Bejrút pod bombami

Krvavý kolotoč, neustále bombardovanie, stovky mŕtvych. Za jediný mesiac masívnej bombovej kampane, ktorá zasiahla nielen juh a východ krajiny, ale aj husto obývané južné predmestia Bejrútu, vrátil Izrael libanonskej metropole vzhľad vojnou zničeného mesta – ako kedysi občianskou vojnou (1975 – 1990), tak aj tou z roku 2006, ktorá počas tridsiatich troch dní postavila proti sebe Hizballáh a izraelskú armádu.¹ Bejrútčania si okamžite osvojili reflexy prežitia a vzájomnej pomoci, charakteristické pre „Homo libanicus“, poznamenáva s trpkým úsmevom Nasri Sayegh. Uprostred všeobecného chaosu sa umelec snažil ukryť v opustenom sklade približne stopäťdesiat sierra-leonských žien, domácich pomocníčok, ktoré ich zamestnávatelia nechali napospas osudu.

Rok cezhraničných stretov urobil z juhu Libanonu mŕtvu zónu.² V krajine cédrov sa situácia zmenila v pondelok 23. septembra o 8. hodine ráno. V ten deň hovorca izraelskej armády Daniel Hagari adresoval správu v podobe ultimáta civilom v libanonských dedinách blízko budov, ktoré Hizballáh využíva na vojenské účely, vyzývajúc ich, aby kvôli svojej vlastnej bezpečnosti ihneď hľadali útočisko. Tento oznam znamenal začiatok operácie „Severné šípy“, ktorá mala umožniť návrat 60 000 Izraelčanov, ktorých vyhnali raketové útoky Hizballáhu na sever Izraela. Následne prišiel najtemnejší deň v histórii Libanonu od konca občianskej vojny. V priebehu 24 hodín bombardovanie – ktoré podľa izraelskej armády zasiahlo 1 600 pozícií Hizballáhu – zanechalo podľa libanonského ministerstva zdravotníctva 558 mŕtvych, z toho 50 detí a 94 žien. V panike utieklo 100 000 ľudí, čo spôsobilo obrovskú zápchu na pobrežnej diaľnici. „V aute okolo nás padali rakety a vždy, keď som sa pozrel von oknom, videl som telá celé od krvi a prechádzajúce sanitky,“ rozpráva nám 28-ročná Rokaya D., deň po úteku z dediny Chehabiyeh v budove školy v Bir Hassan, ktorá otvorila svoje dvere pre 300 utečencov.

V piatok 27. septembra o 18:20 bolo v hlavnom meste počuť desiatky desivých detonácií. Každý Bejrútčan bol presvedčený, že útok bol na rohu jeho ulice, a znova prežíval úzkosť z explózie v prístave zo 4. augusta 2020. Fadia S. to sledovala zo svojho okna, z palestínskeho utečeneckého tábora Bourj El-Barajné. „Môj švagor natočil scénu plnú zúfalých výkrikov,“ hovorí táto občianska aktivistka a ukazuje video, na ktorom je oblak dymu v oranžovej farbe, ktorý pohlcuje štvrť Haret Hreik oproti sídla štábu Hizballáhu. Po šoku sa informácia rýchlo rozšírila: Hassan Nasralláh je mŕtvy. Nikto tomu nechce veriť. Od svojho vymenovania za generálneho tajomníka Hizballáhu v roku 1992 je sayyed („majster“) hlasom odporu proti Izraelu pre Libanončanov (pozri Hizballáh po Nasralláhovi), ktorí ho buď zbožňujú, alebo nenávidia. Jeho prejavy, ktoré miešali skryté hrozby a ironické poznámky, ich sprevádzali počas konfliktov medzi šiitskou stranou a Tel Avivom, od izraelskej operácie „Zodpovednosť“ v roku 1993 až po spustenie „podporného frontu“ Hamasu zo strany Hizballáhu 8. októbra 2023, hneď po operácii „Potopa Al-Aksá“, ktorá usmrtila takmer 1 200 Izraelčanov.

Neadekvátne, či dokonca zavádzajúce evakuačné hlásenia

O 23. hodine, štyri hodiny po bombardovaní Haret Hreik americkými bunkrovými bombami vážiacimi 900 kilogramov, hovorca izraelskej armády v arabčine, Avichay Adraee, vydal evakuačné upozornenie pre obyvateľov južného predmestia. Išlo o prvé z dlhého zoznamu varovaní, ktoré boli podľa organizácie Amnesty International zavádzajúce, ba dokonca „klamlivé“.³ Obyvateľom bolo odporúčané, aby sa vzdialili viac ako 500 metrov od budov v oblastiach Laylaki a Hadath.

Krátko na to sa spustilo ďalšie bombardovanie. Pokračovalo niekoľko týždňov, pričom zničilo predmestia, ktoré už boli devastované počas vojny v roku 2006, pripomína urbanistka Mona Fawaz, spoluzakladateľka Beirut Urban Lab na Americkej univerzite v Bejrúte: „Vtedy sa Izrael, ktorý neúspešne bojoval proti Hizballáhu, rozhodol zrovnať so zemou štvrť, ktorá najviac symbolizovala politiku strany, pričom zničil 220 budov v Haret Hreik. Tentokrát, v polovici októbra, bombardovanie už spôsobilo nenapraviteľné škody na najmenej 312 budovách, ale v oveľa širšej oblasti.“ Za tzv. „cielenými údermi“ Izraela sa skrýva „úmyselné zničenie mestského prostredia, čo spôsobuje materiálne aj nemateriálne straty, ako je kolektívna pamäť obyvateľov,“ uvádza pani Mona Harb, ďalšia spoluzakladateľka Beirut Urban Lab.

Dahiyé janoubiyé („južné predmestie”), označované mnohými západnými médiami ako „bašta Hizballáhu“, je v skutočnosti stále sa rozširujúcim súborom obcí, ktorých veľmi hustá populácia, prevažne šiitská, nie je s Hizballáhom automaticky spojená. „Často som pozýval priateľov kresťanov, ktorí sa neodvažovali prísť, a boli šokovaní: mysleli si, že uvidia len ženy v nikáboch, ale zistili, že naša štvrť sa od ich vlastnej v podstate nijako neodlišuje,“ rozpráva Hassan, grafický dizajnér, po tom, ako opustil Haret Hreik, ktorá sa stala opustenou štvrťou.

V noci z piatka 27. na sobotu 28. septembra tisíce rodín utekajúcich z južného predmestia spia na piesku jedinej verejnej pláže, Ramlet El-Baïda, alebo na chodníkoch Námestia mučeníkov. Ich tváre sú zronené po náhlej strate domov a šoku spôsobenom smrťou Nasralláha, v ktorú mnohí stále odmietajú uveriť. Na druhý deň však strana potvrdila „mučenícku smrť“ svojho lídra. Počas nasledujúcich dvoch týždňov pokračuje intenzívne bombardovanie Dahiyé, čo dáva Bejrútu falošný vzhľad obrovského utečeneckého tábora: muži spia v autách zaparkovaných medzi cestnými pruhmi, školy, hotely a nočné kluby sa stávajú centrami núdzového ubytovania, pobrežná promenáda sa zapĺňa improvizovanými stanmi.

Bez prezidenta a zvolenej vlády sa už dva roky libanonský štát zdá byť zaskočený tým, čo dočasne poverený premiér Najib Mikati označuje za najväčšiu vlnu vysídlenia v histórii krajiny s viac ako miliónom ľudí na úteku. „Bez solidárnych iniciatív by sa Libanončania Sýrčania, Palestínčania a obyvatelia subsaharskej Afriky nedokázali dostať z tejto situácie,“ zhrnul Nasri Sayegh. Mnohé reštaurácie, pekárne a kaviarne sa premenili na komunitné kuchyne, kde sa trikrát denne rozdávajú teplé jedlá tým, ktorí spia v školách a na uliciach. Za dvadsaťtri dní dobrovoľníci z mimovládnej organizácie Nation Station, ktorá vznikla bezprostredne po výbuchu v prístave v Bejrúte, pripravili 59 578 jedál.

Avšak bombardovanie sa postupne rozširuje za južné predmestie. Bejrútčania, ktorí sú deň a noc konfrontovaní s hučaním izraelských dronov nad hlavami, sa teraz cítia vážne ohrození. „S Izraelom si nemôžeš byť ničím istý. Ráno odídeš a nevieš, či sa večer vrátiš domov živý,“ priznáva Talia R., majiteľka reštaurácie v Noueiri. Dcéra jej zamestnankyne Oum Helmi, Sýrčanky žijúcej v susednej budove, je po bombardovaní stále v šoku. „Kusy mäsa viseli z balkónov, bola to hrôza,“ hovorí jej matkaTalia, ktorá stále dúfa v súdržnosť ľudí.

„Izrael nás núti zabíjať sa navzájom“

V štvrtiach, ktoré boli od bombardovania ušetrené, sa obyvatelia čoraz viac zdráhajú prijať vysídlencov. „Majiteľ budovy v štvrti Achrafieh, v ktorej sa nachádzala moja niekdajšia kancelária, napriek súhlasu zamestnávateľa odmietol, aby som prišiel aj s rodinou,“ sťažuje si Hussein Akil, vysídlenec z Beit Lif na juhu, ktorý bol nútený spať v škole v kresťanskej štvrti Aïn El-Remmané.

„Ak neoslobodíte svoju krajinu od Hizballáhu, zavlečie vás do väčšieho, dlhšieho a ničivejšieho konfliktu s Izraelom, ako je ten v Gaze,“ varoval izraelský premiér Libanoncov. Je to hrozba, o úmysloch ktorej obyvatelia krajiny cédrov nepochybujú. „Izraelská stratégia je založená na vyvolávaní rozdelenia. Včera boli nepriateľmi Palestínčania, dnes sú to šiiti. Namiesto toho, aby Libanončania vnímali Izrael ako hrozbu, mali by sa báť svojich vlastných ľudí,“ zhrnula Harb. „Libanonské komunity si však uvedomujú, že Hizballáh by mohol využiť akýkoľvek pokus o jeho porážku na to, aby otočil pocit zlyhania a hnev svojich stúpencov proti iným libanonským skupinám,“ tvrdí Michael Young, šéfredaktor blogu Diwan o Blízkom východe v Centre Malcolm H. Kerr Carnegie.

Vo svojej kancelárii v Aïn El-Remmané, obklopený portrétmi kresťanského lídra Bachira zavraždeného v roku 1982, Elie Sawaya hovorí o riziku občianskej vojny. „Ak Izrael zbombarduje kresťanskú štvrť kvôli prítomnosti vysídlencov z Hizballáhu, budeme požadovať ich odchod, a ak sa rozhodnú zostať, môže to eskalovať,“ varuje. Miestnosť, kde nás prijal, sa nachádza blízko miesta prekliatia, kde 13. apríla 1975 falangistickí milicionári zaútočili na autobus, ktorý prevážal Palestínčanov, čo viedlo krajinu do občianskej vojny. „Izrael nás tlačí, aby sme sa zabíjali navzájom,“ ľutuje Sawaya, „ale do tejto pasce nespadneme, lebo sme sa poučili: v občianskej vojne nie sú víťazi, len porazení.“

Autor článku je novinár.

Preložil Michael Augustín
(Ústav politických vied SAV, v. v. i)

1. Pozri Georges Corm, « Pourquoi Israël s’acharne sur le Liban », Le Monde diplomatique, september 2006. ↩︎
2. Pozri « Au Liban, puissance et prudence du Hezbollah », Le Monde diplomatique, august 2024. ↩︎
3. « Liban/Israël. Des “ordres” d’évacuation trompeurs et inadaptés adressés par Israël à la population civile libanaise », 10. október 2024, Amnesty International. ↩︎