Nejasná Poľana

Bola jeseň. Veľký park ožltol, mladina očervenela, po alejach sa stlalo spŕchnuté lístie ako pokrovec a nešuchotalo, lebo bolo vlhké, informuje nás veľmi zasvätene životopisec Šklovskij. Obloky boli otvorené a dom vykúrený, ako to mal Tolstoj rád. Práve pricestoval s mladomanželkou.

Do denníka si poznačil: „Noc, ťažký spánok. Nie je to ona.“

Denníky si navzájom brali a čítali si, čo ten druhý píše, ale Sofia tú krátku vetu zrejme hneď nepochopila. Bola by ju mohla pochopiť z rukopisu novely Diabol, ale Tolstoj si dal záležať, aby ho pred ňou ukryl. Papiere zastrčil kamsi do čalúnenia, do jednej stoličky vo svojej pracovni.

Tam príbeh odpočíval mnoho rokov.

Diabol vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sa Tolstého priamo netýkali, natrafil na ten prípad v miestnych novinách. Išlo o jedného súdneho vyšetrovateľa z Tuly, ktorý mal pomer so sedliačkou, ale potom sa umúdril a oženil. Asi tri mesiace po svadbe sedliačku zabil, strelil ju revolverom do brucha počas mlatby. Vyhlásili ho za choromyseľného a krátko nato ho tuším zrazil vlak.

Aj Tolstoj mal pred svadbou svoju sedliačku, tiež bola vydatá a volala sa Aksiňja. Sofia sa s ňou zoznámila, keď dala po príchode na jasnopoliansku usadlosť vydrhnúť dlážky. Z dediny prišli ženy a „pánovu frajerôčku“ jej iniciatívne ukázali.

Do novely, vystavanej na reálnych udalostiach, vložil Tolstoj veľa zo svojich pocitov: spomienku na stratenú lásku aj sklamanie z manželstva. Sofia rukopis našla po 44 rokoch spoločného života. Bola zdrvená, urobila mu scénu. Tolstoj bol z toho smutný a odišiel do parku. Zakaždým bol smutný (prečo len žena nemá trochu pochopenia?!) a zakaždým odchádzal do parku (lebo to je zrejme riešenie).

Udobriť sa bozkami ako kedysi v mladosti už nebolo možné, komentuje tento konflikt životopisec Šklovskij. A tak si spolu aspoň poplakali.

Taký idealizmus! Je ohromne ľahké veriť, že s niekým iným by sme boli šťastnejší. Lenže boli by sme naozaj?

Tolstoj miloval ľud, neznášal modernú dobu, všetko nové mu prekážalo. Viezol sa stovky míľ po Volge, zapisoval si impresie z okolitej krajiny, ale ani raz nespomenul parníky – tie už po rieke premávali a musel to byť jedinečný pohľad. O vlaku povedal čosi v tom zmysle, že také cestovanie je ako styk s prostitútkou. Splní účel, ale človek sa potom cíti takmer ako zneužitý. Tolstoj nadával ešte aj na telegraf. Zato vôňa hnoja, znoj na čele a zablatené topánky – to bolo ono. Ženu vyvaliť do sena. Poriadnu, dobre živenú, s vykasanými rukávmi, červené ruky zodraté od roboty.

Čo by robil s Aksiňjou po večeroch? Pozeral na ňu, ako štopká ponožky?

Sofia mu pomáhala s prácou, mohol sa na ňu spoľahnúť. Vyznala sa v jeho rozpísaných textoch rovnako dobre ako on, a svedomito donekonečna prepisovala, čo bolo treba. Keď mal chuť, mohol sa s ňou porozprávať – bola márnivá, žiarlivá a všelijaká, ale nebola hlúpa.

Márnivosť musela prekonať, aby sa zaňho vydala. Pripadal jej škaredý. Ale strašne!

Chápem, že láska nehľadí na vzdelanie. Aj s Aksiňjou si mohol Tolstoj pekne nažívať, vo vzájomnej úcte, vo svete jednoduchých radostí. Iba mu stále akosi neverím. Hnal sa za ilúziami, za chimérou. Keby čosi naozaj dohonil, rozplynulo by sa mu to pod rukami. Raz tak dumal, dumal, až napokon načrtol a zostrojil mláťačku; aby ten milovaný ľud mal o čosi ľahší život. Stroj však nemlátil, iba dymil, robil hluk a dedinčania sa smiali. Ktovie, čo si o ňom myslela Aksiňja. Napokon, mala svojho muža, rodinu. Vzťah s Tolstým jej možno vyhovoval tak, ako bol – raz za čas.

Zároveň si vravím, že som zaujatá – viem to. Je mi ľúto Sofie. Ba hádam je za tým dokonca strach či hnev, rozčúlenie za všetky ženy, ktoré by čosi podobné mali strpieť.

Pritom mal Tolstoj svoju ženu predsa len rád.

Mám naňho tuším akési nároky, privysoké očakávania. Ale nie je napokon nič zvláštne ani trestuhodné, že sa človek občas necháva opantať svetom vlastných predstáv, že sa obzerá do minulosti a chvíľami si všeličo navráva.

Neviem. Dávno sú mŕtvi, ich denníky miestami skratkovité, kryptické, Šklovskij príliš povznesený. Navyše Sofia zaujíma Šklovského očividne iba ako nejaký Tolstého prívesok, nie ako samostatná bytosť.

Čas plynie, zavieva stopy. Poľana je čoraz vzdialenejšia – nejasná. Záleží už iba na tom, čomu sa rozhodneme veriť.