Prečo sa štúrovci nezaujímali o robotníkov? Revolučný pohyb rokov 1848/49 a prvé kroky robotníctva na Slovensku

Dejiny slovenských odborov (3. časť)

7. 3. 2025

V poslednom článku som spomenul, že prvé formy organizovania robotníctva vznikali v reakcii na zlé pracovné podmienky, nízke mzdy a dlhý pracovný čas. Spočiatku išlo skôr o živelné vzbury a až neskôr odpor nadobúdal organizovanejšiu formu. Vzor predstavovala Veľká Británia ako prvý priemyselný národ na svete vybudovaný na základe továrenského systému a námezdnej práce. Rovnako som poznamenal, že proces industrializácie sa na územie Slovenska dostával zo západu a oneskorene.

Oneskorená industrializácia a prvé formy aktivít

Uhorská ekonomika sa dostala do závislosti od priemyselne vyspelejších regiónov v rakúskej časti monarchie, Nemecka a západnej Európy, pričom slúžila najmä ako surovinový a remeselný zásobovateľ. Táto ekonomická závislosť brzdila modernizáciu a obmedzovala konkurencieschopnosť uhorského priemyslu. Napríklad v roku 1841 bolo v Uhorsku iba 11 parných strojov, zatiaľ čo v českých krajinách ich už pracovalo 156. Na Slovensku tiež na počiatku vznikali manufaktúry, o ktoré sa zaslúžila aj predstaviteľka osvietenského absolutizmu Mária Terézia. Stála za založením manufaktúr v Šaštíne, Holíči, Bernolákove a Haliči pri Lučenci. Inak na slovenskom území zohrávala významnejšiu rolu banská a hutnícka výroba, ktorá zamestnávala ešte koncom 18. storočia viac pracovníkov ako v českých krajinách.

Existuje jeden zjednocujúci prvok kapitalizmu, bez ohľadu na jeho historické formy: je založený na vykorisťovaní práce a privlastňovaní nadhodnoty. Tento vzťah nevyhnutne vedie k odporu, ktorý môže mať viaceré podoby. Odbory patria k tej najtradičnejšej, ale predchádzali im podporné spolky, ktoré umožňovali prvé formy presadzovania záujmov robotníctva. Nadväzovali na stredoveké tovarišské bratstvá, ktoré vznikali mimo cechy ako protiváha moci majstrov. Tieto spolky zakladali bratské pokladne a vytvárali tak finančné zdroje na pomoc členom pri ochoreniach, strate práce či iných problémoch. Okrem toho svoje členstvo aj vzdelávali. V tejto fáze ešte nemali ideové či politické pozadie. Aj takéto prvotné podoby organizovania postihovala represia, dochádzalo k žalárovaniu či verejným trestom. Postupne sa z nich formovali odborové organizácie, ktoré sa vyznačovali vyšším stupňom organizovanosti, ucelenejším programom a efektívnejšími formami presadzovania požiadaviek.

Revolučné roky 1848/49: Koniec feudalizmu

Po Francúzskej revolúcii sa obnovili staré monarchistické režimy, no napätie v spoločnosti pretrvávalo. Rozkol medzi liberálnym republikánstvom a tradicionalistickou monarchiou vyvrcholil v revolúciách v rokoch 1848/1849. V niečom sa zopakoval scenár z revolučných otrasov vo Francúzsku, kde sa načas stretli záujmy republikánov, kam spadala i buržoázia, s revolučne naladenými nižšími vrstvami. Revolúcie boli napokon potlačené, pričom sa opäť ukázalo, že rozdiely medzi spoločenskými triedami boli na jednotný postup priveľké. Voči revolučne naladenému robotníckemu hnutiu sa nakoniec umiernenejší liberáli spojili s konzervatívnymi silami. Tradičné elity prijali niektoré liberálne požiadavky, aby zabránili ďalšiemu neželanému, radikálnemu vývoju. Ako tvrdí britský marxistický E. Hobsbawm, „buržoázia prestala byť revolučnou silou“. Výraznou zmenou oproti francúzskej revolúcii bol aj silný prvok nacionalizmu. Revolúcie 1848/1849 priniesli silnejší priemyselný rozvoj v Habsburskej monarchii, ktorý sa následne rýchlejšie rozvíjal aj počas tzv. Bachovho neoabsolutizmu, kde boli politické aktivity vrátane činnosti spolkov opäť zakázané. V Bratislave v tom čase pôsobil iba jeden tovarišský spolok, a to Podporný spolok kresťanských obchodníkov fungujúci na základe cechových základov z roku 1710.

Ako koncom 18. storočia Francúzska revolúcia otvorila priestor politickej imaginácii, roky 1848/1849 boli fakticky poslednou ranou pre feudalizmus. Prišlo isté zlepšenie a na krátky čas bolo obyčajným ľuďom umožnené písať do novín, vyjednávať so zamestnávateľmi (hoci v úplnom právnom vákuu), zakladať spolky či voliť (samozrejme ešte nie všetkým). V Uhorsku došlo k zrušeniu poddanstva v rámci tzv. marcových zákonov. Všeobecne sa šľachta vedela i prispôsobovať novým pomerom a využiť svoje postavenie pri začatí priemyselného podnikania. To však neplatilo pre uhorskú šľachtu, ktorá oproti českým krajinám zaostávala. Zatiaľ čo v roku 1847 činil počet robotníctva v Uhorsku 136-tisíc, v roku 1871 ho už bolo 435-tisíc, čiže napriek pomalšiemu procesu industrializácie bol stúpajúci trend jasný.

Na Slovensku v revolučnom období evidujeme napríklad aktivity baníkov v Banskej Štiavnici a okolí, ktorí vystúpili nielen so sociálnymi požiadavkami, ako zvýšenie miezd či úprava zásobovania, ale aj politickým apelom na spoluúčasť na riadení banských podnikov, zrejme ovplyvneným francúzskym družstevným socializmom. Prehlásili, že keby viedli bane sami baníci, bolo by to nielen lacnejšie, ale ťažili by s lepšími výsledkami. Ich hnutie však bolo spacifikované pomocou zmesi ústupkov, sľubov a hrozby represáliami. Takisto sa odohrali vystúpenia tovarišov za zvýšenie miezd a skracovanie pracovného času v Bratislave, Trnave, Novom Meste nad Váhom, Žiline a inde. Už počas Bachovho neoabsolutizmu v roku 1852 opäť vystúpili banskoštiavnickí baníci za vyššie mzdy, ale krvavo ich potlačila armáda. Neutešenú situáciu baníkov v novinách opisoval učiteľ Samuel Ormis, pôsobiaci i medzi štúrovcami.

Štúrovci a komunistické hnutie

Odborové hnutie vychádzalo i zo širšieho demokraticko-emancipačného pohybu. Na Slovensku v tom čase neexistovali podmienky na vznik hnutia práce ani jeho politické ukotvenie. Na obzore záujmu slovenského národného emancipačného hnutia sústredeného okolo Ľudovíta Štúra existovali primárne masy slovenského roľníckeho ľudu. Ako v roku 1845 konštatoval sám Štúr: „Keby u nás už priemysel kvitol, ľudstvo by do fabrík a rukodielní (manufaktúr, pozn. autora) napospol prechádzalo, ale že ešte ho nieto, alebo radšej veľmi málo, na rozličný spôsob sa biedi…“ Hoci v roku 1848 vyšiel známy Komunistický manifest a v Európe sa začalo formovať rané komunistické hnutie, štúrovci ho vnímali negatívne a povrchne. Jedným z primárnych dôvodov bol odlišný postoj k náboženstvu a štátu.

Za daných podmienok zaostávalo aj naše obrodenecké hnutie. To sa odrazilo aj v analýze Marxa a Engelsa, ktorí zaradili náš región do „spiatočníckeho tábora“, určeného na prekonanie historickým vývojom. Z toho neskôr vznikol mýtus, ktorý občas zaznieva dodnes – že Marx a Engels vyzývali na genocídu Slovanov. Ide však o dezinterpretáciu. Engels vo svojich analýzach kritizoval kontrarevolučnosť „rakúskych Slovanov“ a „nehistorických národov“, vrátane Slovákov, zatiaľ čo vyzdvihol Maďarov ako predstaviteľov skutočne revolučnej a ľudovej vojny. Neskôr niektoré zo svojich názorov prehodnotil. Nemožno hovoriť o všeobecnej antipatii voči Slovanom, keďže napríklad vyzdvihol boj Poliakov.

Reformné 60. roky: Zárodky odborov

V roku 1859 panovník František Jozef I. v reakcii na narastajúcu nespokojnosť povolil viaceré ústupky. Ústava prijatá v rámci rakúsko-uhorského vyrovnania následne umožnila čiastočnú legalizáciu robotníckeho hnutia. Aj v uhorskej časti monarchie sa začali formovať robotnícke spolky, ktoré už predstavovali predobraz odborov. V roku 1868 vznikol Všeobecný robotnícky spolok v Budapešti a o rok neskôr Robotnícky vzdelávací spolok Napred (Vorwärts) v Bratislave. Ten, hoci oficiálne bol stále vzdelávací, mal za cieľ aj „chrániť a podporovať hospodárske záujmy robotníckej triedy“. Medzi funkcionárov patril Karol Hanzlíček, priekopník slovenského robotníckeho hnutia, novinár narodený vo Svätom Jure a pôsobiaci v Bratislave, ktorá bola prirodzeným priemyselným a obchodným centrom. Vyjadril sa nasledovne: „Dospeli sme k názoru, že sociálne postavenie robotníkov sa nezlepší svojpomocou, prípadne sporením alebo podobnými zmierňujúcimi prostriedkami. Robotnícka trieda nikdy nemôže získať svoje práva, kým sa jej bude tvrdošijne upierať vplyv na politiku a zákonodarstvo, ktoré je jediným prostriedkom na uskutočnenie jej sociálno-hospodárskych snáh.“ Citát ukazuje posun v myslení – namiesto pasívnych, zmierňujúcich opatrení bolo potrebné aktívne vystúpenie za práva robotníkov. Viac o ich činnosti a ďalšom vývoji nabudúce.