Budujte nový svet, lebo ten starý sa rúca

Poézia Jozefa Tomášika-Dumína

15. 3. 2025

Fajront: to nie je len práca, ktorá padla, ale aj zapadla. V rámci víkendového čítania vyťahujeme historickú ľavicovú beletriu zo stránok kníh a časopisov na stránky Kapitálu – jej patina sa totiž ponorom do kontextu súčasného spoločenského diania účinne rozpúšťa.

Pseudonym Dumín, pre ktorý sa rozhodol básnik Jozef Tomášik (1900 – 1937), je pre atmosféru jeho básnickej tvorby výstižný. Od autora, ktorý bol súčasťou pražského Voľného združenia študentov-socialistov zo Slovenska a patril do širšieho okruhu davistov, môžu byť melancholické verše bez povzbudivej perspektívy prekvapivé, sú však pochopiteľné vo vzťahu k jeho životnej skúsenosti. V Prahe, kde v dvadsiatych rokoch minulého storočia študoval filozofiu a právo, ho totiž zasiahla španielska chrípka, dôsledky ktorej ho prenasledovali po zvyšok života. Zo zdravotných dôvodov sa preto z centra umeleckej avantgardy musel vrátiť na východné Slovensko, odkiaľ pochádzal, a kde aj v mladom veku zomrel.

Za života mu vyšla jediná zbierka poézie Chlapec a husle (1927), posmrtne bol publikovaný výber z jeho pozostalosti Otvorte okná (1944). Zvyšok jeho tvorby pozostávajúcej z básní, poviedok a literárnej kritiky bol nadlho roztratený v prvorepublikovej ľavicovej a východoslovenskej tlači. Prvý, a dosiaľ jediný ucelený tvorivý profil Jozefa Tomášika-Dumína, predstavujú Spevy novej doby (1963). Zostavovatelia Imrich Sedlák a Pavol Petrus v knihe priblížili život a dielo tohto málo známeho spisovateľa proletárskej literatúry, a výber z jeho tvorby doplnili aj o ukážky z jeho korešpondencie s davistami a o spomienky blízkych. Najväčšie Dumínove prozaické práce sú však naďalej nezvestné, a tak jeho známe dielo ostáva stále len torzom z napísaného.

Nasledujúce tri básne nie sú pre Tomášikovu-Dumínovu poetiku celkom reprezentatívne, za pozornosť však stoja z iných dôvodov. Prvá báseň – Vám – zaznela na jeseň 1923 počas zasadnutia pražského študentského spolku Detvan, na ktorej došlo k roztržke medzi členmi tradičnejšieho vkusu a nastupujúcimi proletárskymi autormi; výsledkom bolo odštiepenie sa ľavicovej skupiny, z ktorej sa neskôr sformovali davisti. Hoci v tejto básni nájdeme aj tradičné, kanonizované motívy a postupy proletárskej poézie, súčasníka vari zaujme predovšetkým jej stále prenikavá naliehavosť, vrcholiaca v posledných veršoch, na ktorých akoby ešte ani nezaschol atrament…

V ďalšej básni Šmikňa (vyhňa) už možno hovoriť aj o príbehu, ten je však len rámcom socialistického pátosu práce, avšak v originálnom a významovo vrstevnatom prepojení neosobného, nepríjemného a nebezpečného prostredia kováčskej dielne s detstvom a „citovou výchovou“. Posledná z básní je autorsky najtypickejšia, ak ide o jej baladický tón a celkové romantické vyznenie (tragické hrdinstvo, spriaznenosť s prírodou, osudová predurčenosť). Navzdory tomu, že takáto lyrika mala už v čase svojho vzniku ďaleko od smerovania súdobej, zvlášť avantgardnej poézie, z básnikových štylizácií v nej je zreteľné, že disponoval aj predpokladmi pre modernejší literárny výraz. Ostáva len rečníckou otázkou, či by sa tieto vlohy v jeho tvorbe uplatnili, ak by mu šťastnejšie životné okolnosti umožnili ostať v užšom osobnom kontakte s politicko-literárnym hnutím, s ktorým je jeho meno spájané.

Vám

Vás volám! Nebojte sa, že kričím – !
Hľa, rudnú továrne nad mestom vysoko…
hľa, mesto dýcha revoltou sa spínajúcich síl,
hľa, ktosi mu milosrdne život o rok zvýšil,
hľa, ktosi mu srdce súcitné na svet daroval,
aby hovorilo, cítilo a prenikalo kov a kameň…
Vám, vám,
ktorí do srdca balíte každý váš uhnetený čin,
povedáte, že letí, letí, speje do výšin,
Vám povedám sťa zvestovateľ na storočí prahu
čo dymu, čo sadze, čo je v meste prachu…
Vám povedám,
ktorí každodenne očami meriate budov čelá,
vidíte číslice a počítate bankovky bledé.
Vám,
ktorí milujete všetko, čo v kráse triumfuje,
čo dobru skloní hlavu a prípitok pije
storočiam veľkým a túžbam azúrnym, ďalekým.
Vám, citní a rozumní ľudia, hovorím
povýšeným hlasom svojho nezmluvného hlasu…
Srdce vaše volám k účasti sveta,
Na súcit volám a na človeka –
Vám, ľudia, očkujem srdcia proti skaze.
Vám hovorím, vám ľuďom z guľatej zeme.
Vy ste budovatelia sveta,
budujte nový svet,
lebo ten starý sa rúca,
rúca sa,– – rúca –

Šmikňa

Na konci dediny stojí.
Včera
kováč po práci zaspal v nej.
Vyhňa umĺkla, oheň zhasol.
On driemal, mechy tiež,
Lavička zaspala pod ním;
On v tvrdom sne zabudol na všetko.
Šmikňa stará, ošarpaná,
schovala ho.
Noc dverami otvorenými kukla dnu.
Potom vošla.
Tichučko, aby ho nezobudila.
Bola tma i v starej šmikni.
Kovadlo, perlík a železá
bdeli.
Vo sne snívalo sa mu.
Chodil po svete s kladivom.
Chcel i on vedieť, čo mechy
povedali,
že by všetkou láskou sveta
mohli sa nadmúť.
Každého ožiariť,
prinútiť milovať,
milovať…
Ráno… noc vyšla,
perlík spadol z kovadla…
Starý majster vstal a
utekal domov
povedať malému Jankovi,
aby do šmikne prišiel
učiť sa s perlíkom narábať,
pritom učiť sa
milovať, milovať.

Šibenica

Vo vzduchu sám
sa kolembám, ja burič za práva ľudské.
Môj život mnoho ráz visel na puške.
Mňa chránila čarovná pani života od guľky.
Srdce mi ubránila od strelného prachu,
povedala rokmi buričskými,
ty nezomrieš guľkami vystrelenými,
ty slávnostnú smrť si zaslúžiš…
Vo vzduchu sám sa kolembám,
vetrom rozplašeným.
Kolíska moja je z dreva dubového,
pestúnka vietor z rodu vysokého:
– Spinkaj, spinkaj, dieťa nevoľné,
usni, usni na mäkkom lone.
Éter je mäkký, z periny je.
Vo vzduchu sám,
srdce moje visí,
spokojne sa tíši,
nebije už,
postriekané je láskou červených ruží;
nehýbe sa… mlčí.
A vietor duje dejiska prach,
odnesie stuchlý človeka zápach
právom spojitosti vecí.
A bude po mojom širokom pleci.
Vo vzduchu sám
sa kolembám,
kolískou som sám,
slobody chrám,
buriča krám,
hotový rezignovať,
viacej nič nekonať,
len vetrom pozakývať
sám a sám.