„Ja som si sem prišla oddýchnuť.“ Poučenia o kultúrnej kríze a praktickej kreativite

Konfrontácia Romany Tabakovej (do leta 2024 známej ako Romana Tabák) s herectvom a diváctvom Slovenského národného divadla je jednou z tých situácií, ktoré by sa azda nedali ani lepšie napísať. Jednoznačne najlepší záznam tejto scény nám ponúkla samotná pani Tabaková prostredníctvom prednej kamery jej telefónu, čo iba potvrdzuje to, čo sme tušili už od vystavenia jej obrazov – a síce, že má mimoriadne estetické cítenie, obzvlášť pre experimentálne uhly pohľadu. Vždy je však dôležitejší obsah, a hoci sa výroky pani Tabakovej môžu zdať miliónkrát omieľané, podobne ako ahistorické vyhlásenia opakované výhradne propagandistickými botmi na sociálnych sieťach, jedna veta povyšuje celú jej tirádu do kategórie „významné“.

„Ja som si sem prišla oddýchnuť,“ kričí pani Tabaková. Jej výzva na verbálny súboj smerovaná na hercov SND však rýchlo stráca na intenzite nielen pod vlnou nesúhlasu umelcov a umelkýň, ale aj okolosediaceho diváctva. Na konci tohto neúspešného gesta sedí pani Tabaková pokorene na mieste a šepká do kamery posledné repliky svojho prejavu – ako školáčka, ktorú práve pred celou triedou pokarhala učiteľka.

Nebyť tej jednej vety, mohli sme na celý incident zabudnúť ako na ďalšiu ukážku z kavalkády trápností, charakterizujúcich tunajšiu spoločensko-politickú klímu a postupne zrejme celý západný svet. Ale pani Tabaková vyslovila niečo, čo si, možno nevedomky, myslí veľké množstvo ľudí vrátane tých, ktorí na predstavenia Slovenského národného divadla chodia pravidelne. Že kultúra je v zásade len zábava.

Argumentovať proti takému postoju nie je vôbec jednoduché. Často sa pokúšame kultúru prifariť k serióznejším, možno až prírodovedným disciplínam, alebo vlastnosti týchto disciplín umelo premietame na kultúru, a to najmä preto, aby sme vzbudili dojem, že jej krása nespočíva, ako by povedal Fernando Pessoa, v jej zbytočnosti. Z toho potom vznikajú oné otrepané frázy typu „nastavujeme zrkadlá“, prostredníctvom ktorých dávame kultúre implicitnú spoločenskú funkciu artikulácie kolektívnych nedostatkov.

Hoci toto môže byť názor ľudí pohybujúcich sa v kultúre, nemusíme zájsť od týchto kruhov príliš ďaleko, aby sme začali počúvať staré známe litánie o darmožráčoch a kaviarenských povaľačoch. Pre väčšinu z nás je kultúra len bonusom, ktorý nasleduje po dlhom dni skutočného pracovného úsilia. Kdesi len tak potajomky vznikne a jej hlavným účelom je potešiť, poučiť a pobaviť nás. Preto je ešte ťažšie vysloviť názor, že kultúra má skutočne praktickú funkciu v ľudskom spoločenstve. A že nejde len o oddych a zábavu, ako by sa to páčilo ľuďom, ktorí by mali predstavovať intelektuálnu a charakterovú elitu nášho štátu. 

Problém definícií

Václav Soukup začína svoju knihu Antropologie: Teorie člověka a kultury enumeráciou dominantných pohľadov na koncept kultúry. Zdôrazňuje štyri hlavné prúdy: axiologický, antropologický, reduktívny a dekonštruktívny. Pre naše účely sú najzaujímavejšie prvé dva. 

Axiologický pohľad je, ako píše Soukup, výrazne hodnotiaci. Pod kultúrou rozumie predovšetkým pozitívne hodnoty vedúce ku kultivácii ľudskej osobnosti. Menuje umenie, literatúru, osvetu a výchovu. To je nám pravdepodobne dobre známe, nakoľko do určitej miery asi všetci chápeme pojem kultúra prostredníctvom týchto oblastí.

