Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Matkina rola

Počet zhliadnutí:

najednou
se potkávám
hmatám v posteli
poprvé dost velká na to
abych se našla

z básne „břicho jako rozinku

Materstvo bez glorioly zobrazuje Alžběta Michalová v zbierke Matčina v rôznych podobách, napríklad cez leitmotívy plienok a mlieka (dvoch výrazov, ktoré majú navyše zvukovú podobnosť). A titulný motív „matčiny“ zasa obracia naruby patriarchálnu ideu otčiny – pôvodnú vznešenosť mení na groteskne pokrivenú verziu. Ide teda o demýtizáciu materstva.

V básni „břicho jako rozinku“ sa lyrická aktérka zameriava na vlastné telo a jeho premenu v súvislosti s materstvom. Nie je to však iba fyzická premena, ale aj zmena funkcie. Jej brucho (a v ďalšom odseku prsia) akoby už primárne malo slúžiť novorodenému dieťaťu, nie výlučne byť súčasťou jej autonómneho tela. Zmenu funkcie vníma aj aktérka: až teraz, po pôrode, je „poprvé dost velká“, aby sa našla.

Ako matka si teda vypovedajúca osoba osvojila nahliadanie na vlastné telo cez prizmu male gazu (mužského pohľadu), čo prispieva k jej problematickému vzťahu k sebe samej. Akurát v tomto prípade nefiguruje ako atraktívny objekt záujmu, ale ako odpudivý objekt dešpektu. Zaujímavé je, že aktérka si toto všetko i seba samú náhle uvedomuje v obyčajnom momente. Teda žiadna „udalosť“, ani pôrod, ani prvé kroky dieťaťa, nič veľkolepé ani vznešené nevedie k tomuto „najednou / se potkávám“.

Subjektná osoba je náhlym poznaním zaskočená, akoby už nikdy nečakala, že sa vôbec „potká“. To vychádza z premisy matky ako niekoho, kto stratil vlastnú individualitu. Takto o skúsenosti s materstvom píše Michalová na viacerých miestach: „netuším / kde mezi těmi dětmi / jsem já“; „ztratila jsem se“; „je prázdno / já / černá díra“. V celej zbierke tak v prehovore lyrickej aktérky zaznieva hmatateľná úzkosť.Mnohé významy interpretovaného úryvku nájdeme v ešte koncentrovanejšej podobe v inej básni cyklu matka keporkak: „vel ryba / vel matka“. V tomto obraze sa pôsobivo prelína mýticky vysoké a groteskne nízke. Azda sa do dekonštrukcie mýtu matky treba pustiť presne takto radikálne – aby sme si uvedomili, že napokon je príbeh ľudstva rovnako ako materstvo bez pozlátka: „ale rodíme / rodíme se / a stojí to spoustu sil i krve.“

Alžběta Michalová: Matčina. Éditions Fra, 2024.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia