Veľmi krehké vzťahy
Kúzlo pandémie, ktorú na Slovensku pociťujeme najmä prostredníctvom preventívnych opatrení, spočíva v tom, že spoľahlivejšie ako sociologické prieskumy a analytické modely vyniesla na svetlo hlboké problémy našej spoločnosti.
Slová „garantovaný príjem vo výške okolo 500 eur na mesiac pre všetkých krízou postihnutých a počas tohto obdobia pripraviť naozaj adresný a spravodlivý systém podpory a pomoci“ by síce mohol v marci 2020 povedať napríklad Vladimír Lenin, ale bola to v skutočnosti ikona pravicových ekonomických reforiem Ivan Mikloš. Kríza okolo koronavírusu radikálne rekonfiguruje pole možného v slovenskej – a nielen slovenskej – spoločnosti. Prečo? Pretože sa ukazuje, že mnoho z toho, čo sme za bežných podmienok mohli ignorovať, už ďalej ignorovať nemôžeme.
—
Jedným z najdôležitejších efektov dnešnej krízy je, že ukazuje, aký rozsiahly a zároveň krehký je systém neviditeľných vzťahov, ktoré vytvárajú relatívny balans našej každodennosti. Karanténna situácia pripomína a sprítomňuje spoločenské problémy, ktoré spoločenské a politické elity nechali ležať na okraji kolektívneho záujmu. Nie desať, nie tridsať rokov, ale už veľmi dlho.
Príkladom krehkosti je napríklad domáce násilie. Zatiaľ čo pred krízou sa problematike rodovej rovnosti venovali izolované skupiny, o ktorých len lobistické organizácie a nezodpovední politici vytvárajú legendu akejsi fronty “genderovej ideológie”, po týždňoch v karanténe budeme konfrontovaní s tvrdou realitou, že mnohé z tých, ktoré denne stretávame, vedia žiť normálne životy iba vďaka tomu, že môžu každý deň opustiť svoje bydlisko. Domáce násilie vykonávané na partnerkách a deťoch je pre mnohých stále prijateľnou normou.
Nesmierne náročná je táto situácia pre ľudí, ktorých aj v podmienkach relatívnej rovnováhy trápia duševné problémy. Obmedzený pohyb, komunikácia, možnosti terapie, no i reštrikcie týkajúce sa denných stacionárov môžu mať dramatický dopad na tie a tých, ktorí už aj tak trpia absolútne nedostačujúcim stavom psychologickej a psychiatrickej podpory na Slovensku. Ako sa asi s dnešnou situáciou vyrovnávajú ľudia, ktorí trpia depresiou, obsedantno-kompulzívnou poruchou, či nebodaj ešte obmedzujúcejšími stavmi? Mnohí z nich zápasia nielen s vecnými problémami byrokratického systému a každodennosti, ale aj s všadeprítomnou spoločenskou stigmatizáciou. Zostali len konzultácie na Skype a lieky.
Slovenskí Rómovia už desaťročia žijú na okraji spoločnosti, ostrakizovaní, často v absolútnej chudobe. Drvivá väčšina našich spoločenských a politických elít túto situáciu vytrvalo ignoruje – ba naopak, politici ako Fico či Kotleba s radosťou z Rómov ťažia nenávistnými prejavmi politický kapitál. Že sú vylúčené komunity a osady problém, nám dochádza bytostne až teraz, pretože pre tristné ekonomické a hygienické podmienky v nich hrozí, že sa stanú epicentrom nákazy.
A štvrtý, provokatívnejší príklad: príznaky ako horúčka, nauzea či bolesť kĺbov a svalov nečakajú iba ľudí infikovaných koronavírusom, ale aj tých, ktorí budú zažívať abstinenčné príznaky. Aktuálna kríza totiž zdvihla nielen ceny rúšok a dezinfekčných prostriedkov, ale aj drog, pričom zároveň narušila ich globálne i lokálne distribučné siete. Mnohí prevrátia oči, ale väčšina z nás nikdy nezažila reálnu silu návykovej látky. O to, že nemáme stovky až tisíce ľudí s abstinenčnými príznakmi, sa počas každého jedného bežného dňa starajú – pred prižmúrenými očami štátu – ich díleri.
Za každou z týchto ad hoc zvolených kategórií, ktorých sú desiatky a stovky, je hustý systém vzťahov: na úplnom minime sú to ich rodičia, deti, partneri, priatelia, zamestnávatelia, zákazníci. Len si skúste spomenúť, koľko ľudí závisí na vás, na tom, že sa vám v priebehu dneška či zajtrajška nič nestane. Na každom z nich je rovnaký chuchvalec ďalších aktérov. A tieto siete (ako aj rôzne sprostredkovateľské reťaze) majú už desaťročia globálny rozmer. I drobný zádrhel môže mať často nečakane brutálne vyústenie. Pritom každý z problémov, ktoré som spomenul vyššie, je možné ak nie vyriešiť, tak aspoň zmierniť. To, že sme ich na celospoločenskej úrovni vedome ignorovali, ich obete dokonca znevažovali či na nich politicky kapitalizovali, sa nám dnes poľahky môže vrátiť späť.
