Ako to s tou „našou holandskou toleranciou“ vlastne je?

 English version

Žijeme v globalizovanom svete, ktorého podobu do veľkej miery utvárali industrializácia, kapitalizmus a kolonializmus. Dnes jeho kontúry určujú národné štáty, ktoré vznikli len pomerne nedávno, súčasne s nástupom ideológie nacionalizmu. Vlády národných štátov zotrvávajú v praktikách, ktoré sú založené na imperialistickom ovládaní slabších národov, alebo sú priamo kolonialistické. Zároveň presadzujú kapitalistické politiky, ktoré ničia našu planétu, ubližujú pôvodnému obyvateľstvu a narúšajú štruktúru ľudskej spoločnosti ako takej. 

Noviny, televízia a internet spájajú v súčasnosti ľudí oveľa viac než doposiaľ a rýchlosť, akou sa informácie šíria, sa zvyšuje. Národné vlády si preto čoraz viac uvedomujú, aké dôležité je vytvárať o sebe „progresívny“ obraz, ktorý zakryje stopy ich (zlo)činov. 

Tento článok sa zameriava na Holandsko a ponúka kritický pohľad na jeho súčasnú spoločensko-politickú situáciu vo vzťahu k otázkam sociálnej spravodlivosti. Cez osobnú skúsenosť zahraničného študenta a študentky popisuje zložitosť protirasistického aktivizmu na holandských univerzitách.

Holandsko samo seba označuje za vysoko rozvinutú utópiu euroatlantického sveta, ktorá oslavuje rozmanitosť a presadzuje inkluzívnosť – za krajinu, kde vládne spravodlivosť a sociálna rovnosť. Vzhľadom na svoju hroznú koloniálnu minulosť (a súčasnosť), Holandsko takúto sebaprezentáciu očividne potrebuje. Holandské kráľovstvo sa až do začiatku dvadsiateho storočia výrazne podieľalo na kolonializme a transatlantickom obchode s otrokmi. Vďaka bohatstvu, ktoré sa v tomto období v krajine nazhromaždilo, sa Holandsko stalo „rozvinutým“ štátom. Dialo sa tak na úkor obyvateľstva a prírodných zdrojov krajín, ktoré sa v súčasnosti považujú za „rozvojové“. Holandsko dodnes určuje obrannú a zahraničnú politiku Aruby a Curacaa a prostredníctvom vlastnej zahraničnej politiky upevňuje svoje imperialistické zovretie v niektorých z najviac utláčaných krajín sveta.

Spoločensko-politický kontext

Na základe predsudkov, ktoré sa sformovali počas historického vývoja, sa rozličným krajinám a regiónom sveta prisudzuje určitá spoločensko-politická reputácia. Veľká väčšina holandskej verejnosti si osvojila predstavu o vlastnej rozmanitosti a progresivite a očakáva sa, že tento imidž budú akceptovať aj ľudia, ktorí sa do krajiny prisťahovali. Je ľahké podľahnúť úzko vymedzenému liberálnemu naratívu a spadnúť do pasce povrchnej inkluzívnosti a rovnosti, ktorú vytvoril vo svojej podstate imperialistický a rasistický systém. Keď sa však tento naratív čo len okrajovo spochybní, je okamžite zrejmé, ako veľmi sa tento systém v skutočnosti voči akejkoľvek kritike či zmysluplnej zmene bráni. Pod fasádou tolerancie a slušnosti sa ukrýva očividná neúcta k diverzite a princípom dekolonizácie.

