Ľudí v Gruzínsku a Moldavsku rozdeľuje európsky sen

Na pozadí vojny v susednej Ukrajine sa koncom októbra v Gruzínsku a Moldavsku konali voľby poznačené politickým napätím. Očakávalo sa, že konflikt obyvateľov týchto bývalých sovietskych republík, čiastočne obsadených ruskými vojskami, privedie k masívnej podpore politických síl najnepriateľskejších voči Moskve. Nestalo sa tak. Ako si vysvetliť tento paradox?

V októbri minulého roka, prvýkrát odkedy Brusel udelil Moldavsku a Gruzínsku oficiálny štatút kandidátskych krajín, mali obyvatelia týchto krajín možnosť zúčastniť sa národných volieb. V západných metropolách sa očakávalo drvivé víťazstvo proeurópskych politických síl, keďže vo verejnej mienke dvoch bývalých sovietskych republík mala invázia na Ukrajinu viesť k zásadnému odcudzeniu sa od Ruska. Napriek tomu však oficiálne výsledky posledných volieb ukázali, že až 53 % Gruzíncov podporilo vládnu stranu, ktorú jej odporcovia označujú ako proruskú. V Moldavsku síce proeurópska prezidentka Maia Sanduová získala v druhom kole prezidentských volieb viac ako 54 % hlasov, avšak „áno“ v referende o ústavnom zakotvení integrácie do EÚ prešlo len veľmi tesne – so ziskom 50,5 % hlasov. Podporovatelia prezidentky, medzi ktorými nechýbali západné veľvyslanectvá a médiá, pripísali tieto nejednoznačné výsledky ruským zásahom. Hoci Moskva nepochybne usiluje o ovplyvňovanie diania vo svojom susedstve, Európania by urobili chybu, keby sa uspokojili len s týmto vysvetlením.

Gruzínsko (3,9 milióna obyvateľov) a Moldavsko (2,6 milióna obyvateľov) majú mnoho spoločného: obe sú malé bývalé sovietske republiky, ktoré zápasia s proruským separatizmom, pričom zároveň čelia masívnym emigráciam do Ruska i do západnej Európy. Dlhodobo sa nachádzali na okraji európskej integrácie, avšak obe krajiny podpísali asociačné dohody s Európskou úniou, ktoré nadobudli účinnosť v roku 2016 v rámci Východného partnerstva.

Obe krajiny však vykazujú aj výrazné rozdiely. Moldavsko zápasí s endemickou korupciou, ktorá vyústila do viacerých politicko-finančných škandálov. V roku 2015 tri banky s podporou časti politickej elity spreneverili 1 miliardu dolárov, čo predstavovalo 15 % HDP.¹ Za posledné mesiace vyvolala rozruch ďalšia kauza: Interpol odhalil, že moldavská pobočka organizácie blokovala vydávanie medzinárodných zločincov výmenou za úplatky vyplácané vysokopostaveným miestnym úradníkom.²

Naopak, Gruzínsko po „revolúcii ruží“ v roku 2003 uskutočnilo zásadné reformy verejnej správy. Organizácia Transparency International ho radí spomedzi bývalých sovietskych republík (mimo pobaltských štátov) za krajinu s najvyššou úrovňou integrity v oblasti boja proti korupcii, pričom dosahuje lepšie výsledky ako niektoré členské štáty Európskej únie. Relatívne dodržiavanie zásad právneho štátu mu zabezpečilo 49. miesto v rebríčku World Justice Project (WJP) – mimovládnej organizácie so sídlom vo Washingtone – čo ho stavia ďaleko pred Moldavsko.³

Napriek týmto úspechom, Gruzínsko v posledných rokoch stratilo priazeň Bruselu, pričom Európska komisia uprednostňuje moldavskú kandidatúru. Na ovplyvnenie volieb v Gruzínsku a Moldavsku – a zároveň pri kritike ruských zásahov – využili európske autority taktiku „cukru a biča“. Zatiaľ čo Európska rada v polovici októbra fakticky zastavila proces pristúpenia Gruzínska, Európska komisia len niekoľko dní pred moldavským referendom oznámila investičný plán pre Moldavsko vo výške 1,8 miliardy eur. Brusel si totiž vysoko cení neochvejnú podporu prezidentky Sanduovej pre susednú Ukrajinu, zatiaľ čo gruzínskej vláde vyčíta nejednoznačný postoj voči Rusku od roku 2022.

