Adania Shibli: Aj keď Palestínu vymažú z atlasu sveta, všetci si ju nosíme so sebou

Adania Shibli je palestínska spisovateľka a esejistka, ktorá dosiahla svetový úspech predovšetkým románom Nepatrný detail z roku 2017. Skladá sa z dvoch častí. Prvá rozpráva o hromadnom znásilnení a vražde mladej arabsko-beduínskej Palestínčanky izraelskými vojakmi v roku 1949, druhá časť buduje fiktívny príbeh zo súčasnosti o živote palestínskej ženy, ktorá sa snaží tento incident vyšetriť. Román bol v roku 2020 nominovaný na National Book Award za prekladovú literatúru, o rok neskôr ho zaradili do užšieho výberu na Medzinárodnú Bookerovu cenu a v roku 2023 získal cenu LiBeraturpreis. Práve toto ocenenie sa stalo predmetom veľkej literárnej kontroverzie – pôvodne bolo jeho slávnostné odovzdávanie na Frankfurtskom knižnom veľtrhu naplánované na 20. októbra 2023. Niekoľko dní pred ohláseným termínom však LitProm odovzdávanie cien zrušil a odložil na neurčito. Išlo o reakciu na protesty nemeckých novinárov, podľa ktorých román vyjadruje antisemitské postoje.

S Adaniou Shibli som sa rozprával o odkrývaní zabudnutých príbehov, hraniciach jazyka, vymazávaní palestínskej kultúry a o literatúre, ktorá vzniká aj tvárou v tvár prebiehajúcej genocíde.

Zdá sa mi, že jednou zo zásadných tém vašej knihy Nepatrný detail (Minor Detail) je archeológia, odkrývanie zabudnutých ľudí a činov. Odkrývanie a následné pochopenie. Prečo je tento proces dôležitý pre hlavnú postavu a pre vás ako autorku?

Nejde ani tak o odkrývanie ako o poskytnutie priestoru nepatrným a malým veciam, ktoré často ako jediné prežijú koloniálne násilie. Kolonizátori sa totiž sústredia na veľké veci, ktoré sa snažia vymazať a poslať do zabudnutia. Lenže stopy po nich zostávajú. Inými slovami, kolonializmus mení veľké na nevýznamné a ničením a vymazávaním nás núti zabúdať. Presúva existenciu kolonizovaného na okraj, kde je dovolené len malé a nepatrné, inokedy aj to skrátka zakope a skryje.

Takže práve to, čo upadá do zabudnutia, čo je ukryté pred naším zrakom, zavalené troskami, sa stalo tým, čo ja, a možno aj iní, môžem pretaviť do intimity. Pritom si uvedomujem, že o tom veľkom a významnom, na čo sa spomína, čomu sa stavajú monumenty, rozhodujú mocní, neraz práve utláčatelia, ktorí to následne kontrolujú a zbožňujú. Nechcem preto kráčať v stopách mocných, v stopách kolonizátorov, ich spôsoboch hodnotenia, ich diskurzu.

To, že sa obraciam k neviditeľnému, odstrkovanému, určenému k zabudnutiu, sa zároveň stáva cestou, ktorá mi dovoľuje preskúmať iný typ literatúry a tým pádom iný etický register. Týmto spôsobom človek aspoň nekopíruje kolonizátora a neinšpiruje sa jeho túžbami a literárnymi formami.

Ďalšou témou je už vami spomínané vymazávanie kultúr, v tomto prípade palestínskej kultúry. Čo sa dá proti takémuto vymazávaniu robiť a aká je v tom úloha spisovateľky?

Otázka pre mňa skôr znie, ako môže človek rozprávať nielen tvárou v tvár vymazávaniu kultúry, ale i jazyka. Identity, utvárané od 19. storočia v kontexte vzostupu nacionalizmu a s ním spojeného kolonializmu, sa vo veľkej miere opierali o vymazanie jazykov a kultúr, ktoré neboli považované za súčasť národného jazyka a kultúry. Toto vymazanie viedlo k vzniku špecifickej literárnej formy, klasického románu devätnásteho storočia. Ak sa však nechceme poddať tomuto vymazávaniu a s ním spojenému násiliu, je potrebné skúmať ruiny, ktoré po ňom zostali, a toto poznanie pretvoriť do niečoho nového. Aký typ literatúry môže vzniknúť za týchto podmienok a ako možno odkryť jeho transformatívne účinky nad rámec násilia, ktorému sú podrobené kultúra a jazyk? Tieto otázky sú kľúčovým motívom, ktorý poháňa moje písanie. Umožňuje mi to skúmať literatúru, ktorá nám v jazyku poskytuje nový priestor, napriek vymazávaniu. A možno práve tým sa to vymazávanie neutralizuje a otvorí možnosť vzniku nových, nenásilných a nekoloniálnych jazykov a naratívov.

V jednom rozhovore spomínate, že Nepatrný detail ste napísali z pocitu lingvistickej úzkosti. Môžete nám to vysvetliť?

V Palestíne sú naratívne a jazykové nejasnosti, s ktorými sa človek stretáva, často tým jediným, s čím sa môže konfrontovať. Ako premeniť túto deštruktívnu silu na intímny spôsob bytia vo svete, nevedomý a neúplný?

Nesnažím sa vytvoriť jasný jazyk, ale umožniť literatúre, aby nás viedla za hranice klasického rozprávania a jeho jazykových nástrojov. Takáto literatúra sa opiera o prostriedky a nástroje mocných, zatiaľ čo literatúra vychádzajúca z jazykovej úzkosti intímne prijíma to, čo leží za rozprávaním: to krehké, to, čo nikdy nespoznáme; alebo to, čo presahuje naše životné skúsenosti a racionálne naratívy.

Písanie, motivované jazykovou úzkosťou, ma priviedlo k najdôležitejšej otázke, ktorá môj román podnietila: aké dielo môže vzniknúť z fragmentovanej reality, z rozbitého jazyka? Inými slovami, základnou otázkou Nepatrného detailu pre mňa bolo: čo je to rozprávanie, narácia, a ako toto rozprávanie funguje, keď si hrdina v prvej časti knihy užíva všetky lingvistické možnosti, zatiaľ čo hrdinka v druhej časti nemá k jazyku prístup?

Vyrastala som v kontexte, kde bol náš jazyk ničený, vymazávaný, potláčaný, a to som zažívala od raného detstva. Keď som mala šesť rokov, otvorila som hrubú a ťažkú knihu, atlas sveta. Takmer som ju neudržala, cítila som, aký je svet veľký. No i tak nedokázal na svojich stránkach niesť slovo „Palestína“, to som si takisto ihneď uvedomila. To je len jeden príklad jazykovej eliminácie, ktorá vedie k jazykovej úzkosti a otázke oficiálnych a povolených lingvistických foriem. A tak sama sebe poviete: Jazyk! Čím si pre mňa, ty, ktorý skrývaš, vymazávaš, ty, ktorý ma opúšťaš!

Jazyková úzkosť však nie je ani tak o odhaľovaní praktík či vytváraní opačných stratégií, ako o uvažovaní nad jazykovou a literárnou citlivosťou, ktorú také vymazávanie a toponymicída (odstraňovanie pôvodných názvov miest) vytvárajú. Namiesto replikovania kolonizačného násilia, jazyková úzkosť sa umelecky transformuje do tvorivej sily, ktorú už kolonizátor nebude môcť vymazať, lebo si myslí, že nás, Palestínčanov, už vymazal.

Nepatrný detail sa v roku 2023 stal predmetom dnes už známej kontroverzie na knižnom veľtrhu vo Frankfurte, kedy došlo k zrušeniu slávnostného odovzdávania ceny, ktorú ste tam mali obdržať. Ako na to po takmer dvoch rokoch spomínate? Myslíte si, že by sa niečo podobné stalo i dnes? Zdá sa mi, že v posledných mesiacoch aj mainstreamové médiá a intelektuáli pomaly menia svoj postoj k zverstvám v Gaze.

Celá táto epizóda je v skutočnosti len odpútaním pozornosti od ozajstnej bolesti, bolesti ľudí, ktorí sú deň za dňom, už celé desaťročia, vystavení ohromnej a neúnosnej krutosti. Takéto ceny nie sú dôvodom, prečo píšem. Dôvodom je tá bolesť, od ktorej sa snažia odvrátiť pozornosť.

Vaša kniha sa zaoberá aj násilím: kto ho vykonáva, ako ním ľudia trpia. Tvárou v tvár nezmernému násiliu, ktorému sú vystavení obyvatelia v Gaze, ako dôležité je pre vás zaoberať sa touto bolestivou témou?

Ilúzia, že jazyk môže byť nejakým štítom voči tejto monštruóznosti, bola jednou z prvých, ktoré sa mi za posledné dva roky rozbili na kúsky. Jazyk nie je imúnny voči genocíde a vyhladzovaniu. Teraz už viem, že aj on môže byť zničený, že už to nedokáže zniesť, že stratí zmysel. Nikdy som nemala pocit, že vládnem svojmu jazyku – skôr jazyk vládol mne. Prijatie toho, že je rozbitý, v skutočnosti slabý, mi umožnilo pokračovať v práci počas desaťročí bolesti a zranení, ktoré postihli Palestínu. To, že som písala a pritom si toto všetko uvedomovala, zabránilo, aby sa pre mňa z deštrukcie a bolesti stala pustina, porážka duše. Hľadám v sutinách niečo, čoho sa môžem zachytiť. Na ceste krajinou tejto nesmiernej bolesti, ktorá bude mnohým z nás spoločníčkou ešte veľa rokov, ma sprevádzalo niekoľko spisovateľov. Uchýlila som sa k Väzňovi lásky Jeana Geneta, k fragmentom knihy môjho kolegu Muhammada al-Zaqzouqa, ktoré píše v Gaze, a k desivým básňam Antonia Gamoneda o vraždení civilistov počas fašistického režimu v Španielsku v minulom storočí. Umožňujú mi preniknúť do bolesti nie ako do osamelej a jedinečnej skúsenosti, ale do niečoho, čo nás môže v konečnom dôsledku spojiť a zmierniť pocit osamelosti.

V poslednej dobe veľa premýšľam nad známym citátom Theodora Adorna, ktorý spochybňuje, či je po holokauste možné písať poéziu. Dá sa písať tvárou v tvár ohavným zverstvám, ktoré pácha Izrael v Gaze? Nie je to pre spisovateľa paralyzujúce? Alebo, naopak, je písanie o to naliehavejšie?

Niektoré skúsenosti zostávajú za hranicou a dosahom jazyka. V takom prípade musí človek skrátka nejako navigovať cez túto lingvistickú nemožnosť, a požičať si slová, vyslovené inými. Ja sa do písania nikdy nesilím, skôr čakám, kedy samo písanie verí vo mňa, v nás. Dovtedy, jediným úctivým miestom, kde sa dá pobývať, je ticho. Tak rozumiem Adornovmu citátu a tomu, ako o ňom premýšľate. Pre mňa zmysel tohto citátu netkvie v tom, či jeho posolstvo prijímate, ale akým spôsobom sa vyrovnávate s podmienkami nemožnosti. A hoci toto platí, písanie a čítanie pre mňa zostávajú miestom, kde sa učím prežiť.

Témou tohtoročného festivalu Mesiac autorského čítania je exil. V jednom rozhovore ste spomenuli, že nikde sa necítite byť viac v exile ako v Palestíne. Môžete to rozviesť? Čo pre vás ako spisovateľku znamená žiť mimo svojej domoviny?

Palestína pre mňa nie je krajina, je to skôr postoj k bytiu, k etike, duchovný kompas. Aj keď Palestínu vymažú z atlasu sveta, všetci si ju nosia všade so sebou. Palestína preto už nie je len obyčajná krajina, ale stav bytia, ktoré hovorí, ba možno len šepká „nie“ nespravodlivostiam a krutostiam, čo sú po desaťročia politicky sankcionované a akceptované. To, že s touto Palestínou sa stretávam všade, znamená, že žiadny exil z Palestíny neexistuje, a môj život a moje dielo tam stále pokračujú, viac než kdekoľvek inde.