Kosť a koža, krv a mlieko

Trigger warning: Poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie

Tento článok začínam písať s niekoľkohodinovou, veľmi trpkou otravou z jedla. Od malého dievčatka som vždy pri týchto ťažkostiach myslela na to, že aspoň schudnem. Raz som sa ako šesťročná postavila na váhu a prišla sa pochváliť mame, že vážim o dve kilá menej. Nakričala na mňa, a to ešte netušila, že raz budem vracať úmyselne a každý deň, aj desaťkrát, a tajiť to pred ňou. Posledné roky si síce prajem, aby to čo najrýchlejšie prešlo, ale vždy sa postavím na váhu a cítim previnilý pocit vďačnosti. Zatiaľ neúspešne bojujem s tým, že ja sama som svoja najväčšia bodyshamerka a šikanátorka a že sa fatphobie neviem zbaviť predovšetkým vo vlastnom mentálnom nastavení.

Článok, ktorý Kapitál uverejnil 18. 2. 2025 mal vynikajúci názov – Ani cici, ani rici: Skinny–shaming, jeho podoby a možné riešenie. Potešila som sa, že sa v našom priestore otvára téma bodyshamingu, nevidím to tak často, ako by som si priala a ako je potrebné. Po prvých vetách som si však uvedomila, že ide o celkom iný typ a posolstvo textu. Postoj autorky článku spočíval v tom, že zatiaľ čo sa dnešná spoločnosť údajne vymedzuje voči fat-shamingu, nevie sa rovnako zastať štíhlych ľudí. Napríklad: „Široká verejnosť by mala bez ďalších odkladov obrátiť pozornosť na problémy štíhlych ľudí. Štíhli sú dlhodobo vystavení šikane a psychickému útlaku, a nikto nepovie ani ň. Prečo?! Tuční nás vždy zatienia!“ Nehovoriac o jednoznačnom a ironicky ostrom bodyshamingu na konci vety, ktorý sa opakovane v texte objavuje, tieto poznámky pôsobia ako vyslovený útok, akoby to osoby z druhého konca telesného spektra mali nebodaj ľahšie. To naozaj nemajú, no ak sa v jednej veci nemýlim, tak v tom, že proti bodyshamingu nemôžeme bojovať bodyshamingom.

To, samozrejme, funguje aj opačným smerom. Vždy mi bolo nepríjemne, keď sa mi niekto snažil udeliť kompliment a popritom zaútočil na iné ženy spôsobom „aspoň nie si vychudnutá ako lata, je ťa za čo chytiť”, „kosti sú pre psov, nie pre mužov”. Navyše, vkladať do diskusie o tele argumenty len na základe – mimochodom veľmi individuálnej – sexuálnej preferencie mužov je pre mňa irelevantné. Hoci sama nemôžem spochybniť, že dennodenne podlieham (a vzpieram sa) male-gazu a stereotypizovanej kráse založenej na tom, čo sa páči mužom, nechcem, aby to bolo tým, čo určuje môj, či už negatívny alebo pozitívny, vzťah k vlastným telesným kvalitám, respektíve nedostatkom.

„Konflikt medzi špecifickým úmyslom a širším kontextom nastane vtedy, keď sa publicistickým rámcom a subjektívnosťou eseje zakrývajú zovšeobecnené nerešpektujúce postoje. V článku o šikane a zahanbovaní by nemalo dochádzať k zahanbovaniu a obviňovaniu inej skupiny. Príkladom je aj zmieňovaný článok, ktorý takto zahaľuje stigmatizujúce porovnávanie fat-shamingu a skinny-shamingu, ktoré vedľa seba stoja ako falošné protiklady. Na platforme Kapitál sa objavuje množstvo textov, ktoré poukazujú na dopady kolonizácie prostredníctvom zvnútornených stereotypov, očakávala by som preto, že sa naopak neobjavia texty, ktoré spoločenskú stigmu subjektívnym ospravedlňovaním živia,“ vyjadruje svoje stanovisko k textu psychologička Veronika Kolejáková, ktorá spolupracovala s organizáciou zameranou na prevenciu a liečbu porúch príjmu potravy Chuť žiť. 

