Ani pán, ani sluha. Komunitné centrum s barom v Budapešti oprašuje družstevníctvo

Mihály Gyimesi12. decembra 2018838

Motto „Ani pán, ani sluha“ je napísané na stene budapeštianskeho centra Gólya (po maďarsky „bocian“). Gólya je príkladom nezvyčajného druhu stredoeurópskeho družstevného baru a komunitného centra. Na začiatku to bol iba jednoduchý bar, ktorý je naďalej neoddeliteľnou súčasťou celého podniku. Bar sa rýchlo rozšíril a dnes zastrešuje pestrú škálu aktivít od koncertov cez workshopy opravovania bicyklov až po pravidelné premietanie dokumentárnych filmov o postkolonializme. Džentrifikácia v VIII. obvode Budapešti však vytláča bociana z hniezda. Jeho nové miesto bude aspoň priestrannejšie. Gólya v ňom plánuje rozšíriť svoj záber aj tým, že prichýli druhé, umelecké výrobné družstvo. Komunitný bar riadený kolektívne a bez šéfa v žiadnom prípade neutícha. Aké je to pracovať v ziskovej organizácii bez hierarchie? Kto je zodpovedný za nastavenie ekvalizéra zvukového systému na koncerte? Aké sú vyhliadky družstevného oživenia v strednej Európe? Odpovedal mi jeden z členov, Gergő Birtalan.

Predchodca Gólyu, robotnícky družstevný bar s názvom Frisco, bol založený v roku 2011 – búrlivom období na začiatok podnikania. Už bolo badať postupné ekonomické zlepšenie, no aj v Budapešti ľudia stále cítili následky medzinárodnej ekonomickej krízy z roku 2008. Bolo to približne v dobe vzostupu vlny medzinárodných protestných hnutí v dôsledku krízy, ako napríklad Occupy Wall Street v USA či Indignados v Španielsku. Je to náhoda?

Nie celkom. Napätie narastalo aj v Maďarsku, najmä kvôli miestnym prejavom postkrízovej politiky uskromňovania sa. Traja študenti z Fakulty spoločenských vied a medzinárodných vzťahov na Korvínovej univerzite (TEK) založili Frisco ako priestor na verejné diskusie a tiež spoločenský uzol, v ktorom by mohli spájať energie hnutia. Medzi početnými novovznikajúcimi iniciatívami bola aj organizácia Student Network (HaHa), oponujúca škrtom a centralizácii na univerzitách. Keď sa Frisco otvorilo širokej verejnosti, aktivisti vrátane HaHa tam často organizovali diskusie a stretnutia. Onedlho im začalo byť v dovtedajšom fyzickom priestore pritesno a chceli ho rozšíriť. A tak si v roku 2013 našli súčasné, priestrannejšie sídlo v VIII. budapeštianskom obvode, v dome, kde kedysi sídlil bar Gólya, ktorého názov prebrali. V tom roku po presťahovaní som sa k nim pridal aj ja. A čoskoro sa budeme znova sťahovať, sčasti kvôli stúpajúcej cene nájmu v tejto časti, ale aj preto, že cítime, že sa potrebujeme opäť rozšíriť.

Keď vzniklo družstvo, bol si známou osobnosťou študentského hnutia. Niektoré kľúčové zásady a praktiky študentského hnutia sa zrkadlia aj v družstve. Obe sú založené na horizontálnosti vrátane radikálne demokratického rozhodovania. Odráža sa to aj na každodennom fungovaní?

Podobnosti sú na veľmi všeobecnej úrovni. V oboch prípadoch ide o kolektívy, ktoré si museli nájsť cestu, ako sa zorganizovať, no rozdiely sú väčšie kvôli odlišnej podstate týchto dvoch organizácií.

Myslíš si, že časovo náročné praktiky demokratického rozhodovania sú v prípade vášho komunitného centra a baru efektívne?

Zo skúsenosti viem, že demokratické praktiky tu majú oveľa hladší priebeh. Gólya je ziskové družstvo, to znamená, že ak tu pracujete, nie ste jeho zamestnancom, ale jedným z vlastníkov. Dostávate plat zo zisku, podľa svojho pracovného vkladu. Takže váš príjem je úzko spätý s úspechmi družstva, ktoré sa odvíjajú od efektívnosti fungovania vrátane procesu rozhodovania. Ak ste aktivistom v hnutí, môže sa stať, že sa stratíte v zdanlivo nekončiacom cykle diskusií, keďže veľakrát neexistuje definitívny deadline, dokedy musíte dospieť k pracovnému konsenzu. Naopak, fungovanie baru/komunitného centra je späté s praktickými časovými obmedzeniami. Každý týždeň máme trojhodinovú poradu, na ktorej sa musia zúčastniť všetci členovia družstva. Spoločne rozhodujeme o všetkom vrátane manažmentu a mám pocit, že tento proces je efektívny.

Keďže nemáte šéfa a každú jednu záležitosť preberáte otvorene v kruhu všetkých členov, vzniká pri tom veľa konfliktov?

Nie, práve naopak. V tomto druhu organizácie sa neprijme žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo pre jej členov neprijateľné. Mám dojem, že dlhodobo vzniká čoraz menej konfliktov. U nás má každý právo veta, aj keď počas rokov sme si vytvorili taký systém, že keď nás je na porade prítomných aspoň desať, tak na to, aby rozhodnutie bolo vetované, namietať musia aspoň dvaja. Takže ak chcete zastaviť nejaký postup, musíte si nájsť aspoň jedného spojenca, ako jednotlivcovi sa vám to nepodarí.

Nasledujete nejaký konkrétny model družstva?

Oprašujeme niektoré staré štandardy, ako napríklad Rochdalské princípy z Británie 19. storočia, ktoré sa stali hlavným východiskom družstevníctva. Neexistuje však jeden model, ktorý by pasoval všetkým, neustále si hľadáme svoju cestu. Napríklad na začiatku sme pri rozdeľovaní zisku skúšali zohľadniť aj dĺžku členstva v družstve, no potom sme sa rozhodli, že sa tohto rozlíšenia zbavíme. Momentálne máme jedenásť členov a každý dostáva mesačný podiel zo zisku úmerný odpracovanému času. Nemôžete byť členom družstva Gólya a nepracovať v ňom. To znamená, že nemôžete iba investovať peniaze a čakať na zárobok. Každý člen je spoluvlastníkom. Ak sa chcete stať členom, musíte získať podiel v družstve: buď si ho kúpite, alebo zaň odpracujete určitý čas. Členov sa snažíme zapájať rovnako – každý sa musí podieľať aj na fyzických, aj na organizačných činnostiach. Pri tom si vážime odbornosť, to znamená, že nebudeme hlasovať o tom, ako nastaviť ekvalizér zvukového systému na dnešný koncert, ak máme medzi sebou zvukára. Taktiež máme pracovné skupiny, ktoré sa špecializujú na celé fungovanie baru.

Existuje konkrétny smer, ktorým sa uberajú zmeny vo fungovaní vášho družstva?

Ani nie, okrem toho, že naše fungovanie je definované čoraz transparentnejšie a detailnejšie. Začali sme s jednostranovým dokumentom o založení a súborom neformálnych pravidiel. Časom sme postupne vytvorili organizačné a prevádzkové predpisy, programové ciele a tak ďalej. Dodržiavame vnútroštátne zákony, ktoré upravujú naše fungovanie, ale máme tiež naše vnútorné, právne nezáväzné pravidlá, ktoré fungujú, len dokým ich tím bude rešpektovať. Ako som povedal, všetko sa neustále vyvíja a stále sme v experimentálnom režime. Zakaždým, keď sa musíme vysporiadať s neočakávanou situáciou, kladieme si otázku, či je dostatočne univerzálna na to, aby sme vytvorili stratégiu, ktorá by ju usmerňovala. Napríklad donedávna sme nemali pravidlá na vysporiadanie sa s obdobím práceneschopnosti v prípade vážnych, dlhodobých ochorení, a tak sme si vytvorili stratégiu, hneď ako sme tejto situácii čelili po prvýkrát.

Zatiaľ čo družstvo Gólya je v Maďarsku jedinečné, zapája sa do medzinárodnej siete podobných organizácií. Zúčastňujete sa na workshopoch a konferenciách, aj ich sami organizujete.

Áno, som rád, že nie sme sami. Je užitočné vidieť, ako sa ďalšie podobné organizácie v zahraničí vyrovnávajú s podobnými problémami. Napríklad, keď sme sa naposledy stretli s členmi družstva viedenského Café Gagarin, mali svojráznu schému odmeňovania – fyzická práca bola dobre platená (aspoň v porovnaní s pomermi v Maďarsku), ale manažment, kultúrne a produkčné úlohy boli u nich vykonávané zadarmo. Povedali nám, že to má vplyv na vnútorné fungovanie vrátane systému náboru a odstúpenia. Na podujatí v Thessalonikách v Grécku sme sa stretli s podobnými družstevnými komunitnými centrami. A nás prišli navštíviť pracovníci z komunitne riadenej továrne v Tuzle (v Bosne a Hercegovine) a z ďalšej, rovnako v štýle hnutia Occupy, v Thessalonikách. Všetko to boli vzrušujúce a prínosné stretnutia, no máme skúsenosť, že na dlhodobú a užšiu spoluprácu je dôležitá geografická blízkosť rovnako ako podobná oblasť pôsobnosti.

