Vo fragmente rozsiahlejšej eseje s názvom Maximum Jailbreak poukazuje anglický filozof Benedict Singleton na základné kamene myslenia Nikolaja Fedorova, ktorého imaginácia stála na začiatku filozofického smeru dnes známeho ako kozmizmus.
Moskva, neskoré osemdesiate roky devätnásteho storočia: tak ako to robí už posledné desaťročia, Nikolaj Fedorov trávi svoje večery tým, že píše eseje, ktoré jedného dňa vyjdú zozbierané pod názvom Filozofia spoločného diela. Fedorov sa narodil ako nemanželský syn bezvýznamného kniežaťa a vyučil sa za knihovníka. Než skončil pri policiach s knihami, pracoval ako učiteľ. Medzi niekoľkými ľuďmi, ktorí ho poznali, mal povesť milého, i keď prísneho človeka. Bol aj neuveriteľne asketický: jedol zriedka a málo – a nikdy nič sladké. V zime nenosil kabát. V skratke, bolo nepravdepodobné, že jeho meno sa objaví pri rozhovoroch o vesmírnych pretekoch. Ale práve na stránkach Fedorovovho Spoločného diela nájdeme prvý systematický program a princípy permanentného ľudského osídľovania mimo Zeme. Medzi ním a rozvojom medziplanetárneho cestovania o niekoľko desaťročí neskôr sa dá odsledovať priama línia.
Príroda je macocha
Fedorovovo písanie je nemilosrdné, nie však preto, že by bola jeho próza neprístupná – skôr opak je pravdou –, ale kvôli svojej nekompromisnej oddanosti jedinému cieľu. Ako hovorí historik George Young, Fedorov bol „mysliteľom jednej myšlienky“, aj keď to bola myšlienka „extrémne komplexná a ucelená“. Je to práve myšlienka „spoločného diela“ z názvu knihy, predstavenie projektu, ktorého sa má zhostiť celá ľudská rasa. Dá sa vyjadriť dvomi sloganmi: Dobyte nebo a pokorte smrť.
Začnime najprv druhým bodom, pretože ten je istým spôsobom zásadnejší. Fedorov videl v smrti univerzálnu Nemezis, proti ktorej môžu všetky ľudské bytosti bez výnimky spojiť svoje sily. Smrť, ktorá postihuje jedincov, však stojí aj za vyhynutím celých kultúr, ukončením tradícií, zánikom civilizácií. Pre Fedorova je to vlastne ešte všeobecnejšie: smrť je hlavným dôsledkom „slepej prírody“, nevšímavej a hroznej. Nastáva vtedy, keď sa nevieme postaviť proti prírode, a jej jediným poučením je to, že ju musíme naliehavo aspoň na chvíľu odvrátiť. Úcta k nepriateľovi je jedna vec, ale príkaz milovať prírodu je niečo úplne iné – je to zhovievavý návyk tých, ktorých Fedorov pohŕdavo nazýva „učenými“. Elity, ktorá má možnosť tráviť čas ospevovaním „prirodzeného“ iba vďaka tomu, že je od neho dôkladne izolovaná technológiami, o ktorých tvrdí, že nimi opovrhuje. Vonku na poli, doslova aj prenesene, žiadna jemnosť neprevláda a ukazuje sa, že príroda „nie je matka, ale macocha, ktorá nás nechce nakŕmiť“.
Spoločnou úlohou teda bolo vytvorenie kolektívneho útoku na smrť, ktorú chápal ako podriadenie sa prírode. To neznamená, že Fedorov videl prírodu ako niečo, čo treba „prekonať“. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že život spočíva na tých istých procesoch, ktoré ho nakoniec zničia, aj keď, slovami jeho neskoršieho prívrženca, ekonóma Sergeja Bulgakova, „zdá sa, že život je len náhodou, nedbalosťou či prehliadnutím na strane smrti“. Jeho úlohou je naopak transformovať či zmeniť prírodu, vniesť do nej rozum, rekonfigurovať prostredie tak, aby z neho bolo väčšie a pohostinnejšie miesto pre život. Príroda sa javí ako sila nutnosti, Fedorov nás ale navádza k tomu, aby sme nebrali ako nutné to, čo by mohlo byť v skutočnosti aj inak.
Vášeň, ale racionálna
Prakticky by to vyžadovalo zásadný technologický vývoj a reorientáciu sociálnych štruktúr. Ale nie takú, ktorá bola v jeho dobe spájaná s termínom „pokrok“, termínom, ktorý Fedorov neznášal. Skutočne, kombinácia demokracie s masovou výrobou predstavovala pre človeka príval nových obmedzení. To, čo jeho súčasníci volali pokrok, bol pre Fedorova systém vykalibrovaný tak, aby vzbudzoval a následne uspokojoval potreby. Továreň so sebou priniesla prostredie, v ktorom boli ľudia usporiadaní vzhľadom k neodbytným nárokom strojov, o ktoré sa starali, a rozbiehajúci sa konzumerizmus, ktorý spočíval v mechanizácii rozptýlenia a zmenšovaní času, kedy sa dokážeme sústrediť. A demokratické systémy sa ľahko stávali obeťou deformujúceho populizmu, ktorý ničil tradície a namiesto nich ponechával iba hedonistické snahy o dočasné uspokojenie.
Proti takto poňatému pokroku postavil Fedorov zmysel pre povinnosť v boji proti smrti. Ten spočíva v tom, že v kontradikcii medzi inštinktívnym a reflexívnym sa vzdáme inštinktívneho, ktorý sa skladá z procesov nekontrolovaných prírodných síl skrz ľudské bytosti, v prospech reflexívneho, vďaka ktorému môžeme tieto sily presmerovať na oveľa produktívnejšiu cestu. Tento záväzok zasahuje až do starodávnych hlbín inštinktu: sex, samotná paradigma nekontrovateľnej naliehavosti, mal byť vyňatý z portfólia ľudskej skúsenosti. Racionálnejší základ, na ktorom by sa namiesto sexuálneho styku, ktorý je základom manželstva, dali budovať spoločenstvá, bola podľa Fedorova príbuznosť. Aj preto racionálnu povinnosť nazýva synovskou – je vášnivá, ale neochvejne cudná. Táto svedomitá pokrvnosť, ktorá bola v tesnom súlade s Fedorovovým heretickým prepracovaním jeho vlastnej kresťanskej pobožnosti, mala najprv zmierniť a neskôr úplne nahradiť zastarané a ľahko narušiteľné spoločenské usporiadania, ako je napríklad demokracia. Zmenila by sa celá spoločenská organizácia: začalo by sa vytvorením syntetických materníc, neskôr aj celých syntetických tiel, a tak by sa úloha vytvárania ľudských spoločností odpútala od svojich biologických základov a dostala sa pod racionálnu kolektívnu kontrolu. Snahy o predĺženie života až k nesmrteľnosti, dokončený projekt medicíny, by boli súčasťou tejto transformácie základných ľudských funkcií, ktorá by svoju ultimátnu synovskú povinnosť vyjadrila nielen v zastavení smrti, ale v možnom znovuvytvorení každého človeka, ktorý kedy žil. To je Fedorov, ako ho dnes obvykle poznáme: podivný prorok, ktorý ohlasoval nielen nesmrteľnosť ľudí, ale aj ich zmŕtvychvstanie.
Zem ako vesmírna loď
Fedorovove myšlienky sa však rozpínajú ďalej, neodvratne smerom hore, pretože zväčšujúca sa ľudská populácia si bude vyžadovať priestor, kam môže expandovať. Sloboda od smrti sa rozširuje na slobodu od Zeme. Technologický vývoj nás musí uvoľniť zo zovretia gravitácie. Neznamená to, že ju musí úplne odstrániť, ale už nesmieme byť nútení počúvať bez odvrávania jej rozkazy. Epická a nepredvídateľná kreativita Fedorovových postzemských vízií je dotiahnutá do detailov:
„Uvažoval nad tým, že ak by ľudia jedného dňa postavili na zemskom povrchu obrovské kužele, mohli by ovládať elektromagnetické pole Zeme a spraviť tak z celej planéty vesmírnu loď, ktorú by mali ľudia pod kontrolou. Nemuseli by sme už naďalej otrocky obiehať okolo Slnka, ale slobodne planétu nasmerovať, kam by sme chceli, ako – a to je fráza, ktorú použil v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia – kapitán a posádka vesmírnej lode Zem.“
Tento súbor myšlienok, ktorý si na začiatku dvadsiateho storočia vyslúžil nálepku kozmizmus, bol schopný vyvolať v tých pár ľuďoch, ktorí mu boli vystavení, zvláštnu oddanosť. Niektorí ruskí literárni titani tej doby, medzi nimi Tolstoj a Dostojevskij, boli ohromení rozsahom Fedorovovej imaginácie i zvláštne zrevidovaným kresťanstvom, ktoré si uchovalo svoje etické jadro – bola to kombinácia, od ktorej očakávali, že odvráti anarchistické a komunistické hnutia, ktoré v tej dobe naberali na sile. I keď Fedorovov zvyk citovať Bibliu na podporenie svojich dohadov by v tomto pláne veľmi nepomohol, jeho vedecké podnety, ako napríklad vyhlásenie, že „politické a kultúrne problémy sa stanú fyzikálnymi a astrofyzikálnymi“, prinieslo jeho myslenie aj do ateistických a vedecko-prometeovských sklonov porevolučného Ruska. Zaznamenávame ho v rozvíjaní konceptu biosféry Vladimíra Vernadského a jeho postrehu, že koncom devätnásteho storočia dosiahla ľudská aktivita status dôležitého medziplanetárneho hráča; v protokybernetických teóriách Alexandra Bogdanova, experimentoch v možnostiach omladnutia pomocou transfúzie krvi či jeho románu Červená hviezda o dokonalej spoločnosti na Marse; a najviac asi v diele Konštantína Tsiolkovského, ktorý bol ako dospievajúci chlapec častým hosťom vo Fedorovovej knižnici. Tsiolkovský vytvoril matematické základy pre vesmírne cestovanie, od „rovnice ideálnej rakety“, popisujúcej pohyb vozidla, ktoré zrýchľuje, pričom sa zbavuje svojej vlastnej váhy, až po výpočet optimálneho stúpania, klesania a orbitálnych trajektórií vesmírnej lode. Okrem toho ich využil aj pri návrhu viacstupňových rakiet s prídavným motorom, tejto výnimočnej technologickej inovácie, ktorá patrí do jeho diela rovnako ako schémy pre pretlakové komory, interiéry vesmírnych lodí a základne na Mesiaci.
Hlavným motorom Fedorovovho myslenia bolo odmietnutie brať základné faktory podmieňujúce život na Zemi – gravitáciu a smrť – ako nevyhnutný horizont konania. Možnosti, ktoré poskytuje dĺžka života a rozloha Zeme, môžu v jednej kombinácii byť pomerne značné, ale chápať ich nie ako veci, ktoré takéto náhodou sú, ale ako veci, ktoré takéto musia byť, považoval prinajlepšom za krátkozrakosť, v horšom prípade za úbohú a na seba zameranú provinciálnosť. V tejto extrahovanej forme je to charakteristické gesto kozmizmu: považovať Zem za pascu a základný projekt ľudstva za formulovanie prostriedkov k úniku – splodiť plán úteku z väzenia v maximálnej možnej miere. Lúpež, v ktorej z trezoru ukradneme samých seba.
Autor je stratég v oblasti dizajnu a filozofie
Pôvodný text sme doplnili medzititulkami.
Z angličtiny preložil Tomáš Hučko
esejistický kapitál