—
Koronavírus však s najväčšou silou ukázal nerovnosť pracovných vzťahov v našej spoločnosti. Rovnako v ekonomickej, tak aj v symbolickej rovine. Michal Hvorecký sa nedávno posťažoval, že stretol nezávislých hudobníkov v obchode vykladať tovar. Skutočné nešťastie však nie je v tom, že niekto vykladá v obchode, ale v tom, že sme kolektívne nastolili (či nechali nastoliť) v spoločnosti atmosféru, v ktorej je vykladať potraviny pre ostatných nejaká forma spoločenského úpadku či, nebodaj, že je to ponižujúce.
Táto fixná idea, vlastná veľkej časti našej spoločnosti, je dôsledkom malého „kazítka“, aby som použil lexiku dnes spravodlivo zabudnutého Antona Martvoňa, ktoré sa nachádza hlboko v štruktúre nášho kultúrneho systému. Je ním predstava, že hodnota človeka závisí od jeho pracovného zaradenia. Ako Martvoňove kazítko, aj táto koncepcia funguje dobre nejaký čas – až kým sa v určitom bode nepokazí.
Tým bodom je dnešná kríza, ktorá nás konfrontuje bytostne s tým, že dnes fungujeme predovšetkým vďaka ľuďom, ktorých kultúrny a ekonomický systém zatlačil z objektívne nepochopiteľných príčin na okraj – pracovníkom a pracovníčkam obchodov, potravinárskej výroby, komunitných služieb, dopravy, ale aj zdravotníckemu personálu (vrátane nemocničných lekárov a medikov, ktorým sa však tradične dostáva aspoň statusového ocenenia). Drvivá väčšina z nich chodí do práce nie preto, že by cítili zásadnú spoločenskú povinnosť, ale pretože si zo svojich platov nikdy nemali šancu našetriť si na legendárnu troj- až šesťmesačnú železnú rezervu. A to i napriek tomu, že na rozdiel od mnohých z nás je každý z nich konfrontovaný s vlastnou nahraditeľnosťou, neistotou, ale aj bremenom individualizovanej zodpovednosti, akú nepozná nielen takmer žiadny junior office manager, ale ani političky a politici, či vedkyne a vedci.
—
Kríza je vždy moment, keď sa na povrch dostávajú vzťahy, ktoré bežne vnímame ako samozrejmé – teda, lepšie povedané, nevnímame ich vôbec. Každodennosť je totiž aj otázkou negácie. Na to, aby sme mohli nejako fungovať, nemôžeme neustále spochybňovať všetko okolo seba, potrebujeme veriť, že to jednoducho nejak funguje. Tentokrát je však kríza rozsiahlejšia, než čokoľvek, čo väčšina z nás doteraz zažila a väčšia je tak i štruktúra vzťahov a miera dysfunkcií, ktoré odhaľuje. Prítomnosť vírusu, ktorý sa sem dostal globalizovanými sieťami z autoritárskej Číny, a ochranné opatrenia štátu, dnes všetko spochybnili za nás.
Že sa sem vírus dostal prostredníctvom globalizovaných sietí nie je až taký problém ako to, že sme doteraz neboli schopní efektívne tieto siete využiť, napríklad na vytvorenie funkčného a solidárneho univerzálneho zdravotného systému. Doteraz sa epidémie diali v Afrike a Ázii, na svetadieloch, ktoré síce produkujú mobilné telefóny a počítače, bez ktorých by sme teraz nemohli sledovať Netflix a tlačové konferencie našich politických predstaviteľov, ale inak sú nám viac menej ukradnuté. Znova pri tých vzťahoch.
Je niekoľko ciest, ktorými sa môžeme vyrovnať s krehkosťou vzťahov, ktorú máme vďaka tomuto spochybneniu pred očami. Jednou z nich je neustávať v ignorovaní a negácii, tak ako pri karanténe osady v Gelnici, ktorá (aspoň v čase písania tohto textu) pokračuje i napriek negatívnym testom, pretože, slovami Mila Janáča, „pravidlá platia pre každého.“ Môžeme privatizovať štruktúrne problémy, hľadať vinníkov v tých, ktorí lyžujú v Taliansku či Jasnej alebo nenosia vhodne nasadené rúško. Môžeme označovať dvere infikovaných a bedákať, že nás nezodpovedne priviedli do civilizačnej katastrofy. Vždy sa nájde niekto, komu ľahko prišiť zodpovednosť (teraz vlastne nezodpovednosť) a na kom si kolektívne vylejeme zlosť. Deje sa to a so stúpajúcim tlakom sa to bude diať s väčšou intenzitou. Chcete vedieť tajomstvo? Pri každej ďalšej kríze sa to stane znova.
Alternatívou je, že sa pozrieme na obnažené vzťahy z inej perspektívy a pochopíme vzájomnú previazanosť aktérov, s ktorými zdieľame svoj životný priestor. Aj napriek tomu, že práve prežívame krízu, musíme pracovať na tom, aby tieto vzťahy a osudy už neboli krehké. V tejto chvíli je naivné predstavovať si, že súčasná kríza prinesie trvalú spoločenskú zmenu. Ešte naivnejšie je veriť, že by táto zmena musela byť na celospoločenskej úrovni nutne pozitívna. Aspoň o niečo viac pozornosti a spolupatričnosti, ktorá je nutná pre vytvorenie skutočne systémových riešení nad rámec bizarných „fondov solidarity“, by však priniesť mohla.
Autor je sociológ