Súčasná vážna hudba: opera a pravdivosť

Poppea Sabina bola manželkou rímskeho cisára Nera. Antickí historici, ktorých správy však nie sú úplne spoľahlivé, ju opisujú ako ctižiadostivú intrigánku, ale zároveň aj ako Nerovu obeť. Zomrieť mala po tom, ako ju Nero v návale hnevu tehotnú kopol do brucha.

Pri jej opernom zobrazení sa nevyhneme dvom barokovým majstrovským dielam: Monteverdiho Korunovácii Poppey (1643) a Händelovej Agrippine (1710). Obe sú politické satiry, nemorálne subverzívne príbehy, ktoré možno podvedome využívajú vrodenú štylistickú komickosť barokových opier na zosmiešnenie násilných rímskych dejín a skrz ne aj dobových politických machinácií. Monteverdiho najlepší vtip spočíva v tom, že pre Nera a Poppeu, dve zavrhnutiahodné postavy, napísal záverečný duet Pur ti miro, pur ti godo, ktorý je jedným z najnádhernejších operných duetov vôbec.

Monteverdi opúšťa Poppeu vo chvíli jej triumfu. Americký skladateľ Michael Hersch v diele Poppaea (2019) nadväzuje, kde Monteverdi končí, a sleduje jej nevyhnutný násilný pád, ktorému zodpovedá nemilosrdne surová a dôsledne atonálna hudba. Hlas sopranistky Ah Young Hong, pre ktorú bol part Poppey napísaný, je neustále hnaný do extrémnych polôh. V modernej opere Hersch nadväzuje napríklad na Pendereckého, Rihma, Zimmermanna či Birtwistla.

Esteticky je to dokonale efektívne a Herschove spracovanie je nekompromisne modernistické. No koncepčne, v porovnaní s barokovými Poppeami, aj akoby v čomsi konzervatívne, akoby sa Hersch implicitne pohoršoval nad neprístojným pochechtávaním sa mladého fagana, ktorým bol Händel v roku 1710, a starého deda, ktorým bol Monteverdi v roku 1643, pretože „z tohto sa sranda nerobí“!

Nehovorí nám to aj čosi všeobecnejšie o modernej opere? Stovky rokov boli opery akýmisi estetickými občianskymi vojnami, kde jednotlivé prvky tejto umeleckej formy nebolo možné úplne zladiť. Scudzujúce efekty boli operám vždy vlastné. V avantgardnej opere však zavládlo presvedčenie, že vďaka adekvátnemu atonálnemu hudobnému materiálu môže prvýkrát vyrozprávať aj tie najtemnejšie príbehy pravdivo, bez zastierania a prikrášľovania.

No všetky úspechy niečo stoja. Priamočiara brutalita uzatvára špecificky operné línie úniku, ktoré sú v skutočnosti tak stimulujúce. A tak avantgardné opery v túžbe po nových líniách úniku dekonštruujú príbehy a nanovo rekonštruujú scudzujúce efekty, prácne vyrábajú niečo, čo bolo kedysi inherentné už barokovým operám. Aj Herschova Poppaea je tak hudobne priamočiaro brutálna, no naratívne fragmentovaná a nelineárna. Je to vynikajúca moderná opera sama o sebe, no o to zaujímavejšia je v kontexte starších Poppeí.

Michael Hersch: Poppaea (SoloVoices / Ensemble Phoenix Basel / Jürg Henneberger / Ah Young Hong / Steve Davislim / Silke Gäng). New Focus, 2024.

Autor je filozof a právnik