Aký koncept stojí za dlhodobými vzťahmi a vzájomnou podporou medzi družstvami?

Myšlienku spolupráce družstiev zmieňujú dokonca už aj spomínané Rochdalské princípy. Dá sa teda považovať za základný kameň družstevníctva. V prvom rade, keďže zdieľame základné hodnoty a vzory fungovania, vieme, ako si navzájom efektívne pomôcť. A máme na to aj vnútornú motiváciu, keďže každému družstvu dobre padne mať spojencov. Napríklad, keď sa Gólya v januári presunie do lacnejšej časti Budapešti, budeme tam mať viac miesta, takže tam natrvalo prichýlime iné, umelecké výrobné družstvo zamerané na keramiku a drevorezbu. Po druhé, členovia družstva investujú obrovské množstvo energie do fungovania svojich organizácií, takže sú väčšinou spätí s lokalitou, v ktorej ich družstvo funguje. Dlhodobé pôsobenie na jednom mieste je čiastočnou výhodou v konkurencieschopnosti. Zorientovanosť v lokálnom kontexte im pomáha lacnejšie riešiť problémy, s ktorými sa potýkajú. Pri tom im pomáha prepojenie s ďalšími družstvami. Po tretie, myslíme si, že demokratické komunitné riadenie organizácií posilňuje pracovníkov. Majú svoje životy viac pod kontrolou. Z toho vyplýva, že rozšírenie takýchto organizácií je krokom k spoločenskej rovnosti.

Osobne pochádzate z Kecskemétu, malého mesta v centrálnej časti Maďarska. Ako vnímate družstevnú scénu mimo Budapešti, predovšetkým na vidieku?

Nejaký čas sa už snažíme sledovať túto scénu. Kecskemét je osobitný prípad, keďže je hlavným mestom Báčsko-malokumánskej župy. Život je tam veľmi odlišný od života na „skutočnom vidieku“ s veľmi obmedzenými zdrojmi. Viem, že odkedy sa do Kecskemétu presunula automobilka Mercedes-Benz, stala sa stredobodom miestnej ekonomiky, ale neviem o žiadnom miestnom družstve. Čo sa týka „skutočného vidieka“, viem o sociálnom družstve, ktoré pôsobí v malej dedine Kunbábony. Ich náplň práce a zárobková činnosť spočívajú v cateringu a ubytovaní pre vzdelávacie centrum, okrem toho spoločne obhospodarujú komunitnú záhradu s plodinami pre vlastnú spotrebu. Komunitné záhrady sa rozšírili aj v ďalších regiónoch, ako napríklad v severovýchodne situovanej Boršodsko-abovsko-zemplínskej župy. Tieto záhrady sa opierajú o princípy spoluvlastníctva a kolektívne organizovanej práce, takže fungujú podobne ako my.

Družstvá v strednej a východnej Európe môžu vyvolávať bolestivé spomienky na kolchozy – agrárne pseudodružstvá stalinistickej nútenej kolektivizácie. Myslíte si, že by to mohlo brániť vývoju súčasných družstiev?

Určite to môže byť problém. Avšak družstevníctvo sa zrodilo oveľa skôr než stalinistické pseudodružstvá a je naďalej veľmi aktívne. Vždy sa radi porozprávame o tom, ako súčasné družstvá fungujú a aké myšlienky sú pre toto hnutie kľúčové, no na to, aby ste sa rozhodli, či vám tento spôsob práce vyhovuje, nemusíte skĺznuť do hlbokých filozofických či ideologických konverzácií. Tomu, kto vidí fungovanie súčasných družstiev, táto historická paralela nenapadne. Nič z hľadiska náplne alebo štýlu nepripomína obdobie sovietskej nútenej kolektivizácie. Ktokoľvek sa môže rozhodnúť na základe živých príkladov, či by chcel niečo takéto vo svojom živote a či sa chce pripútať k dlhodobému projektu viazanému na konkrétnu lokalitu.

Môže byť toto zameranie na lokálne projekty a korene alternatívou k emigrácii z regiónu?

Určite áno. Typická ekonomická stratégia ľudí zo semiperiférie vrátane strednej Európy je migrovať do krajín jadra na západe a severe. Najdôležitejšie pre tento migračný proces sú siete, no obrovskú rolu v mobilite zohráva individualizmus. Naproti tomu, družstvá sú kolektívnymi iniciatívami, ktorých členovia dajú dohromady svoje drobné zdroje a najmä svoju pracovnú silu a zaviažu sa spoločne, ako komunita, niečo vytvoriť a spravovať. Takže istým spôsobom áno, naším cieľom je zaneprázdniť ruky a mysle v regiónoch. Ľudia sú tak menej vystavení logike globálneho kapitalizmu a slobodnejšie rozhodujú o svojich životoch.

Rozhovor viedol Mihály Gyimesi

  

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: