Súčasná vážna hudba: Jednotky a nuly / Bytie a nebytie

Elektronická hudba vznikla v 40. rokoch 20. storočia v prostredí avantgardnej vážnej hudby. A od začiatku motivovala skladateľov a skladateľky k novému premýšľaniu nad povahou zvuku aj povahou hudobného výkonu.

Obdobné premýšľanie počuteľne vedie i tvorbu amerického skladateľa a zvukového umelca Tristana Pericha. Perich tvorí takzvanú jednobitovú hudbu: primitívnu elektroniku, ktorá pripomína staré arkádové hry alebo časy, keď zvuky produkovali samotné počítačové skrine. Táto hudba je estetickým zhmotnením núl a jednotiek; je produkovaná mikročipmi, ktoré vykonávajú sekvencie dvoch inštrukcií: zapnúť a vypnúť elektrický prúd.

Tieto sekvencie sú extrémne rozsiahle. V roku 2015 vydal Perich čisto elektronický album 1-Bit Symphony. Nosičom albumu pritom nie sú CD ani platňa, ale jednoduchý elektrický okruh s mikročipom, ktorý poslucháč priamo zapojí do reproduktora. Album dopĺňa kniha 0,1s, v ktorej je na 697 stranách rozpísaných 80-tisíc výpočtových cyklov, ktoré mikročip zrealizuje počas prvej desatiny sekundy skladby. Výsledkom je polyfonická bitová hudba, ktorá však neskrýva svoj pôvod v oných dvoch základných inštrukciách.

Po 1-Bit Symphony začal Perich tvoriť hudbu pre živé nástroje a elektroniku. Posledným kusom je skladba Open Symmetry (2019). U Pericha nikdy nejde o akustickú skladbu, ktorá by mala elektroniku len na okrasu. Naopak, akustické elementy sú esteticky, metodologicky a ontologicky zakotvené v elektronike.

Perich volí nástroje s „tenkým“ zvukom – v tomto prípade tri vibrafóny. Akustické elementy sú monochromatické a dynamicky ploché. Hudobníci a hudobníčky nedodávajú emocionálny výraz; ich výkon je takisto zredukovaný na rytmické sekvencie inštrukcií vypnúť/zapnúť – pri vibrafónoch v podobe udrieť/čakať. Určitá miera farebnosti vo forme polyfónie rôznych elektronických signálov vchádza do skladby, paradoxne, z neživej elektroniky, čo možno vnímať aj ako variáciu na provokatívnu inverziu ľudského a technologického, známu z mnohých sci-fi diel.

Zo všetkých Perichových elektroakustických skladieb môžeme v Open Symmetry najčistejšie pozorovať, ako hudba vzniká z elementárnych ontologických stavebných kameňov: zo striedania sa, respektíve z pulzovania, bytia a ničoty, ktoré – tu si môžeme pomôcť terminológiou z Hegelovej logiky – prechádza vo „Werden“, stávanie. A to je hudba ako taká: číre stávanie sa. 

Perichova hudba je tonálna a znie ako staré arkády. Filozoficky však nadväzuje na utopické predstavy o transparentnosti, ktoré boli v avantgardnej atonálnej hudbe prítomné už od začiatku 20. storočia.

Tristan Perich: Open Symmetry (ensemble 0). Erased Tapes, 2024.

Autor je filozof a právnik