Nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie (1977) v rozhovore s Chrisom Keulemansom v Bratislave 17. novembra 2019 povedala: „Keď mi vychádzali knihy na Západe, v Nigérii ma oslavovali. Keď som zrazu začala hovoriť, že som feministka, môj imidž v Nigérii sa drasticky zhoršil. Považovali ma za šialenú.“ Toto vyjadrenie dobre vystihuje reputáciu feminizmu v Afrike, ako aj spoločenskú pozíciu žien, ktorú Adichie opisuje vo svojich dielach. Ako vysvetľuje v eseji Všetci by sme mali byť feminist(k)ami (Absynt, 2017), – ktorá pôvodne vznikla ako prednáška na TEDx 2012 v Londýne – v Afrike „slovo feministka so sebou nesie mimoriadne ťažký balast, a to negatívny: nenávidíš mužov, neznášaš africkú kultúru, myslíš si, že ženy by mali vždy všetko kontrolovať, nenosíš mejkap, neholíš sa, si stále nahnevaná, nemáš zmysel pre humor, nepoužívaš dezodoranty.“ Patriarchálne tradície v Afrike – africké, aj tie koloniálne európske – znamenali, že africké ženy začali písať a publikovať až v 60. rokoch 20. storočia, o tri až štyri generácie neskôr, ako muži.
Africký a západný feminizmus
Vzťah medzi africkým a západným feminizmom je komplikovaný aj kvôli histórii európskej kolonizácie Afriky. Keď v 70. rokoch začali do samostatných afrických krajín cestovať západné feministky, aby africkým ženám pomohli sexuálne sa oslobodiť, Afričanky to odmietli ako prejav kultúrnej neokolonizácie. Západné feministky považovali za nahnevané „mužatky“, ktoré odmietajú manželstvo a materstvo – dva kľúčové spôsoby, akými africká žena tradične získava spoločenský status. Sexualitu považovali za súkromnú vec, o ktorej sa verejne nehovorí. Téma sexuálneho oslobodenia bola pre ne frivolnosťou, ktorou sa zaoberajú privilegované západné ženy, kým ony bojovali za základné potreby, ako prístup k pitnej vode a pôde, vzdelaniu a bývaniu. Afričanky nechceli bojovať proti mužom ani proti tradičným rodovým úlohám, pretože koalíciu s mužmi považovali za kľúčovú v boji proti neokolonializmu, v tom čase vnímanom za urgentnejší problém ako rodová nerovnosť. Ako ukazuje esej ugandskej političky Mirie Matembe, západný feminizmus sa po mnohých stránkach nedal aplikovať na realitu afrického vidieka. Feminizmus sa stal pre Afričanky prínosným, až keď si ho prispôsobili. Zároveň zistili, že snaha o koalíciu s africkými mužmi bol omyl, pretože tí chceli ženy udržať v tradičnej podriadenej pozícii. Miria Matembe vo svojich knihách opisuje, ako sa tento postoj prejavoval napríklad aj v ugandskom parlamente, kde poslanci sexuálne obťažovali poslankyne. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia sa Afričanky sústreďujú skôr na koalíciu so ženami po celom svete a na sexuálne oslobodenie, pretože chápu, že reprodukčné práva sú pre ženy kľúčové, keďže patriarchálny útlak je v prvom rade o podmanení si ženského tela. Zároveň prestávajú odmietať aj termín feminizmus, pretože, ako vysvetľuje Matembe, im poskytuje diskurzívne nástroje na boj proti patriarchálnemu útlaku, ako aj politizáciu tohto boja. Súčasné africké feministky zdôrazňujú, že feminizmus nie je boj proti mužom, ale boj za ľudské práva žien, a v prvom rade bojom za právo rozhodovať o svojom tele. Namiesto snahy o kompromis s mužmi žiadajú svoje práva nekompromisne a radikálne, ako to zdôrazňuje ugandská feministická právnička Sylvia Tamale v eseji African Feminism: How Should We Change? (2006).
Tento posun v africkom feminizme sa odzrkadľuje aj v ženskej literárnej tvorbe, kde dominujú témy oslobodenia ženského tela. Pre frankofónne autorky pochádzajúce z islamských krajín sa písanie možno ešte viac ako pre tie anglofónne stáva nástrojom oslobodenia z útlaku založenom na náboženskej doktríne, ako to opisuje Míla Janišová. Úplne novou témou v africkej ženskej literatúre je odmietnutie heterosexuality ako sexuálne oslobodenie. Ako prvá ju otvorila ugandská spisovateľka Monica Arac de Nyeko, ktorej poviedka Jambula Tree v roku 2007 získala prestížnu britskú literárnu cenu Caine Prize. Poviedkou o láske dvoch mladých žien autorka reagovala na sprísnenie zákonov proti homosexuálnym prejavom v Ugande. V roku 2018 na jej námet vznikol kenský film Rafiki, ktorého recenziu od Sone Prétorovej prinášame.
Kým ešte v 90. rokoch africké feministky považovali lesbizmus za patologický prejav západnej sexuálnej zvrátenosti, románový debut Nigérijčanky Chinelo Okparanta Pod konármi udaly z roku 2015 (Inaque, 2022) odmieta postoj, že sexuálna túžba medzi ženami je niečo neafrické, ako aj normatívne definície africkej ženskosti postavené na materstve, manželstve a sebaobetovaní. Podobne ako Arac de Nyeko alebo Lola Shoneyin (ktorej román Tajný život štyroch manželiek tiež vyšiel v slovenskom preklade), Okparanta nastoľuje myšlienku, že existuje priamy vzťah medzi sexuálnou rozkošou, slobodou, mocou, schopnosťou rozhodovať o svojom tele a ľudskými právami. Právo ženy na sexuálne uspokojenie bez účelu rozmnožovania treba v tomto kontexte chápať ako protest proti násiliu patriarchátu.
V súčasnom africkom feministickom myslení možno identifikovať dva hlavné prúdy (ktoré sa v mnohom prelínajú). Jedným je globálny alebo transnárodný feminizmus, ktorý bojuje proti reakcionárskym tendenciám naprieč kontinentmi. Charakterizuje ho „gender-mainstreaming“ alebo sústredenie sa na rodový útlak, ktorého obeťami sú ženy po celom svete bez ohľadu na farbu ich pokožky, spoločenskú triedu, štátnu príslušnosť alebo náboženské presvedčenie. Tento prúd reprezentuje napríklad nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie, juhoafrická filozofka Pumla Dineo Gqola, somálska filozofka Ayaan Hirsi Ali alebo Charta feministických princípov pre africké feministky, ktorú v roku 2006 podpísalo vyše 200 žien na feministickom kongrese v Ghane.
Druhým prúdom je dekoloniálny feminizmus, ktorý reprezentuje napríklad Sylvia Tamale. Charakterizuje ho dôraz na vzťah medzi heteropatriarchátom, globálnym kapitalizmom a neoliberalizmom, ktorý pretláča ekonomickú efektívnosť, dereguláciu, privatizáciu a maximalizáciu zisku. Ako vysvetľuje Tamale v rozhovore so Zuzanou Uhde, dekoloniálny feminizmus trvá na tom, že predtým, ako marginalizované skupiny môžu vôbec uvažovať o tom, že by participovali v spoločenských štruktúrach, je nevyhnutné tieto štruktúry zmeniť. Tamale tiež zdôrazňuje, že africké ženy nie sú len obeťami rodového útlaku, ale aj „štrukturálneho genderovaného rasizmu“, ktorý komplikuje koalíciu s bielymi ženami.
Queer v Afrike
Treba dodať, že Okparanta žije a publikuje v USA, pretože v Nigérii by jej román nemohol vyjsť. Homosexualita je v Afrike vo všeobecnosti stále považovaná za niečo cudzie, čo prišlo zo západu. Aktuálne je homosexuálne správanie kriminalizované v 34 afrických krajinách (z celkového počtu 54), ale homofóbia je rozšírená prakticky v celej Afrike, ako monitoruje International Lesbian, Gay, Bisexual, Trans and Intersex Association. Znepokojivý je vývoj oficiálnej štátnej politiky voči homosexuálom v krajinách ako Nigéria, Uganda či Malawi, ktoré v 21. storočí prijali sprísnené zákony na „potrestanie“ homosexuálov za ich správanie. Africkí homosexuáli preto často hľadajú vyslobodenie v emigrácii, ako o tom píše nigérijský novinár Chike Frankie Edozien alebo nigérijská spisovateľka Unoma Azuah.
Byť homosexuálom však môže byť náročné aj v Juhoafrickej republike, ktorá od roku 2006 priznáva LGBTIQ+ ľuďom všetky základné ľudské práva vrátane uzatvorenia manželstva, adopcie a oficiálnej zmeny pohlavia. Vo svojom autobiografickom románe The Quiet Violence of Dreams (2001) to opisuje juhoafrický spisovateľ Kabelo Sello Duiker. Duiker sa nedokázal vyrovnať so svojou sexuálnou identitou v krajine, kde byť černochom a homosexuálom je stále problematické a ako tridsaťročný spáchal samovraždu.
Kenský spisovateľ Binyavanga Wainaina u nás nie je neznámy. Jeho virálna esej How to write about Africa (2014) vyšla v slovenskom preklade už dvakrát, nasledovali jeho memoáre Raz o tomto mieste napíšem (Absynt, 2017). V tomto čísle si môžete prečítať esej Som homosexuál, mami (s podtitulom Vypadnutá kapitola z Raz o tomto mieste napíšem), ktorú napísal v roku 2014 ako reakciu na vlnu homofóbnej legislatívy v Afrike. Autor v nej prvýkrát verejne odhalil svoju sexuálnu orientáciu, o ktorej neskôr hovoril aj vo svojich verejných vystúpeniach.
Homofóbia v postkoloniálnej Afrike
Paradoxom je, že, ako to opisuje Sylvia Tamale, pred príchodom kolonizátorov boli africké spoločnosti oveľa otvorenejšie k sexuálnej aj rodovej inakosti. Homofóbiu súčasnej Afriky treba chápať ako výsledok islamizácie a kristianizácie Afriky. Kresťanská sexuálna morálka sa postupne presadila všade, kde už nemal hegemóniu islam. Africké antikoloniálne hnutia, ktorých vodcovia navštevovali kresťanské misijné školy, boli striktne heteronormatívne v snahe postaviť sa koloniálnym stereotypom o skazenej africkej sexualite. Podporovali tradičné manželstvá, ktoré mali za úlohu zvýšiť africkú populáciu zdecimovanú kolonializmom. Homosexualitu vykresľovali ako prejav európskej morálnej dekadencie, ktorú do Afriky priniesli kolonizátori.
Homofóbia v postkoloniálnej Afrike je zároveň prejavom strachu z toho, že homosexualita ohrozuje rozmnožovanie, ako aj tradičnú rodinu, ktoré sú ústrednými piliermi afrických sociálnych identít a považované za základ stabilného spoločenského poriadku. Lesbizmus je v tomto kontexte vnímaný ako omnoho škodlivejší pre spoločnosť ako situačný sex medzi mužmi. Lesby sú obviňované, že odmietajú svoju tradičnú úlohu zabezpečovania potomstva, predstava, ktorú posilnil patriarchálny nacionalizmus v reakcii na globálne sa šíriace hnutie LGBTIQ+. Heteronormatívnosť africkej rodovej politiky a verejného diskurzu je teda súčasťou patriarchálnych tradícií, ktoré dominujú všade na svete.
Hlasy, ktoré treba počúvať
Toto číslo Kapitálu teda prináša texty, ktoré signalizujú nástup novej vlny afrického feminizmu a queer diskurzu, ktoré chápu právo rozhodovať o svojom tele ako základné ľudské právo. Ukazuje, že africké ženy a queer ľudia sú utláčaní primárne cez svoje sexualizované telá: povinné či nútené manželstvá, povinnú heterosexualitu a viacnásobné materstvo, mrzačenie ženských pohlavných orgánov, znásilnenie, nútenú prostitúciu – toto všetko sú praktiky odobrené spoločnosťou na disciplinovanie nekonformných tiel, aby boli podriadené heterosexuálnym mužom a zachoval sa heteronormatívny poriadok. Sylvia Tamale to pomenúva slovom „heteropatriarchálny kapitalizmus“, ktorý od žien očakáva neplatenú prácu v domácnosti a zle platenú prácu v profesii len preto, že sú ženy; ak to odmietajú, sú vystavené sexuálnemu násiliu. Súčasný africký feminizmus a queer diskurz preto trvajú na tom, že sexualita nie je súkromnou záležitosťou alebo na okraji emancipačných snáh, naopak, je uprostred tohto politického boja a je nevyhnutné si to uvedomiť v boji proti sexizmu, globálnemu kapitalizmu, náboženskému fundamentalizmu alebo rasizmu. Nekonformné telá sú ústredným bojiskom patriarchálneho zápasu o moc, a preto sexualita musí nevyhnutne byť v centre pozornosti žien a LGBTIQ+ ľudí v Afrike aj mimo Afriky. Toto je veľmi dôležité najmä teraz, keď po celom svete, vrátane Slovenska, môžeme sledovať vzkriesenie náboženského ultrakonzervativizmu a patriarchálneho tradicionalizmu, ktoré útočia na ľudské práva žien a LGBTIQ+ ľudí cez regresívne legislatívy týkajúce sa napríklad prerušenia tehotenstva, znásilnenia alebo homosexuálneho spolužitia. V kontexte takejto inštrumentalizácie sexuality na politické boje treba počúvať hlasy týchto autorov a autoriek, ktoré volajú po spoločenskej a politickej zmene.
Dobrota Pucherová
