Odmena za informácie vedúce k vyšetreniu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorú vyhlásil bývalý premiér Robert Fico, patrí nepochybne k najabsurdnejším momentom politickej krízy, ktorú tento zločin spustil. Je však toto gesto skutočne nepochopiteľné?
Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej sa slovenská politická scéna ocitla v nefalšovanom chaose. Čím dlhšie tento stav trvá, tým viac sa zdá, že môže ísť o liminálnu situáciu – moment, v ktorom dochádza k prudkej transformácii zdanlivo stabilných štruktúr. Možno aj preto sa zdá, že mnohé gestá dávajú len malý zmysel: či už je to miliónová odmena, alebo obvinenie Georgea Sorosa z plánovania prevratu na Slovensku. V snahe niečo vyťažiť z chaotickej situácie, alebo ju preboha aspoň ustáť, tápu jej aktéri v nezmapovanom, premenlivom teréne. Ich úspech závisí od skúseností a intuície, ale aj od toho, ako sa im podarí ich vystúpenia situovať v kontexte informácií, ktoré sa k nim ešte iba dostanú. Zdanlivo chaotické a nezmyselné gestá však vychádzajú z kultúrnej logiky situácie, ktorá utvára očakávania a odhady aktérov. Hoci mnohé z nich ťažko prijať za formy korektnej politickej komunikácie, môžeme aspoň trocha porozumieť ich východiskovým bodom a štruktúre politickej situácie.
Pre hrsť bankoviek navyše
Medzi politické gestá vládnych predstaviteľov, ktoré nadobudli ikonický (a ironický) status, patrí expremiérova miliónová odmena za poskytnutie informácií o páchateľoch vraždy. A ponúknutá nie ledabolo, ale v priamom prenose, s miliónom vyloženým v pätnástich balíkoch na stole, s ministrom vnútra a policajným prezidentom za chrbtom. Nepochybne dôležitým symbolom výnimočnej situácie bol aj ozbrojený člen policajného zboru v uniforme zásahovej jednotky, ktorého úlohou bolo strážiť hotovosť pred prítomnými novinármi. Toto dramatické extempore sa z celkom pochopiteľných dôvodov okamžite stalo predmetom dohadov. Znamená to, že na Slovensku neexistuje iná spravodlivosť než tá, ktorú si zaplatíme? Nedôveruje Fico polícii? Alebo je odmena vlastne len snahou získať trocha času?
Tieto úvahy sú, samozrejme, pochopiteľné. Odmena nikdy nie je iba čistou obchodnou transakciou (ak niečo také v nejakom vesmíre existuje), ale symbolickým komunikatívnym aktom. Napokon, niečo napovedá už samotná suma – rovný milión, teda číslovka, ktorá sa v bežnej komunikácii používa ako synonymum nemerateľnosti. To by som teda nespravil ani za milión, hovoríme, mysliac tým, že niečo také by sme nespravili ani za nič. Už len preto netreba hneď pristúpiť na vykostenú pragmatickú interpretáciu, ktorá v politických vystúpeniach vidí iba konflikt o moc alebo premyslenú snahu oklamať naivných voličov. Je nutné pozrieť sa na obsah a súvislosti tohto gesta.
Logika medznej situácie
Základný rámec situácie bol v momente vyhlásenia odmeny definovaný spôsobom, akým bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vykonaná a mediálne prezentovaná. Chladnokrvná dvojitá vražda (zarátajme napríklad aj neskôr spochybnený symbolický odkaz, nábojnice poukladané vedľa tiel) skutočne nepatrí do kontextu východoeurópskej krajiny 21. storočia. Oveľa viac sa hodí do príbehov z prostredia divokého západu, talianskej či ruskej mafie. Nie náhodou povedal Michal Vašečka, že premiér na neho pri vyhlasovaní odmeny pôsobil ako „šerif z divokého západu“. Ďalší rámec, ktorý sa v médiách vynoril, sú slovenské 90. roky. Inými slovami, ide o „chronotopy“, v ktorých štátna moc nie je konsolidovaná a konkurujú jej iné mocenské štruktúry.
Cieľom gesta bolo verejne prezentovať odpoveď, ktorej podoba rezonuje práve s týmto rámcom. Má formu odmeny, pretože jeho autori ju vyhodnotili ako zmysluplnú vzhľadom k spôsobu, akým bola vražda vykonaná a prezentovaná v médiách. Finančná odmena je ako taká mimoriadnym opatrením, ktoré sa vymyká štandardnému procesu vyšetrovania – napokon, ak občania majú vedomosti o spáchaní trestného činu, je ich povinnosťou políciu iniciatívne informovať. Odmena hovorí, že štátny aparát sa chce prispôsobiť situácii, v ktorej je jeho pôsobnosť limitovaná, a chce konsolidovať moc prostredníctvom mimoriadnych opatrení. Forma výzvy určuje logiku, podľa ktorej sa utvára podoba odpovede. Chcete divoký západ? Budete ho mať. Divákom je pritom jasné, že táto situácia je dočasná a smeruje k tomu, aby sa všetko vrátilo do normálneho stavu.
Vojna svetov
Prečo však musí byť gesto adekvátne situácii? Táto rezonancia medzi symbolmi vo verejnom priestore je dôležitá preto, aby aktéri dostali pod kontrolu celý príbeh zločinu, ktorý sa v médiách začal utvárať okamžite po tom, čo na verejnosť prenikli prvé informácie. Každý proces interpretácie je tvorbou príbehu, odhaľovaním kauzálnej sekvencie, ktorá k udalosti viedla, identifikáciou hlavných a vedľajších postáv, ich rozdelenie na hrdinov a zloduchov. V tomto prípade sa už len z povahy práce jednej z obetí pridala aj morálna diagnóza celej spoločnosti.
Samozrejmým hrdinom celého príbehu je Ján Kuciak (Martina Kušnírová sa v ňom, bohužiaľ, stále mihá iba okrajovo). V spomienkach kolegov vystupuje ako zmes všedného dobráctva a nepoznanej sily: ostýchavý mladík, ktorý do sveta žurnalistiky vstúpil iba z pohnútky napraviť Slovensko – symbolom tohto potenciálu sa pritom stáva jeho posledný článok. Ešte dôležitejšie je, ako viacerí novinári opakovane zdôraznili, že mu nikdy nezáležalo na žabomyších konfliktoch medzi redakciami a informácie poskytoval kolegom iniciatívne a bez rozdielu. Inými slovami, Kuciak sa objavuje ako ideál novinára, stelesňujúci nastupujúcu generáciu žurnalistov. Jeho vek i vzájomný blízky vzťah zdôrazňujú novinári zdrobneninou „Janko“, ktorá symbolizuje okrem iného aj dôvernú previazanosť a solidaritu novinárskej obce. Z úst novinárov znie autenticky – hneď po rodičoch sú najužším kruhom trúchliacej komunity. Keď sa však zdrobneninu pokúsil použiť Tibor Gašpar, znelo to nepatrične.
Je to preto, že Gašpar už v tomto príbehu určitú rolu hrá. Proti mladému novinárovi stoja dekadentní mafiáni, skorumpovaní politici a policajti, ktorí podľahli nevkusným lákadlám bohatstva (nedostatok kultúrneho kapitálu u nich zdôrazňuje napríklad Michal Havran). Jadrom príbehu sa tak stáva súboj dvoch svetov: dobra, skromnosti a čistoty s amorálnosťou, bohatstvom a dekadenciou. Túto symbolickú opozíciu medzi Kuciakom a politikmi je pritom, v záujme zachovania sily príbehu, dôležité ochrániť pred symbolickým znečistením. Príkladom tejto ochrany môže byť radikálna reakcia novinárov na náznak, že by v príbehu vraždy mohli zohrať rolu drogy, hoci ich polícia ani priamo nespojila s obeťami. Ochrana, samozrejme, nie je vedomá ani pragmatická – drogy sú jednoducho vo väčšine kultúrnych okruhov prisilný negatívny symbol, ktorý by mohol devalvovať morálny apel príbehu.
Netvrdím, samozrejme, že vyššie spomínané charakteristiky Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nie sú konzistentné s ich skutočnými osobnosťami. Romantické a dramatické tóny však udalosti nadobúdajú až v procese interpretácie, ktorá ich zasadzuje do zmysluplného celku, ovplyvneného kultúrne zakotvenými parametrami rôznych žánrov rozprávania. Tu sa utvára aj hierarchia dôležitosti, podľa ktorej zdôrazňujeme osobnostné znaky postáv našich príbehov, ako aj to, či vôbec nejaké znaky musíme uviesť. Pri drvivej väčšine zločinov napokon nemáme o osobnostiach obetí a páchateľov žiadne informácie. V kontexte vraždy člena novinárskej komunity a jeho partnerky je však personalizácia možná a lákavá, pretože ešte intenzifikuje už tak silný príbeh.
Dostať príbeh pod kontrolu
Ako však vidíme v priamom prenose, príbehy, ktoré sa vo verejnej sfére utvárajú, sú, najmä vo svojich počiatkoch, krehké. Nie je nemožné zvrátiť ich, ak sa politickým aktérom podarí vybrať spôsoby reakcie, adekvátne už existujúcim elementom týchto príbehov – zostáva im dúfať, že s trochou šťastia nebude ich vyjadrenie vzápätí spochybnené nečakanými udalosťami. Práve v týchto intenciách je nutné rozumieť aj Ficovej miliónovej odmene. Nielen bývalý premiér, ale aj celá jeho strana má od chvíle, keď sa začali v médiách utvárať prvé interpretácie, extrémne negatívnu pozíciu. Cieľom jeho vystúpení je preto, celkom logicky, rozvinutie už existujúceho príbehu novým smerom, ktorý by zmysluplne predefinoval jeho pozíciu.
Aby tieto gestá fungovali, musia rezonovať s už stabilizovanými prvkami príbehu. Len tak je totiž možné dostať ho pod kontrolu a spraviť zo vznikajúcej spoločenskej traumy moment víťazstva a očisty. V situácii mimoriadnej vraždy sa mohlo zdať, že prekročiť štandardný rámec vyšetrovania a štylizovať sa do roly šerifa v zemi bez zákona môže byť adekvátne riešenie, ako chytiť nelichotivý príbeh za uši. Ďalšie riešenie Fico predviedol, keď sa pokúsil presunúť pozornosť zo samotného vyšetrovania na údajný pokus o prevrat, z ktorého obvinil Georgea Sorosa. Inak povedané, presunúť sa do defenzívy pred údajnými protislovenskými živlami. Ako sa však prakticky ihneď ukázalo, pre Fica a možno i celú jeho stranu napokon fatálne, skrotiť silný príbeh nie je vôbec jednoduché.
Autor je sociológ
