Nezávislý útvar divadelnej energie (NUDE) sľuboval inscenáciu, ktorá skúma tému peňazí a ich hodnoty. Nastolil zaujímavé otázky typu: Čo to vlastne znamená, poznať svoju hodnotu? – Je téma peňazí spoločenským tabu? – Viem, kedy mala moja najlepšia kamarátka naposledy sex, ale neviem koľko zarába… Spoločným menovateľom týchto otázok by však mohla byť nasledovná: Z akej pozície chce práve NUDE moralizovať?
V úvode sa stretávame s dvoma mladými ľuďmi, ktorí sa púšťajú do veľkých debát o peniazoch, a popritom na rebríkoch akože maľujú byt. „Akože“ vravím preto, lebo fyzicky v rukách nedržia potrebné náradie, a hlavne, nenachádzajú sa v byte. Môže to teda pokojne byť aj dom či administratívny priestor. V dnešnom umení nikto nevie. Chvalabohu, priestor, ktorý maľujú, maľujú len akože, pretože metóda, akou to robia, by spôsobila na javisku riadny bordel. Scénu tvoria najmä drevené rebríky. Občas nás vyvedie z miery nevkusná a nie úplne účelná projekcia, plná vyhasnutých celebrít, ako napríklad Mário Toráč. Už počas prvých viet nám do myslí prenikajú vnemy, ktoré kvôli online prostrediu ja osobne neviem naplno prežiť. Sú to tie vnemy, kvôli ktorým by sme v hľadisku začali pozorovať svoje okolie a prestali sa sústrediť na dej.
Predstavenie sprevádza lacný humor, ktorý tvoria narážky na známy čínsky e-shop Wish, nahrávka Nory Mojsejovej (čo je „sooo 2008“), či lámaná zlá čeština. Miesta, kde by humor mal byť prítomný, ba dokonca vítaný, však túto ambíciu nenaplnili. Čo by na to povedali Havel alebo Bergson?
Okrem otázok spomenutých v úvode mi v mysli počas predstavenia skrslo ešte zopár ďalších, nemenej dôležitých pre ľudstvo: Prečo sa polonahý technik plazí po javisku a ťahá za sebou rebríky? – Nie je toto celé iba prezentácia týždňového workshopu? – Ten, čo desať minút bez prestávky lozí pomedzi rebríky a ešte si ich aj vo veľkom množstve dáva na seba, to je Viktor Černický z Wishu?
Žiadna z mizanscén totiž nemá žiadne opodstatnenie. Všetko, čo sa na javisku hýbe a deje, pôsobí len tak – niečo bolo treba robiť, aby to nuda nebola. Monológy sprevádzajú obrazy, ktoré nijak nesúvisia ani s dejom, ani s textom, ani so samotnými postavami. Textová zložka, s umne zvládnutým autentickým jazykom (viem nájsť aj pozitíva), je okorenená odsekmi z Wikipédie a múdrymi vetami o histórii peňazí. Celé to pôsobí dojmom, že tvorivý tím ukončil skúšobný proces v momente, kde by iní len začali. NUDE ukázalo BRUTTO v hrubých rysoch, ako by asi mohol vyzerať výsledný útvar, keby deväťdesiat percent významov nenechali na domyslenie samotným divákom a diváčkam.
Mnohí to počas sledovania možno očakávali. Iní vôbec nepostrehli. Ale všetci sme to tušili. Najmä my, tí dôvtipnejší a dôvtipnejšie, že ono to predsa len niekam vyústi. Záverečný obraz nočných vlkov (boj medzi hlavnými protagonistami) pripomína slávny príbeh o kráske a zvierati končiaci výmenou názorov. Po hádke si ešte dajú na telo leukoplast na utŕžené citové rany, aby sa nad tým celým mohli na staré kolená zasmiať pri krbe. A keby tento opičí protestsong podfarbili hudbou od Lady Gaga, klip by na Óčku lámal rebríky.
Netvrdím, že téma inscenácie nie je atraktívna. Práve naopak. Ale rozprávať o finančnej negramotnosti mladých ľudí a konzume sa dá oveľa atraktívnejšie, a najmä divadelnejšie. Chýba mi akákoľvek pridaná hodnota, pretože ako celok je BRUTTO len zostrih toho najlepšieho z Lampárne.
Otázka, na ktorú by som naozaj rád poznal odpoveď, je však táto: Na čom asi tak maľovali profesionálni maliari počas skúšobného procesu tejto inscenácie? Na javisku sa totiž nachádzalo hádam o jeden rebrík viac, ako sa na svete vyrobilo.
BRUTTO, réžia: Veronika Malgot. Divadlo NUDE, premiéra na Tootoot 18. 3. 2021.
Johann Matias Kovács