Antropologický pohľad má výrazne širší záber. Podľa Soukupa zahŕňa antropológia všetky „nadbiologické prostriedky a mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa človek ako člen spoločnosti adaptuje na vonkajšie prostredie“. Veľmi zjednodušene by sme mohli povedať, že ide o všetky produkty ľudskej aktivity a ľudského bytia. A to uvedomelého aj neuvedomelého.

Kultúrna kríza

Je zjavné, že Slovensko a s ním aj zvyšok sveta čelia kríze kultúry. Ako sme však pochopili na základe vyššie uvedenej (pracovnej) definície, táto kríza sa neprejavuje len konfrontáciami v divadlách či v pofidérnom rozdeľovaní financií alebo neustálom odvolávaní kultúrnych funkcionárov. Inými slovami: nedotýka sa len tých oblastí, ktoré sa nám tradične spájajú s kultúrou podľa axiologického zmýšľania. Hovoríme tu o dehonestácii spoločenských noriem, upustení od princípov základnej slušnosti a o pomaly sa blížiacom rozpade konsenzuálnej reality.

Možno by sme mali chuť tento stav pomenovať ako triumf neuvedomelosti, v zmysle triumfu opaku racia, zachyteného napríklad v Goyovej rytine Keď rozum spí, rodia sa príšery.

Nie je však neuvedomelosť ako neuvedomelosť. Architekt Christopher Alexander vo svojej knihe Notes on the Synthesis of Form rozdeľuje kultúry sveta do dvoch kategórií: uvedomelé a neuvedomelé. Hneď na úvod priznáva, že toto rozdelenie je arbitrárne a slúži najmä na ilustráciu rozdielov v architektonických postupoch medzi spoločnosťami západného sveta a tými, ktoré fungujú celkom iným spôsobom. Problematické? Možno. Pre účely našej doby sa však táto dichotómia zdá byť prinajmenšom relevantná.

Alexander hovorí, že neuvedomelé kultúry sa vyznačujú konzervatizmom, ktorý však vychádza z existenčnej nutnosti prežiť. Keďže v mnohých z týchto kultúr neexistujú písané záznamy, všetky objavy musia byť robené znova a znova každou generáciou. Čo teda zachováva určité znalosti a vedomosti v neuvedomelej kultúre (a teda zabezpečuje prežitie), je opakovanie a znovuobjavovanie základných princípov. 

Kritické prehodnocovanie doterajších postupov a snaha o inováciu predstavujú zbytočné riziko.

Ako príklad Alexander uvádza, možno prekvapivo, anekdotu o slovenských výrobcoch šálov. Po stáročia vraj boli ručne vyrábané šály výsadou slovenských roľníkov, až kým sa im začiatkom 20. storočia dostali do rúk anilínové farby, ktoré nahradili ich podomácky vyrobené farbivá. Zrazu boli šály príšerné, teda esteticky nepekné. Prečo? Alexander píše, že vysoká kvalita pôvodných slovenských šálov nebola výsledkom kreatívnej sily alebo talentu, ktorými ich tvorcovia disponovali. Bola len súčasťou dlhej tradície výrobcov šálov, ktorí v priebehu desaťročí vylučovacím spôsobom eliminovali „nepekné“ šály, až ostali len pekné. Alexander to vysvetľuje jednoducho: kritika zlej formy si nevyžaduje takmer žiadnu kreativitu, no vytvorenie dobrej formy si vyžaduje toľko kreativity, koľko bežný človek nemá. 

Opäť medzi dvoma svetmi

Je pre Alexandra teda Slovensko príkladom „neuvedomelej“ kultúry? To je asi prisilné tvrdenie, napokon stále hovoríme o začiatku 20. storočia. Zároveň takéto binárne rozdeľovanie nikdy nemôže ponúknuť celistvý pohľad na všetky nuansy určitej kultúry. Napriek tomu však v príbehu o slovenských šáloch dokážeme nájsť pomerne užitočnú metaforu.

Existovať v rámci etablovanej tradície je omnoho jednoduchšie, ako vytvoriť celkom nové, fungujúce štruktúry. Na Slovensku s tým máme dostatok skúseností, územie nášho dnešného štátu bolo po stáročia súčasťou rôznych mocenských štruktúr. A hoci sme boli schopní aj v rámci týchto štruktúr zachovať našu individuálnu identitu, nikdy sa nám to nepodarilo do takej miery, ako by sme chceli. Až po rozdelení Československa sme začali písať dejiny samostatnej (demokratickej) Slovenskej republiky a, ako dozaista môžeme vidieť i dnes, nie sú to dejiny lineárneho vzostupu.

Nesnažím sa tvrdiť, že by u nás absentovali akademické disciplíny alebo intelektuálny diskurz či snaha o plnohodnotné začlenenie sa do západného sveta. No musíme si priznať, že sa netešia rovnakej popularite ako v starších európskych demokraciách. Zdá sa, že stále sme nenašli spôsob, ako si výdobytky stáročí vedeckého, kultúrneho a umeleckého bádania plnohodnotne osvojiť, prijať ich ako niečo, čo nám právom patrí a za čo musíme byť zodpovední.

Náš problém teda nie je v tom, že by sme nemali to, čo majú iní, ale v tom, že sme si k týmto vyššie uvedeným veciam nevytvorili patričný, proaktívny vzťah. Pre väčšinu z nás je veda ešte stále tajomným jazykom vyvolených, politika panské huncútstvo, umenie a kultúra len zdroj zábavy.

Výnimočne na pulze doby

Hoci tento stav vyplýva zo špecifík našej histórie, zvyšok Európy a Západu na tom momentálne nie je o nič lepšie. Neuvedomelosť a húfny návrat ku konzervatívnym hodnotám sú neprehliadnuteľným fenoménom posledných rokov. Dôvody pre takýto spôsob zmýšľania sú však všade rovnaké: pocit ohrozenia, snaha o bezpečie a prežitie.

Náš svet sa organizuje nanovo a my všetci sa prizeráme v kŕčovitom očakávaní toho, ako bude vyzerať, keď sa tektonické dosky dejín konečne ustália. Čakáme preto, lebo sa cítime bezmocne. História sa deje nám, a nie cez nás. Spomeňme si len na posledných päť rokov, na pandémiu koronavírusu, na bezprecedentný vývoj v oblasti informačných technológií a umelej inteligencie, na stále rastúcu hrozbu dezinformácií a hybridných hrozieb. Toto už nie sú problémy jednotlivcov a malých komunít, dokonca ani krajín. Toto sú problémy kultúr, tak, ako ich definoval politológ Samuel P. Huntington ešte v roku 1993.

Nechceme slobodu a možnosť slobodne sa rozhodovať. Napokon, kam nás tieto vymoženosti doviedli? Chceme, aby už konečne niekto určil nový tvar našej globálnej spoločnosti.

Môžeme si teda v takejto atmosfére vôbec dovoliť argumentovať v prospech kreativity? A nemyslím teraz kreativitu vyslovene v umeleckom zmysle. Hovorím o kreativite ako o adaptabilite, o hľadaní nových riešení. O vytvorení nového sveta.

V časoch krízy takéto myšlienky označujeme za rojčenie a omnoho radšej sa obraciame do minulosti. Autor Mark Fisher už vo svojej publikácii Ghosts of My Life písal o tom, ako bola budúcnosť postupne zničená a všetko, čo nám ostalo, je len slepá nostalgia za nejestvujúcimi „starými dobrými časmi“. Zdá sa, akoby sme sa všetci báli hľadieť dopredu, pretože nás tam pravdepodobne nečaká nič. Tu si však dovolím uplatniť privilégium člena generácie Z a povedať, že naším problémom nie je, že nemáme budúcnosť, ale že hľadáme predčasnú stabilitu. Hľadáme svet, ktorý je už zostrojený a perfektne funguje. Príliš často sa domnievame, že éry prosperity v minulosti sa len tak jedného dňa objavili, že neboli vybudované, vydreté a vybojované. Dôvod, prečo nevidíme jasný obraz budúcnosti, je jednoduchý: ešte sme ju nevytvorili.

Posledná generácia

Generáciu Z spomínam preto, lebo je pre ňu vraj charakteristická istá fluidnosť a nestálosť, ktorú mnohí vnímajú ako nespoľahlivosť a nedostatok lojality. Tieto stratégie sa však vyvinuli ako obranný mechanizmus proti životu vo svete, ktorý opustil vlastné zaužívané definície. Generácia Z je v tomto ohľade produktom predchádzajúcich generácií, hoci sa o nej často hovorí, akoby spadla z neba. A jej adaptácia si zaslúži našu pozornosť.

Nástup éry zvanej „post-truth“, keď sa inštitúcie garantujúce fungujúcu spoločnosť zmenili na nekonečnú reality show, by nás mohol nabádať k tomu, aby sme sa naopak my stali tvorcami poriadku a advokátmi zdravého rozumu. To je však značne obmedzená perspektíva, nič viac než neformálna výmena stráží. Nehovoriac o tom, že je v priamom rozpore s našou žitou skúsenosťou. „Poriadok“ a „zdravý rozum“, tak, ako sme ich doposiaľ chápali, už neexistujú a my sa musíme naučiť žiť v ére neustálej fluktuácie a nestálosti.

Musíme mať pritom na pamäti aj to, že chaos súčasnej globálnej scény dokáže byť celkom sugestívny. Pôsobí v istom zmysle hravo, dokonca až objavne, ako keby z pieskoviska zmizli formičky a my sme ostali odkázaní na vlastnú predstavivosť. No všetci ľudia, ktorí navonok pôsobia ako rebelsky deštruktívni tínedžeri, testujú hranice našich systémov. A majú veľmi jasný cieľ. Môžete ho vydedukovať, keď si zrátate počet miliardárov, konšpiračných teoretikov a jednoducho šialencov na inaugurácii amerického prezidenta. 

Je pravdou, že aj kreativita je vždy trochu chaotická. Hľadanie nových spôsobov bytia sa nezaobíde bez niekoľkých pokusov a ešte väčšieho množstva omylov. No to, čo ľudí najviac odrádza, je nestálosť, ten povestný závrat zo slobody. Pretože kreativita, skutočná kreativita nemá za cieľ podmaniť si svet a diktovať jeho parametre. Nevytvára chaos, ktorým maskuje svoje úmysly, ale berie ho ako nevyhnutnú súčasť príchodu skutočnej inovácie. Ako píše autor a akademik James P. Carse: „Skutoční básnici nemajú v úmysle nikoho zavádzať. Básnici, teda tvorcovia všetkého druhu, nechcú nič iné než uvedomelosť.“

Skutočná kreativita je umenie prežitia. Kultúra je produktom tohto umenia. A preto musíme byť vždy podozrievaví voči tým, ktorí sa ju snažia obmedzovať a banalizovať. Kultúra je v hybridných konfliktoch plnohodnotným územím, ktoré môžeme dobyť alebo stratiť. Z neho sa bude rozhodovať o tom, ako bude naša nová realita usporiadaná. Či bude bábkou, s ktorou sa budú hrať tí, ktorí si podmanili všetky druhy priamej aj nepriamej moci, alebo bude definovaná v duchu adaptácie, prežitia a zachovania slobody pre všetkých ľudí. A to aj vtedy, keď by sme sa jej najradšej zbavili, aby sme si mohli konečne oddýchnuť.

Autor je režisér, interdisciplinárny umelec a redaktor

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.