Obezita, chudoba a šikana

Nemyslím si, že je treba ďalej objasňovať, prečo by sme mali práve v takomto type článkov zvyšovať citlivosť jazyka, nehlásať urýchlené, zovšeobecňujúce tvrdenia a najmä nešikanovať iných. Rada by som sa však vyjadrila k téme, ktorá sa týmto článkom otvorila a núka si bližšie vysvetlenie.

Rozlišovanie medzi skinny-shamingom a fat-shamingom sa nachádza na veľmi krehkom území a každá diskusia porovnávajúca tieto dve formy skúsenosti môže jednej zo strán ublížiť alebo jej ukrivdiť. V oboch prípadoch ide nepochybne o bodyshaming, ktorý môže mimoriadne zraniť a vyvolať pocity vedúce k nízkemu sebavedomiu, poruchám príjmu potravy či sebapoškodzovaniu v rôznych formách. Nesmieme ale opomínať to, že na celosvetovej spoločenskej úrovni je tzv. fatphobia (fóbia z tučnoty) mimoriadne nebezpečným fenoménom, ktorý vylučuje konkrétnu skupinu ľudí hneď v niekoľkých aspektoch života – netýka sa teda len individuálnej šikany.

Tučnota je v mnohých spoločnostiach nenávidená, a tak sú nenávidení aj tuční ľudia. Je normalizované a ospravedlňované, že ľudia s nadváhou nemajú rovnaké pracovné príležitosti¹ či prístup ku zdravotnej starostlivosti², pretože prevláda zjednodušujúce a privilegované presvedčenie, že „si za to proste môžu sami”. Ak si sa vyžral na túto váhu, tak znášaj následky toho, že sa spoločnosť ku tebe nespráva ako k rovnocennému človeku. Tento fatphobický postoj je zároveň tým, čo znemožňuje systematicky riešiť celosvetovú epidémiu obezity. Navyše, podľa viacerých štúdií škodí stigma v súvislosti s hmotnosťou zdraviu viac než objektívny index telesnej hmotnosti a potenciálne súvisí so zvýšenou úmrtnosťou a inými chronickými ochoreniami.³

V súčasnosti je jednou z príčin obezity aj chudoba. „Paradox vzťahu obezity a chudoby pozorujeme najmä vo vyspelých, ale aj v rozvojových krajinách. Tento paradox súvisí s ľahkou dostupnosťou a nízkou cenou vysokospracovaných potravín obsahujúcich ,prázdne kalórie’ a bez nutričnej hodnoty,”⁴ píše obezitologička Adela Penesová z Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied. To, že je chudoba spojená výlučne s nedostatkom, hladom a podvýživou, je podľa Penesovej v dnešnej dobe stereotypom, najviac ľudí s obezitou nájdeme v rodinách s nižším než priemerným príjmom, v mnohopočetných či naopak neúplných rodinách, u nezamestnaných či u dôchodcovstva.

Málokto si uvedomuje, že v mnohých prípadoch sú nadváha a obezita nielen príčinou, ale aj priamym dôsledkom šikany, ktorá tak prehlbuje pocity sebaobviňovania a ústi do ďalších cyklov prejedania.⁵ Šikana a stigma v súvislosti s hmotnosťou len umocňuje sebanenávisť u jedincov s nadváhou a utvrdzuje ich v nevyliečenej traume. Pred rokom som si prvýkrát pozrela niekoľko epizód seriálu Môj 300-kilogramový život (My 600-lb Life), a hoci som to vždy tušila, aj tak ma šokovalo, že išlo bez výnimky o neuveriteľne smutné a tragické okolnosti, ktoré viedli týchto ľudí k prejedaniu a zanedbávaniu samých seba do života ohrozujúcich stavov.

Boj vo vlastnej hlave

Morbídne obézni, plnoštíhli aj štíhli ľudia kvôli fatphobii umierajú.

Sama som bola niekoľkokrát na pokraji života kvôli poruchám príjmu potravy, či už kvôli neustálemu násilnému zvracaniu, natrhnutému pažeráku, sebapoškodzovaniu za hranicou bezpečnosti či samovražedným myšlienkam, vyplývajúcim len z toho smutného pocitu, že nikdy nebudem chudá. Trauma zo šikany, ktorá ma postihla ako malé bacuľaté dieťa, sa so mnou ťahá dodnes, bez ohľadu na to, koľko som vážila, či som behávala každý deň a mala ploché brucho alebo som upadla do epizód prejedania sa a vracania, čo takmer vždy vyústilo do nárastu hmotnosti. Aj ako bulimička som sa cítila vyčlenená zo stereotypu „ideálneho“ bulimického tela – vždy som mala plnšie boky a stehná. Bála som sa, že mi moju diagnózu nikto neuverí.

„Pri liečbe porúch príjmu potravy sa stretávame s tým, že sa zvnútorní stereotyp ,dobrej anorektičky či bulimičky/pacienta s anorexiou či bulímiou’. Mnohé klientky a klienti nakoniec namieria ešte aj samotný fakt ochorenia voči sebe a cítia sa menejcenne, lebo svoju diagnózu nezvládli riadne naplniť,“ hovorí ďalej Veronika Kolejáková.

Ako však bojovať s fatphobiou a bodyshamingom vo vlastnej hlave? Kolejáková navrhuje riešenie: „Je nevyhnutné, aby sme si postupne uvedomili, že zvnútornená šikana, ktorá takto riadi myseľ, prišla zvonku. Hnev na seba sa postupne počas liečby podarí spracovať a presunúť tam, kam patrí – smerom von, ku konkrétnym osobám, ktoré nám ublížili, k spoločnosti posadnutej ideálmi krásy a dokonalosti, k až cynickému legitimizovaniu zneužívania stereotypov ako marketingového nástroja na sociálnych sieťach a v médiách. Akékoľvek komentáre vyslovené smerom k telu je lepšie vynechať, lebo môžu byť, hoci aj nevedome, zraňujúce.“

Bodyshaming sa týka aj štíhlych, aj plus-size žien, dokonca aj fitnes modeliek, ktorým je vyčítané, že vyzerajú „mužsky“. Každý jeden z mojich blízkych, ženy či muži, sa minimálne raz vyjadrili negatívne k svojmu telu pod vplyvom stereotypizovaného ideálu ženského a mužského tela – mal by som schudnúť, musím cvičiť ramená, chcela by som pribrať do zadku, kiežby som mala pevnejšie prsia. Týka sa to každého a každej z nás.

Nikdy som si nemyslela, že moja bolesť je väčšia, než bolesť kohokoľvek štíhleho, kto si prechádza šikanou pre svoje telo. Ale viem, že na základe svojich dlhoročných skúseností s fatphobiou žijem v neustálom strachu, že sa moja ľudská hodnota bude posudzovať podľa mojich kíl. To ma drží v neustálom napätí a nenávisti voči samej sebe. Nebudem však túto bolesť a strach smerovať voči iným. Čo zatiaľ môžem a budem robiť, je zastávať sa štíhlych, neštíhlych aj telesne znevýhodnených, či už mojich blízkych, alebo aj verejne známe osoby, a hlasne sa vymedzovať voči všetkým formám bodyshamingu. V tom by sme mali držať spolu, nie proti sebe.

1. Pozri: cepr.org/voxeu/columns/weight-discrimination-how-obesity-affects-wages-and-why-it-matters. ↩︎
2. Pozri: medicalnewstoday.com/articles/obesity-discrimination-in-healthcare. ↩︎
3. Tomiyama, A. Janet a kol: How and why weight stigma drives the obesity ‚epidemic‘ and harms health. In BMC medicine, roč. 16, č. 1 (15. 8. 2018), doi: 10.1186/s12916-018-1116-5. ↩︎
4. Zdroj: nocka.sk/obezita-a-chudoba-psychosocialne-aspekty-vzniku-a-riesenia-obezity/. ↩︎
5. Pozri: https://medicine.yale.edu/news/yale-medicine-magazine/article/stigma-adds-fuel-to-the-obesity-epidemic/.  ↩︎

Autorka je doktorandkou v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV

Ak trpíte poruchami príjmu potravy, neváhajte kontaktovať bezplatnú linku pomoci Chuti žiť: 0800 221 080 (e-mail: kontakt@chutzit.sk) alebo Linku dôvery Nezábudka: 0800 800 566 (nonstop).

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.