V Európe môžeme už viac rokov pozorovať úspech pravicových politických strán a nárast popularity pravicových ideí, a ani Holandsko nie je výnimkou. Aj letmý pohľad na holandskú politiku napovie, že spoločnosť rasizmus nielen toleruje, ale aj priaznivo prijíma. Súčasná vládnuca konzervatívna strana VVD vyhrala opätovne voľby i napriek škandálu, ktorý vyvolal selektívny a diskriminačný prístup k tisíckam rodín, ktoré na základe svojich neholandsky znejúcich priezvisk čelili falošným obvineniam z podvodov pri podávaní žiadostí o prídavky na deti. Tieto nízkopríjmové rodiny museli zaplatiť vysoké pokuty, ktoré im de facto zničili život. To však nestačilo – predseda VVD a súčasný premiér Mark Rutte otvorene vyhlásil, že „migranti by sa mali správať normálne, alebo odísť“. V širokej verejnosti to nevyvolalo žiadnu výraznejšiu reakciu. „Bonusom“ bolo Rutteho stanovisko k bombardovaniu civilného obyvateľstva v Gaze v máji 2021, pri ktorom zahynula viac než stovka detí. Holandský premiér vtedy vo svojom jedinom vyhlásení uviedol, že: „Holandsko podporuje právo Izraela na obranu.“ Strana VDD spolu so svojím predsedom dostala vo voľbách najviac hlasov.

No v porovnaní s treťou najpopulárnejšou holandskou stranou je to iba slabý odvar. PVV, otvorene rasistická, krajne pravicová strana, ktorá vyzýva na deportácie moslimov, získala v holandských voľbách takmer 11 % hlasov a stala sa tak jednou z najpopulárnejších politických strán v Holandsku. Medzi politikami, ktoré strana presadzuje, je kriminalizácia nosenia šatky na hlave, zákaz vstupu do krajiny pre ľudí moslimského vierovyznania a vyhostenie Maročanov. Propaguje tiež zákon, na základe ktorého by sa na školách mala každý deň vztyčovať holandská zástava. Toto sú len niektoré príklady toho, čo veľká časť holandskej spoločnosti považuje za prijateľné, ak nie priamo žiaduce.

Rasizmus v politike pramení z rasistických tradícií a nevyhnutne sa premieta do rasistických zákonov. Príkladom sú zákony, ktoré legalizujú selektívny a diskriminačný prístup k ľuďom na základe ich etnického pôvodu pri policajných kontrolách pri vstupe do krajiny, či skúšky pri udeľovaní občianstva (tzv. inbugering), ktoré sa nesú v duchu prezentácie nadradenosti bielej rasy. Verejné peniaze sa používali na nezákonný policajný monitoring v holandských mešitách. Ďalším z celého radu príkladov je tradícia štátom financovaných celonárodných osláv „Sinterklaasa“ (Mikuláša) s pouličnými sprievodmi, súčasťou ktorých je alegorická postava „Čierny Pete“. Rasistickú karikatúru stvárňuje beloch so začiernenou tvárou a zvýraznenými červenými perami a dotvárajú ju rekvizity, ako napríklad reťaze.

Problematika holandskej imigračnej politiky je príliš široká na to, aby sme ju na tomto mieste mohli podrobnejšie popísať. Mnohí sa stále domnievajú, že nie je dôvod usilovať sa o prehodnotenie kolonializmu – ak ho nezažíva Európan prináležiaci k strednej triede, tak žiaden kolonializmus nejestvuje.

Postrehy z vysokoškolského prostredia

Vysoké školstvo je predmetom záujmu predstaviteľov štátu aj aktivistov. Vládne politiky a stimuly majú na holandských univerzitách a vo výskumných inštitúciách podporovať „väčšiu diverzitu a inkluzívnosť.“ Dalo by sa očakávať, že v praxi bude súčasťou „inklúzie“ aj otvorené uznanie, že imperializmus bol a stále je inherentnou súčasťou holandských inštitúcií, spolu so snahou účinne sa spod tejto ideológie vymaniť. Školské učivo, vrátane vysokoškolského, však do veľkej miery kritický pohľad na holandský kolonializmus ignoruje a toto obdobie v dejinách krajiny sa často stále uvádza pod názvom „zlatý vek“. Situácia v „nerozvinutých“ krajinách, ktoré kolonializmus spustošil, sa pripisuje na vrub „zlej miestnej správe“. Bez ohľadu na to, že v týchto krajinách si Západ stále udržiava svoju nadvládu tým, že v nich podporuje utláčateľské diktatúry. Rasistický podtón máva aj bežná denná konverzácia – univerzitní lektori napríklad často pomenúvajú nedostatočné vybavenie učební alebo nepostačujúce podmienky na výučbu slovami „je to tu ako v Afrike“. Ešteže ako referenčný bod jestvuje na porovnanie tá slávna homogénna krajina zvaná Afrika.

Spôsob, akým sa moderuje diskusia na prednáškach, býva pozoruhodne necitlivý a kritika, ktorá by mohla narušiť proimperialistický západný status quo, sa zahráva do autu. Nabáda sa k „otvorenosti voči všetkým názorom“ a pod rúško toho, čo treba rešpektovať a akceptovať, sa často vojdú aj prejavy nenávisti. Na postoje, ktoré ospravedlňujú porušovanie ľudských práv a prisudzujú celým skupinám obyvateľstva podradné postavenie, sa reaguje spôsobom, ako keby išlo o rozhovor o chuťových preferenciách pri výbere zmrzliny – jeden má rád vanilkovú, druhá dáva prednosť mangovej. Takýto prístup dehumanizuje časť študentstva, ktorej životy a skúsenosti sa v diskusii spochybňujú.

Na pokusy o dialóg, ktorý by viedol k zmene inštitucionálnej klímy, zareagovali súčasní predstavitelia holandského vysokého školstva propagáciou „apolitického postoja“. Znamená to, že kritika stavu vecí sa odmieta ako „príliš politická“. Predstava, že univerzity by mali byť apolitické – a že vôbec môžu byť apolitické, je prinajmenšom naivná. Akademická obec je hybnou silou politiky a zároveň je politikou poháňaná.

Vysokoškolská výučba či výskum ovplyvňujú, aké idey sú v spoločnosti prítomné. Výskumníčky a prednášajúci zároveň komunikujú s okolitým svetom, ktorý formuje – uhádli ste – politika. Naratív, že prívlastok „politický“ diskredituje a pošpiňuje všetko, čo sa s ním spája, takže všetkému, čo je takto označené, sa treba dôkladne vyhýbať, znemožňuje rozvíjanie kritického myslenia v akademickom prostredí. Ako uvádza Edward Said vo svojej knihe Orientalizmus, takýto postoj zastiera skutočnosť, že všetky aspekty spoločnosti sú inherentne politické. A to sa týka aj vysokoškolského vzdelávania. Snaha oddeliť poznanie od politiky, dekontextualizovať ho, je snahou o neutralizáciu živnej pôdy ideí, ktorou akademické prostredie je.

V tejto situácii nám dávajú nádej individuálne postoje niektorých vplyvných ľudí. Učitelia a učiteľky vyjadrili svoju podporu a ponúkli moderovanie diskusií. Administratívny personál poskytol cenné rady, ako pristupovať k správnym orgánom univerzít. Výnimky z inštitucionálneho prístupu, ktorý opisujeme, existujú aj mimo akademickej obce a zaslúžia si uznanie.

Skúsenosť s palestínskym aktivizmom na univerzitnej pôde

Už vyše sedemdesiat rokov sú Palestínčania a Palestínčanky obeťami koloniálneho násilia zo strany izraelskej okupácie. Túto nespravodlivosť pomáhajú udržiavať vplyvné kolonialistické krajiny a médiá na celom svete o nej podávajú skreslené informácie. Aj Holandsko nesie svoj podiel viny tým, že poskytuje Izraelu diplomatickú, ekonomickú a vojenskú podporu. Pre aktivistov a aktivistky je to silný podnet, aby sa usilovali o zmenu.

Zasadzovať sa za práva Palestínčanov a Palestínčaniek a vystupovať verejne proti izraelskej okupácii znamená vystaviť sa obvineniam z antisemitizmu. Deje sa tak vo všetkých krajinách globálneho Severu a Holandsko nie je výnimkou. Pod vplyvom izraelských lobistických skupín sa mnohé inštitúcie a politici radi chopia príležitosti zastaviť palestínsky aktivizmus. Ľudia, ktorí sa pokúšajú organizovať podujatia a protesty, musia čeliť odporu a policajnému zastrašovaniu. V prípade, že sa takýto aktivizmus týka univerzít alebo prebieha na ich pôde, tie často reagujú iba vágnym vyjadrením znepokojenia alebo mlčia.

Aký postoj majú k palestínskemu aktivizmu iné študentské združenia a aktivistické skupiny? Po palestínskom povstaní v máji 2021, ktoré sa rozšírilo do celého sveta, iniciovala miestna (maastrichtská, pozn. prekl.) aktivistická skupina za spravodlivosť pre Palestínčanky a Palestínčanov dialóg s ďalšími zoskupeniami. V Maastrichte prebiehali diskreditačné kampane od samého začiatku. Vyzvali sme aj iné aktivistické skupiny, aby prejavili podporu a solidaritu. Ich reakcie presne ilustrujú, v akom stave je súčasná holandská ľavica. Socialisti, feministky a Black Lives Matter nás jednoznačne podporili. Podporu prejavili aj niektoré miestne klimatické iniciatívy. Títo ľudia sú ostrovmi nádeje uprostred de facto krajne pravicového oceánu.

Ostatné skupiny buď zaujali „apolitické“ stanovisko (špecificky v tejto téme), pravdepodobne aj preto, aby sa vyhli obvineniam z antisemitizmu. Sú to združenia, ktoré sa venujú riešeniu klimatických problémov alebo sa zasadzujú za práva kvír ľudí, no tým ich angažovanosť končí. Takýto prístup sa veľmi ponášal na povrchný aktivizmus väčšiny veľkých „aktivistických“ organizácií v Holandsku a celkovo ľudí zo strednej triedy. Vydali množstvo performatívnych vyhlásení a stanovísk, ale ustúpili v momente, keď sa otázky nespravodlivosti príliš dotkli ich privilegovanej pozície bielych Európanov a Európaniek. V tomto kontexte môžeme palestínsku otázku ponímať ako príklad problematiky, ktorá nie je v súlade s imperialistickým naratívom globálneho Severu.

Osobná skúsenosť Prerany Pai

Odkedy žijem v Holandsku, všímam si, aké povrchné názory má táto spoločnosť na dekolonizáciu a odstraňovanie systémového útlaku. Tieto otázky ľudia zámerne ignorujú, lebo sú v rozpore s ich sebaobrazom o etickej a rovnostárskej krajine. Podpora práv kvír ľudí a holandský odpor voči nacistom počas druhej svetovej vojny sa používajú ako dôkaz toho, že Holandsko je tradične zástancom spravodlivosti, aj ako ospravedlnenie prehliadania iných porušení ľudských práv. Najmä v otázke Palestíny sa tieto dve skutočnosti využívajú ako barličky pri presadzovaní politicky motivovaných dogiem.

Druhá svetová vojna je v holandskej spoločnosti zdrojom národnej identity a solidarity, a to aj na úkor historickej presnosti. Prevláda výrazný pocit národného hrdinstva a odporu, založený na individuálnych príbehoch. „Tento mýtus šíri názor, že nielen židovské obyvateľstvo Holandska, ale celá holandská spoločnosť bola obeťou nacistického režimu.“ Na základe tohto národného sentimentu možno aktivistov a aktivistky za spravodlivosť pre Palestínčanov a Palestínčanky veľmi ľahko obviniť z antisemitizmu a odrádzať ďalších ľudí od toho, aby ich podporovali. Skutočným antisemitizmom je, práve naopak, spájanie židovstva ako takého s rasistickým režimom apartheidu, ktorý vznikol a pretrváva ako dôsledok sionizmu. Od študentov a študentiek sa žiada, aby sa neangažovali a citlivo zohľadnili, že niekoho spomedzi nich alebo učiteľského zboru by sa mohli bolestivo dotknúť vyhlásenia, v ktorých sa odsudzuje páchanie súčasných vojnových zločinov. Moja kolegyňa a kolega nedávno napísali na znak solidarity s Palestínou komentár, v ktorom vyzvali Utrechtskú univerzitu, aby prerušila vzťahy s izraelskými inštitúciami. Reakcia, ktorú zaň zožali, bola xenofóbna, orientalistická a z obsahového hľadiska nesprávna – a nadôvažok ich ešte aj obvinili z podpory apartheidu.

Z hľadiska postoja ku LGBTI+ ľuďom má Holandsko medzinárodnú reputáciu krajiny, ktorá je pre nich bezpečným prístavom. Ako kvír žena a nebeloška však vidím, že táto inkluzivita má výrazné limity. Práva kvír ľudí sa používajú ako zásterka na ospravedlnenie islamofóbnej a rasistickej rétoriky. K ďalším otázkam a problémom – najmä tým, ktoré sa týkajú marginalizovaných skupín alebo krajín, ktoré sa nepriraďujú k Západu – sa pristupuje podozrievavo a s pohŕdaním. Geert Wilders (spomínaný predseda PVV) pod zámienkou ochrany práv kvír ľudí prezentuje nepravdivé a nenávistné vyhlásenia o islame a moslimoch. Tento naratív zámerne obchádza skúsenosti tých príslušníkov a príslušníčok LGBTI+ komunity, ktorí nepatria k bielej väčšine. S týmito ľuďmi kvír utópia globálneho Severu zjavne nepočíta. Inkluzívnosť sa iba predstiera a skutočnosť, že práva kvír ľudí boli vždy späté s bojom proti rasizmu a imperializmu, sa vôbec neberie do úvahy. Takže tvrdenie, že holandská spoločnosť sa zasadzuje za práva kvír ľudí, sa vzťahuje iba na menšinu z nich: tých, ktorí sú bieli a ktorých vzhľad a správanie je v súlade s ich pohlavím a rodovou binaritou. Používa sa ako politická zbraň na podnecovanie nacionalistických nálad pod neoliberálnym rúškom oslavy LGBTI+ inakosti. Pinkwashing je škodlivá taktika, ktorú využíva aj Izrael na to, aby sa prezentoval ako liberálna demokracia, ktorá akceptuje kvír ľudí. Zároveň sa tak stavia do kontrastu voči krajinám juhozápadnej Ázie a severnej Afriky, vrátane Palestíny, ktoré vykresľuje ako „prirodzene“ homofóbne. Tento mýtus reprodukujú aj mnohé iné západné krajiny a prispievajú tak k zahmlievaniu apartheidu a vojnových zločinov na palestínskom území.

Záver

Spoločensko-politický status quo, ktorý v súčasnom Holandsku prevláda, sa celkovo nijako neodlišuje od iných severoeurópskych krajín. Pod povrchom performatívnych, symbolických gest, ktoré majú krajinu prezentovať ako ukážku pokroku vo sfére spravodlivosti a rovnosti, sa ukrýva realita rasizmu, ktorý je v krajine stále pevne zakorenený. Obraz, ktorý tento článok vykresľuje, je pochmúrny (no realistický). Práve preto však musíme oceniť prácu aktivistických skupín organizovaných zdola, hnutí a ideových lídrov a líderiek, ktoré sa snažia popísaný stav vecí narúšať – či už v Holandsku alebo inde. Protirasistické protesty, ktoré vyzývajú na ukončenie tradície mikulášskych „blackface” sprievodov, silnejú a získavajú čoraz širšiu podporu. Skupiny, ktoré sa venujú obhajobe práv Palestínčanov a Palestínčaniek, sú oveľa prepojenejšie než doposiaľ. Tisíce univerzitných študentiek a študentov a ich vyučujúcich podpísali petíciu s výzvou na bojkot Izraela. Naratívy sa menia a hlasy ľudí bojujúcich za spravodlivosť je počuť čoraz viac. Hoci sú dnes v spoločnosti a politike marginalizovanou menšinou, sú tu a práve oni predstavujú budúcnosť.

Omar Ashour je v súčasnosti na lekárskej stáži na Maastrichtskej univerzite. Pochádza z Egypta. Je zakladajúcim predsedom študentskej iniciatívy Za slobodnú Palestínu Maastricht a koordinátorom nedávno založenej Študentskej koalície za slobodnú Palestínu Holandsko.

Prerana Pai je študentkou medicíny na Utrechtskej univerzite. Pochádza z Indie. Je zakladajúcou členkou aktivistickej študentskej skupiny Za solidaritu s Palestínou, ktorá pôsobí v Utrechte a tiež členkou Študentskej koalície za slobodnú Palestínu Holandsko.

Z angličtiny preložila Eva Riečanská