuálnych turistov. Ten prvý, Vilikovského agent z novely Večne je zelený…, o Slovákoch povedal: „Všetky národy chcú vyorať hlbokú brázdu v dejinách ľudstva, chcú sa presiahnuť, hoci si zatiaľ nesiahajú ani po päty, jedine Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov, a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!“ A druhý, Pišťankov Hurensson z Rivers of Babylon, doplnil: „Až tu sa z úst príslušníkov tohto národa dozvedel o údajne slávnych umelcoch, hvezdároch a vynálezcoch, o ktorých však nikdy predtým nepočul. Namiesto toho mal Hurensson doposiaľ možnosť spoznávať iba lacné kurvy, šmelinárov, arogantných čašníkov a taxikárov, neochotné chyžné a úplatných policajtov. Hurensson však nikoho neodsudzuje. Verí, že jeho úsudok je determinovaný prostredím, v ktorom sa ako bisexuálny turista pohybuje.“
Peter Darovec, pedagóg a literárny kritik
Asi nebudem jediný, čo si všimne v anketovej otázke „vtip“, ktorý v podstate umožňuje neobmedzené spektrum odpovedí. A aj keď si to pracovne zúžim na pole umeleckej literatúry, rozpaky zostávajú – veď máločo, čo v tejto sfére manifestuje vlastnú vtipnosť, humorným naozaj aj je. A naopak, dalo by sa u nás hovoriť o pomerne bohatej tradícii nezámernej komiky. Knihy, pri ktorých čítaní som sa nielen pousmial, ale naozaj s chuťou pochechtával, navyše ako celok vlastne ani nie sú vtipné. Spomeniem však aspoň tie: novela Patagónia a pár poviedok z Psích dní Dušana Mitanu, román Rivers of Babylon a zbierka Mladý Dônč (najmä novela Debutant) Petra Pišťanka.
Matej Masaryk, literárny kritik
Keďže primárne čítam fantastiku prichádzajú mi na myseľ mená ako Martin Hatala, Martin Jurík, či Svetozár Olovrant. Nedokážem však povedať, či sú ich knihy skutočne vtipné, hlavne preto, že som sa pri nich asi ani raz nezasmial nahlas. Nie. Najvtipnejšia slovenská knižka bude pre mňa len jedna. Iba pri jednej som sa (zatiaľ) nahlas smial a vracal s k jednotlivým pasážam. Dodnes mám v hlave scénu, v ktorej vystrašený pubertiak Fero čelí skupine mimozemšťanov za pomoci grimás a hlášky „Chcete mať hlúpy výzor? Kúpte si televízor!“
Ide o knihu Tajomstvo dračej steny od Jozefa Žarnaya. A spolu s pokračovaním Prekliata planéta tvoria cyklus zábavných a poučných dobrodružstiev skupiny stredoškolákov z fiktívnej dediny Atómová Lehota. Banda totiž raz v horách pomerne obyčajného slovenského „zapadákova“ objaví havarovanú mimozemskú loď, a tak sa začína ich nedobrovoľné cestovanie naprieč vesmírom. Iste, je to mierne naivná kniha, ale plná vtipných situácií a poctivého (socialistického) sci-fi. Smial som sa veľa a smial som sa nahlas. Dodnes nechápem, prečo je jej známejšia filmová adaptácia (Tretí šarkan, réžia Peter Hledík, 1985) tak neuveriteľne vážna a depresívna. Asi si súdruhovia nevedeli predstaviť, že seriózna vedecká fantastika s ekologickou myšlienkou môže byť vtipná aj inde, ako v detskej knihe.
Juraj Búry, publicista, estetik
Keďže sa odborne venujem literatúre pre deti, tak, samozrejme, aj titul do tejto ankety vyberám z detskej tvorby. Najvtipnejšou, ale zároveň aj jednou z najlepších slovenských kníh pre detské čitateľstvo je podľa mňa klasika Hrdinský zápisník od Kláry Jarunkovej z roku 1960. Je to jedna z mála kníh, ktorú by som mohol čítať každý rok a zakaždým by som sa smial. Hoci niektoré slová dnešné deti nebudú poznať, huncútstva Mirka Fazuľku a Miša Jurana budú baviť deti večne – snáď aj vtedy, keď sa budú predávať „umelé hlavy, čo vedia rozmýšľať“.
Dávid Dziak, pedagóg
Lasica, Satinský a vy: Soiré, Radostná správa
Nik vtipnejší sa zatiaľ na Slovensku nenarodil a ak, tak nepíše. Nedá sa mi však nespomenúť ani človeka, ktorý našu mizériu opísal s majstrovským brutalizmom, na ktorom sa musíme smiať, ináč by sme zo seba, ako vraví národ, ktorý zrodil Haška – „museli řvát hrůzou“. Týmto človekom je Peter Pišťanek a knihou prvý diel jeho trilógie Rivers of Babylon.
Viliam Klimáček, spisovateľ a dramatik
Pavel Vilikovský: Večne je zelený…
Nie je to však moja najobľúbenejšia kniha od Pavla Vilikovského. Dávam prednosť jeho „vážnejším knihám“. A posmrtné vydanie jeho akože vtipných výrokov je podľa mňa nie práve najvhodnejšie, ani nie preňho charakteristické.
Mila Haugová, poetka
Kniha, nie prvoplánovo vtipná, pretože predstavuje skôr onen gogoľovský smiech cez slzy, v ktorom sa spája groteskné i tragické, no vždy ma dokáže rozosmiať, je novela Stanislava Rakúsa Temporálne poznámky. Nájdeme tu rôzne podoby humoru – situačný (súvisiaci s roztržitosťou Dušana Sakmára) i jazykový, čerpajúci svoju príťažlivosť z istého nesúladu medzi tým, o čom sa hovorí (neraz o čomsi ordinárnom) a ako sa o tom hovorí (štylisticky nákladne). Veľmi blízky mi je Rakúsov cit pre energiu slova a najmä pre čosi, čo vo svojej knihe Ľútostivosť nazval priaznivou ľudskosťou. Taká je pre mňa aj jeho komika: jemná, distingvovaná a odľahčujúca ťaživé stránky ľudského života.
Tamara Janecová, literárna kritička
Najvtipnejšia slovenská próza? Definitívne Kniha o cintoríne od Samka Tále (Daniely Kapitáňovej). Je v nej všetko, čo mám na humore rád – občas sa smejem aj hurónsky, občas cez slzy. Ak sa ale pýtate na neprózu, potom hocičo od Tomáša Janovica, najradšej ale mám Je taký.
Tomáš Ulej, spisovateľ
V Ruzkej klazike nás pobavia komické postavičky dostávajúce sa do absurdných situácií, no zaujme i jazyk, v ktorom sa autor šikovne hrá s viacvýznamovosťou slov, často v spojení s naozaj bizarnými motívmi. Poviedky sú plné čierneho humoru, irónie i absurdity, za ktorými sa ukrývajú pomerne vážne témy: zmysel života, láska, problém viery, smrť, (samo)vražda, (ne)kultúra a tak ďalej. Vďaka literárnej hre, odľahčenej atmosfére a údernej komike dokáže Majling nevážne hovoriť aj o vážnych veciach. Za (seba)ironickým úškrnom a banalizovaním všetkého vážneho sa ukrýva autorov záujem o život človeka v súčasnom svete.
Martina Buzinkaiová, literárna vedkyňa
Pri zozname najvtipnejších slovenských kníh by som určite nezabudol na English is Easy, Csaba is Dead Viliama Klimáčka (Petra Doktorova). Novela, ktorá spolu s knihami a poviedkami Petra Pišťanka a Dušana Taragela spravila z mafie inventár slovenskej popkultúry a inšpirovala aj o dosť slabší seriál Mafstory.
Dominik Želinský, sociológ a spisovateľ
Na niektoré anketové otázky treba odpovedať na prvú, pamäť a intuícia sú možno spoľahlivejšie smerovníky než dlhé špekulovanie. Platí to zvlášť v prípade tejto ankety, lebo zdôvodňovať výber najvtipnejšej knihy je rovnako zmysluplné ako vysvetľovať vtip. Nevyhoviem celkom zadaniu, pretože celkom bez námahy som si spomenul na štyri diela a neviem, ktoré bolo prvé. Namiesto zdôvodnenia pridám citát a asociáciu:
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie… (1890)
Čo uvidí Ondrej Tráva, keď príde navštíviť „panstvo“ Aduša Domanického: „K tomu, čo si predstavujeme pod slovom ‚kaštieľ‘, nechýbalo nič, iba kaštieľ.“ Spomenul som si na Gogoľa a Čechova.
Pavel Vilikovský: Večne je zelený… (1989, próza vznikla v sedemdesiatych rokoch)
„Tu máte mimochodom prvý písomný dôkaz, že boh je – alebo aspoň v apríli 1923 bol – abstinentom. Na druhej strane určitá nejasnosť formulácií i zákony dialektiky nevdojak vnukajú domnienku, že za iných okolností boh bol, či mohol byť ožranom. Napokon, boh je všemohúci, nehovoriac už ani o tom, že neexistuje. Veríte v boha? Veď preto.“ Spomenul som si na Iľfa, Petrova a Ostapa Bendera.
Peter Pišťanek: Mladý Dônč (novela z rovnomennej knihy, 1993).
„ – Aha ho, – povedia otec. – Čas sa už dávno zastavil, no slnko na oblohe putuje sem a tam. Všetko je v pohybe; i my žijeme. Načo je potom čas? Čo je potom čas? Jestvuje dáke pravidlo, čo určuje mieru vecí? Mieru trvania? Mieru zániku? Kedy budú vyslovené tie poučky, napísané tie knihy?
Otec sa očividne dobre naraňajkovali. Technický lieh v nich rozplamenil obraznosť.“
Kukučín, Timrava… A znovu Čechov a jeho postavy rozdumujúce o všehomíre.
Ivan Medeši: Víťazstvo (próza z knihy Jedenie, 2018):
„Prosím, vojdime nachvíľku do Mirkovej hlavy a viďme, ako on videl to, ohľadom svojej ruky:
‚Hmm,………………………………………………………………………………………………………………………………………….‘ (blokáda šedej mozgovej kôry a Mire myslí na Nič.)“
Monty Pythoni? B. S. Johnson?
Možno nie je náhoda, že ide o diela autorov nepracujúcich v službách humoru na plný úväzok.
Vladimír Barborík, literárny vedec
Humor bez temného tónu býva bezduchý. Kapitáňovej Kniha o cintoríne pre mňa preto ostáva doposiaľ neprekonanou humoristickou klasikou. Myslím Druhú knihu o cintoríne, pretože Prvá kniha o cintoríne je na zhodnotenie prikrátka. Hlavný hrdina je, bohužiaľ, v slovenskej spoločnosti stále prítomný a naberá čoraz ostrejšie kontúry.
Michal Hlatký, spisovateľ
V bratislavskej kaviarni Krym sedia dvaja literáti – Optimista a Pesimista – a rozprávajú sa o komike a humore v slovenskej literatúre. Toto nie je začiatok anekdoty, ale princíp, na ktorom je vybudovaná zábavná literárnovedná knižočka Petra Darovca Násmešné rozmlúvanie, ktorú vydal Kali Bagala v roku 1996. Darovec v nej píše o štyroch prózach z dejín slovenskej literatúry hodných nášho tichého i hlasného smiechu: o Bajzovom Reném, Záborského Faustiáde, Chalupkovom Bendeguzovi (tento slovenský Don Quijote je môj favorit: písaný po maďarsky, publikovaný autorom Kocúrkova v roku 1841 po nemecky a do slovenčiny preložený až v roku 1953, poznámka VS) a Vilikovského Večne zelenom. Tak to už máme dohromady päť najvtipnejších slovenských kníh – nazdravie!
Viktor Suchý, Kabinet pomalosti
Pavel Vilikovský: Večne je zelený…
Ivana Gibová, spisovateľka
Najvtipnejší je Ferenčíkov preklad dvojrománu od Iľju Iľfa a Jevgenija Petrova Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Je tam neprekonateľná bujará slovenčina. A najviac som sa smial pri čítaní novely Pavla Vilikovského Večne je zelený… Nesmrteľná je postava docentky, ktorá mi nápadne pripomína jednu kolegyňu.
Peter Zajac, literárny vedec
Najviac som sa zo slovenských kníh nasmial pri Ballovej Leptokarii a Rozenbergovej Vedľajších účinkoch chovu drobných hlodavcov.
Derek Rebro, literárny kritik a básnik
V slovenskej spisbe je určite na čom sa zasmiať. V dobrom i zlom. Som však presvedčený, že najvtipnejšia naša kniha na napísanie ešte len čaká. Alebo ju už niekto práve píše? Sám som sa vždy dobre bavil na Timraviných Ťapákovcoch, Pišťankovom Mladom Dônčovi, či trilógii Rivers of Babylon a svojho času ma veľmi nadchla aj Maczovszkého zbierka Strach z utópie.
Milo Janáč, spisovateľ
Ako veľmi vtipnú vnímam knihu Ivony Pekárkovej Lepšia verzia seba. Z môjho pohľadu ide o láskavý obraz ľudskej malosti v absurdnom svete, autorka ironizuje napríklad aj jazyk reklamy či lifestylových časopisov. Je to naozaj trefná a komunikatívna poézia, aj preto ju rada dávam ako darček.
Barbara Vojtašáková, Medziriadky
Ak sa pýtame na najvtipnejšiu slovenskú knihu, tak dosť dobrou odpoveďou by mohla byť legendárna kniha Tisíc a jeden vtip od Jána L. Kalinu z roku 1969. Veď čo už môže byť vtipnejšie ako kniha vtipov, ktorých veselosť o to viac bije do očí, o čo smutnejší osud knihu a jej autora postihol. Mám však tip aj na iného autora, pre ktorého bolo žartovanie každodenným postojom, spôsobom prekonávania mimoriadne ťažkých životných situácií a inšpiráciou k literárnej tvorbe. Gustáv K. Zechenter Laskomerský (1824 – 1908), povolaním lekár a vo voľnom čase spisovateľ, geológ, maliar či botanik, vo svojich humoreskách písaných primárne pre dobové periodiká, azda ako prvý v slovenskej literatúre nečerpá ani tak zo zásobníka komických postáv a im prislúchajúcich situácií migrujúcich po európskej literatúre už od antiky, ako to robili ešte J. I. Bajza, J. Chalupka alebo J. Záborský. Laskomerský naopak rozpráva historky zo svojho bežného života a života svojich priateľov, robí si žarty z nedotknuteľných autorít aj zo seba, spochybňuje pevné hierarchie, zabŕda do zaručených hodnôt, vtipne baštrnguje slovami v štyroch rečiach, zachováva si kritický podtón, no pritom zostáva prajný a láskavý. Je to humor, ktorý nezostarne ani po stopäťdesiatich rokoch.
Eva Palkovičová, prekladateľka, literárna historička
Daniel Majling vniesol do slovenskej literatúry niečo, čo v nej dlhodobo absentovalo – humor, ktorý nie je „iba“ ironickou polevou alebo samoúčelnou hračkou, ale tvorí epicentrum, jadro obalené vrstvami existenciálnej absurdity, popkultúry, smútku, konceptuálnej narácie, žánrového synkretizmu i (poriadne mazľavých) hovien. To, čo je však na Ruzkej klazike najpozoruhodnejšie, je mystifikačný labyrint, ktorý autor vôkol svojho diela vystaval a ktorý naďalej s neskrývanou radosťou rozširuje na besedách – neponechá nám žiadnu mapu ani únikovú cestu, no ponúkne nám dostatok falošných stôp na to, aby sme umreli s úsmevom na perách. Revúca má po prvom slovenskom gymnáziu, kultúrnom centre Kláštor a novej svetelnej križovatke opäť o čosi bližšie k civilizovanému svetu – teda k Lučencu.
Peter Balko, spisovateľ
Anketu zostavili František Malík a Tomáš Hučko
