Excelentnosť na papieri, nepredvídateľnosť v praxi

Minulý mesiac som písal o internacionalizácii ako o hesle, ktoré sa stalo neodmysliteľnou súčasťou akademickej politiky. Teraz je čas pozrieť sa, ako vyzerá v praxi. Pred takmer dvoma rokmi bola zverejnená výzva zameraná na podporu základného a aplikovaného výskumu realizovaného na Slovensku excelentnými domácimi a zahraničnými výskumníkmi vo fáze kariéry R2, R3 a R4.¹ Dokonalý plán stimulovať výskumný ekosystém na Slovensku! Avšak ako už býva, realita priniesla trochu iný príbeh.

Výzva podporená Plánom obnovy a odolnosti SR si kládla za cieľ podporiť výskumníkov a výskumníčky pri realizácii ich projektov formou príspevku na mzdové náklady a prostriedkov na realizáciu výskumu. Účelom malo byť prilákať zahraničné vedecké kapacity a taktiež zamedziť odlivu domácich vedcov a vedkýň do zahraničia. Hlavným benefitom malo byť zvýšenie atraktivity, internacionalizácie slovenského výskumného prostredia a následné zintenzívnenie spolupráce s vedeckými komunitami v zahraničí. Už po prvom preštudovaní však vyvstali mnohé otázky a bolo jasné, že výzva bola šitá horúcou ihlou.

Dovolenka? Zabudnite!

Prvou úsmevnou skutočnosťou bol dátum zverejnenia výzvy – 27. jún 2023. Nerád konšpirujem, ale ak nechcete, aby sa vám do výzvy prihlásil vysoký počet uchádzačov o grant, zverejníte ju presne v čase, keď akademici a akademičky odchádzajú na zaslúžené dovolenky, univerzity spomaľujú a projektové kancelárie sú poloprázdne. Kto chcel uspieť, musel obetovať voľno a pustiť sa do administratívneho maratónu. 

Bolo potrebné pripraviť výberové konanie, spropagovať ho, zverejniť ho cez portál EURAXESS, zorganizovať celý výberový proces a dúfať, že sa niekto prihlási a podobne ako ja, obetuje dovolenku aktivite s neistým výsledkom. Následne bolo treba s užším výberom uchádzačov pracovať na príprave 30-stranového projektového zámeru. A to všetko počas vrcholiacej uhorkovej sezóny. 

Aj preto neprekvapilo, že na niektorých fakultách si uľahčili život – projekty podalo domáce, teda kmeňové zamestnanectvo. Jednak nemuselo riešiť množstvo byrokracie spojenej s prijímaním cudzieho štátneho príslušníka či príslušníčky do pracovného pomeru. Jednak si tak dnes fakulty s úspešnými riešiteľmi a riešiteľkami šetria vlastné rozpočtové prostriedky, tým, že svojho zamestnanca presunuli na obdobie dvoch rokov na miesto výskumníka s lukratívnym štipendiom. Menej byrokracie, ten istý výsledok.

Záujemcovia o štipendium sa uchádzali o bezkonkurenčný plat na pomery slovenských univerzít – od 4 243 eur brutto mesačne pre výskumníka R2 až po 5 396 eur pre výskumníka R4 pri 100-percentnom pracovnom úväzku. Pri tarifných platoch, ktoré na profesorskej pozícii s najdlhšou praxou atakujú hranicu 2 000 eur v hrubom, sa taký plat stáva zaujímavým pre každého domáceho akademika či akademičku. Lenže pre západných vedcov a vedkyne (a už aj pre výskumníkov z niektorých postkomunistických štátov) ide o podobnú či dokonca nižšiu sumu v porovnaní s platom, aký už dostáva na domovskej univerzite. Aká je však perspektíva, že slovenská univerzita priláka zahraničný talent a udrží si ho aj po uplynutí dvojročného štipendia za tarifný plat 2 000 eur?

Nekonečné čakanie

Žiadosti boli predmetom odborného posúdenia prostredníctvom externých nezávislých odborných hodnotiteľov, každá žiadosť najmenej tromi recenzentmi. Nie je známa informácia, či boli posudzovatelia finančne motivovaní. V každom prípade platí, že takýto externý hodnotiaci proces má tendenciu značne časovo natiahnuť posudzovanie žiadostí. 

Harmonogram výzvy mal od začiatku veľmi nerealistické nastavenie. Projekty mali štartovať v júli 2024. Rozhodnutia mali byť teda známe niekedy na jar, vzhľadom na skutočnosť, že projekty musia byť, v zmysle výzvy, ukončené najneskôr do 30. júna 2026. Lenže prišiel marec – ticho. Apríl – nič. Máj – stále nič. Zahraniční uchádzači čakali, pýtali sa, no oficiálne informácie neexistovali. Keď konečne dorazili výsledky, bol júl. A kde ma zastihli? Samozrejme, na dovolenke. 

Kolegyňa z projektového centra ma informovala, že cez hodnotiaci proces úspešne prešli tri zo štyroch projektov, ktoré sme podali so zahraničnými výskumníkmi a výskumníčkami. „Ešteže si na dovolenky nosím laptop,“ povedal som si. Našťastie či nanešťastie? 

Oddych musel ísť bokom, lebo bolo treba okamžite kontaktovať úspešných uchádzačov a uchádzačky a zisťovať, či sú ešte vôbec schopní a ochotní prísť. Ak sa máte na dva roky presunúť do cudzej krajiny kvôli výskumu, nie je to rozhodnutie zo dňa na deň. Potrebujete čas na vybavenie formalít, vysporiadanie aktuálnych pracovných záväzkov, presťahovanie sa. Nikto nesedí so zbaleným kufrom, pripravený na povel vyraziť, len aby sa dočkal veľkej šance robiť výskum práve na Slovensku. Niektorým sa už pôvodná situácia zmenila, iní potrebovali víza, čo samo osebe znamenalo ďalšie mesiace čakania. Napokon mi však odľahlo, pretože všetci súhlasili. 

A čo ďalej?

Nasledovalo vypĺňanie ďalších formulárov, úpravy projektov, prerábanie Ganttových diagramov. Grantové zmluvy sa rodili pomaly, harmonogramy sa posúvali. Museli sme si zodpovedať otázky, či sa dajú projektové ciele naplniť aj za kratší čas vzhľadom na to, že realistickým termínom začiatku plynutia projektov bol september – október, čiže oneskorenie o dva až tri mesiace oproti pôvodnému harmonogramu. A potom to prišlo: oznámenie, že projekty sa môžu natiahnuť až do 31. augusta 2026. Aleluja! Opisy projektov a ďalších dokumentov som počas toho leta prerábal približne štyri až päťkrát, keďže Výskumná agentúra prichádzala každý týždeň s novými podmienkami a rôznymi požiadavkami na úpravu. Bolo to nezabudnuteľné leto. 

Výsledok? Výskumníci nakoniec prišli, projekty bežia, ale cesta k tomu bola absurdne komplikovaná. Nádejali sme sa, že boj bude korunovaný tým, že projekty R2 – R4 z Plánu obnovy budú v metodike štátneho financovania verejných vysokých škôl uznané ako výskumné. Logicky by to malo znamenať aj navýšenie dotácie, rovnako ako pri iných grantových schémach. Veď ako by ste posudzovali projekt, na ktorý prijmete výskumníka na pracovné miesto výskumníka, ktorý bude dva roky realizovať úlohy základného výskumu, a výstupom z projektu majú byť karentované články i vedecké monografie? 

Lenže sme sa mýlili. V kuloároch sa šepká, že ministerstvo školstva tieto projekty za výskumné neuzná. A to napriek faktu, že prešli súťažným výberom a ich cieľom – podľa samotnej výzvy – je podpora základného výskumu.

Moja anekdotická skúsenosť do určitej miery ilustruje starosti, ktoré nám na univerzitách z času na čas „spríjemňujú“ život. Slovenská vedecká komunita je však ostrieľaná a pred každou projektovou výzvou sa automaticky vybaví riadnou dávkou trpezlivosti. Občas sa dokonca stretávame aj s nepredvídateľnejším a menej profesionálnym prístupom. Avšak čas a financovaný projekt sú ako hojivý balzam – postupne zahladia všetky rany na duši. Nemalo by to tak byť. Chaos a improvizácia sa postupne stávajú normou, ktorú už ani nespochybňujeme…

1. R2 = postdoktorand/odborný asistent, R3 = docent, R4 = profesor. ↩︎

Autor pôsobí na univerzite a je členom hnutia Reštart 21.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.