Ženský príbeh z akadémie Talianskej komunistickej strany prevracia sklamanie naruby

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia patrila Talianska komunistická strana k najväčším a najvplyvnejším komunistickým stranám na Západe. V období československej normalizácie dosahovali talianski komunisti a komunistky pod vedením kompromisného a umierneného Enrica Berlinguera podporu až tretiny voličstva. Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 1984 dokonca zvíťazili a porazili aj svoju najväčšiu konkurenciu, kresťanskú demokraciu. 

Práve v tomto období sa odohráva historická časť deja románu Enrica Ippolita Čo bolo červené. Už minulý čas v názve naznačuje retrospektívu. Rozprávačom je súčasník Rocco, ktorý cestuje z Berlína do Kolína navštíviť svoju mamu Cruci. Spoločne sa vydávajú do Ríma na pohreb jej niekdajšej priateľky z talianskeho komunistického hnutia, Lucie. 

Rocco o nich nevie takmer nič. Až nad spoločnou fotografiou s Luciou sa Roccova mama rozrozpráva nielen o štúdiu na komunistickej akadémii vo Frattocchie neďaleko Ríma. Rozpovie mu tiež o odchode do Nemecka, straníckej práci v zahraničí a napokon aj o rozchode „so stranou a jej ideálmi“. 

Dôvody sa však Rocco dozvedá až v Taliansku, kde je masová komunistická strana už minulosťou. V jej centrále sídlia inštitúcie z finančného sektora, ktorým sídlo predala nástupnícka Demokratická strana ľavice. Ak by nešlo o skutočnú dejinnú iróniu, musel by to byť nepríliš dôvtipný literárny prostriedok, ako zdôrazniť kontrast medzi dvomi časovými rovinami príbehu. 

V kontexte celej knihy by pritom takýto prešľap nebol ojedinelý. Ide totiž o prozaický debut s prirodzenými nedostatkami. Tie sa týkajú najmä prvoplánovej až gýčovej obraznosti (ak už treba popísať zadok, potom je „okrúhly a pevný ako zrelá broskyňa“) a dialógov, ktoré občas znejú ako z viktoriánskeho románu, a nie ako rozhovor dlhoročnej členky komunistickej strany a jej angažovaného syna. 

„Je mi to ľúto, nechcel som byť nezdvorilý,“ dušuje sa Rocco vzápätí po tom, čo zažartuje o nových prevádzkach v niekdajšom sídle strany. A práve vnútri budovy, pred bustou zakladateľa strany Antonia Gramsciho, sme svedkami jednej z najsentimentálnejších scén románu. „Obzriem sa späť, v jeho očiach rozpoznám smútok. Odrazu vidím slzy, červené slzy, ktoré mu stekajú po tvári.“ 

V istých aspektoch možno román označiť až za schematický. Pravdaže, príčinou môže byť schematickosť istej historickej skúsenosti či pretrvávajúcich spoločenských problémov. Takými sú napríklad trvalé znevýhodnenie žien v pracovnej oblasti – aj keby malo ísť o prácu pre komunistickú stranu, ako v Crucinom a Luciinom prípade. Alebo konflikt medzi osobným a vyšším (straníckym) záujmom, ktoré Ippolitova próza tematizuje. 

Isteže, tieto námety si od literatúry nemožno odmyslieť, len by sa žiadalo ich tvorivejšie rozpracovanie – vari po vlastnom príklade z prostrednej časti knihy, kde Cruci reflektuje rozhodnutie nasledovať manžela do Nemecka a stať sa vlastne ženou v domácnosti. „Išla tradičnou cestou, s tým jej rodičia nepočítali. Očakávali od nej viac.“ 

Sklamanie rodiny, ktoré v živote aj literatúre tak často vyplýva z narušenia typickej životnej trajektórie, sa tu prevracia naruby. Rozpaky vyplývajú z voľby konzervatívnejšieho životného štýlu, než aký doba a okolnosti umožňujú. 

Práve v zachytení procesu toho, ako sa mladí absolventi a absolventky straníckej školy v priebehu niekoľko málo rokov „stali tým, čím nikdy byť nechceli – piccoli borghesi“ (paralelne s kolapsom komunistického hnutia naprieč celou Európou), spočíva ideové ťažisko knihy. Ak s čitateľstvom zarezonuje, možno predpokladať, že literárny výraz románu k tomu príliš neprispel.  

Enrico Ippolito: Čo bolo červené. Banská Bystrica: Literárna bašta, 2024. Preložila Paulína Čuhová.

Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra