Svet hudobnej publicistiky v januári obišla nepríjemná správa – významný internetový hudobný magazín Pitchfork bude včlenený pod GQ. Táto správa prišla nedlho potom, čo prebehla výrazná vlna prepúšťania v Bandcampe, čo vyvoláva obavy o osud publikácie Bandcamp Daily. Dôvod podľa Petra Bálika? Pitchfork začal chváliť pop.
„Jedným z hlavných dôvodov pádu tejto vplyvnej stránky je fakt, že redakcia prepadla prílišnému poptimizmu, čo je termín, pod ktorým rozumieme nekritické nadbiehanie a adorovanie popovej scény,“ píše Bálik v texte Recenzie boli kedysi často ostré a provokujúce. Ak však ľudia nechcú novú hudbu, nepotrebujú ani kritikov. Prvá vec, pri ktorej sa môžeme pristaviť, je zvláštne znevažujúci pohľad na pojem poptimizmus. Zjednodušene totiž ide o názor, že popová hudba je rovnako hodná odbornej kritiky a záujmu ako tá rocková. Hrôza.
„Je to vlastne paradox, že stránka, ktorá kedysi objavovala muzikantov, ktorí robili hudbu doslova na kolene, a predstavovala ich svetu, nakoniec vychvaľovala Beyoncé a iných mainstreamových umelcov,“ pokračuje článok. Bálik tak pokračuje v budovaní falošnej dichotómie medzi zlým mainstreamom (ktorý si pozornosť nezaslúži – a ak mu ju Pitchfork dáva, je to zlé) a autentickými hudobníkmi, ktorí tvoria svoju hudbu na kolene. Svety mainstreamu a umelecky ladenej tvorby pritom neexistujú oddelené múrmi, ako ľahko zistíme na experimentálnych festivaloch, kde nájdeme ľudí hereticky tancovať napríklad na Gasolinu, hneď potom ako si poškrabú bradu na ťažkom avantgardnom jazze. Inak tomu nie je ani v prípade Pitchforku – kde sme vedľa seba mohli koncom minulého roka nájsť napríklad recenzie na Nicki Minaj aj experimentálny album slovenského vydavateľstva mappa Synthetic Bird Music. Chválenie Beyoncé a objavovanie okrajových hudobníkov a hudobníčok nie je paradoxom, ale prejavom média, ktoré sa nestratilo v predsudkoch a je schopné reflektovať rozličné podoby súčasnej hudby bez vyprázdneného elitárstva.
Okrem ďalších zvláštnych tvrdení je však najviac zarážajúcim a škodlivým tvrdením textu jeho záver, ktorý sa dostal aj do titulky. „A ak ľudia nechcú novú hudbu, nepotrebujú ani hudobných kritikov,“ ukončuje Bálik svoj text. Pokračuje tak v dlhšie budovanom naratíve o tom, že ľudí nová hudba nezaujíma. Opiera sa pritom o text Teda Gioiu, ktorý však predostiera značne odlišný argument. „If people don’t listen to new music, they don’t need music reviews,“ píše Gioia a za dôvody, prečo sa nová hudba k ľuďom nedostáva, označuje v prvom rade biznisové rozhodnutia veľkých vydavateľstiev, ktoré sa rozhodli kapitalizovať na starých katalógoch, ale aj streamingového sektora. Podľa Gioiu totiž problém nie je v poslucháčstve: „Stále vychádza nová vzrušujúca hudba, ale takmer nikto ju nepočuje. Systém aktívne pracuje na tom, aby ju skryl. […] Avšak povzbudzujúca správa, o ktorú sa musím podeliť, je, že ľudia stále túžia po novej hudbe. A ak im dáte šancu, minú na ňu peniaze.“1https://www.honest-broker.com/p/why-is-music-journalism-collapsing
Koniec Pitchforku, tak ako ho poznáme, nie je ojedinelou správou, a ak vieme s istotou povedať, čo za neho určite nemôže, je to jeho reflektovanie popu. Vychádza skvelá nová hudba a na rozdiel od Petra Bálika súhlasím s Tedom Gioiom – ľudia po nej túžia. Podmienky na jej objavovanie však nie sú ideálne, a ako píše Nyshka Chandran v svojom texte o Pitchforku pre Resident Advisor: „viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme kurátorstvo s rôznorodým vkusom, ktoré nás prekvapí a zavedie nás z algoritmických ciest do neznámych a nečakane očarujúcich zákutí.“2https://ra.co/features/4296 Namiesto stráženia brán v neexistujúcom opevnení proti diabolskej mainstreamovej hudbe sa tak môžeme radšej sústrediť na objavovanie fascinujúcej novej hudby.
Autor je hudobný publicista