Okrem toho, že Tbilisi odmietlo zaviesť sankcie proti Moskve (hoci deklarovalo rešpektovanie tých, ktoré uvalil Západ), viaceré opatrenia prijaté vládnucou stranou Gruzínsky sen, ktorá je pri moci od roku 2012, vyvolali obavy z nástupu neliberálnych praktík. V máji 2024 parlament schválil zákon, ktorý zaväzuje mimovládne organizácie a médiá, získavajúce viac ako 20 % svojho financovania zo zahraničia, registrovať sa ako „organizácie sledujúce záujmy cudzej mocnosti“. Opozícia, podporovaná západnými veľvyslanectvami, označila toto opatrenie za obmedzujúce slobodu, pričom ho prirovnala k podobnému zákonu o „zahraničných agentoch“, ktorý Rusko prijalo v roku 2012. Napriek napätiu so Západom sa gruzínske autority, ktoré sa zblížili s konzervatívnymi kruhmi a vplyvnou gruzínskou pravoslávnou cirkvou, odhodlali v septembri 2024 k ďalšiemu kroku: parlament ratifikoval zákaz „propagácie homosexuálnych vzťahov a incestu“ v školách a médiách.

To všetko mohlo posilniť predstavu o „proruskej“ vláde, ktorá vyhrala voľby pomocou autoritárskych metód pripomínajúcich praktiky jej suseda. Väčšina opozičných strán skutočne odmietla uznať výsledky volieb, zatiaľ čo Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) poukázala na zneužívanie administratívnych zdrojov vládnucou stranou a na napätú politickú atmosféru.

Ako vysvetliť tento prekvapivý vývoj, najmä keď vezmeme do úvahy, že táto krajina sa už dávno obrátila smerom k Západu a výrazná väčšina jej obyvateľstva podporuje euroatlantickú integráciu?

Gruzínska politická scéna je výrazne polarizovaná. Vládnuci Gruzínsky sen, kontrolovaný oligarchom Bidzinom Ivanišvilim, stojí v ostrom konflikte s Národným hnutím vedeným Michailom Saakašvilim. Ako bývalý prezident skončil vo funkcii v roku 2013 a zamieril na Ukrajinu, kde začal búrlivú politickú kariéru, aby sa v októbri 2021 tajne vrátil do Gruzínska. Po návrate svojich stúpencov vyzval k povstaniu, ktoré však nebolo úspešné, a tak bol okamžite zatknutý. Neskôr bol odsúdený na trest odňatia slobody za zneužitie právomocí a korupciu. Táto situácia ponúka dôležitý kľúč k pochopeniu diania v Gruzínsku: Ivanišvili sa obáva, že v prípade víťazstva opozície by Saakašvili mohol byť rýchlo prepustený, pričom by sa mohol pokúsiť o pomstu a dostať Ivanišviliho za mreže.

Poukazujúc na podporu, ktorú Kyjev poskytuje bývalému prezidentovi, vláda obvinila opozíciu z plánovania revolúcie, ktorá by mohla viesť k novému konfliktu s Ruskom: „Hlavným cieľom týchto ľudí je ukrainizovať Gruzínsko, aby Gruzínsko zdieľalo osud Ukrajiny,“ vyhlásil gruzínsky premiér Irakli Kobachidze.⁴ V skutočnosti sa obe strany snažia svojho protivníka diskvalifikovať. Opozícia vykreslila voľby ako rozhodnutie medzi demokratickou Európou a autokratickým Ruskom, zatiaľ čo vláda tvrdila, že bráni mier pred stranou vojny, ktorá by chcela otvoriť druhý front proti Rusku.

Zdá sa, že v tomto politickom súboji bol vládnuci Gruzínsky sen presvedčivejší ako Národné hnutie, ktoré už po týchto voľbách ani nie je hlavnou opozičnou silou. Ako však upozorňuje politológ Alexander Atasuntsev: „Hoci OBSE zaznamenala nezrovnalosti, zároveň výsledky volieb uznala.“⁵ Napriek výzvam na protesty bola verejná mobilizácia proti údajným volebným podvodom, v porovnaní s predchádzajúcimi politickými krízami, pomerne slabá.

Navyše, v rozpore s bežnou predstavou na Západe, geopolitické otázky sa nenachádzajú na poprednom mieste voličských priorít. Prieskumy International Republican Institute, financované okrem iného americkou zahraničnou pomocou, ukazujú, že pre Gruzíncov zostávajú hlavnými prioritami ekonomický rozvoj, nezamestnanosť a návrat stratených území — separatistických republík Južného Osetska a Abcházska.⁶ Dodržiavanie asociačnej dohody s Európskou úniou sa nachádza až na šiestej priečke. Podobne aj občanov Moldavska oveľa viac znepokojujú náklady na život, korupcia a nízke mzdy než vojna, ktorá sa umiestňuje až na šestnástom mieste v ich obavách.⁷

Analýzy teda často prehliadajú socio-ekonomickú realitu týchto krajín. Z daného aspektu sa však gruzínske úrady môžu pochváliť mimoriadne silným hospodárskym rastom, ktorý sa od roku 2021 pohybuje medzi 7 % a 10 % ročne. Podobne ako susedné Arménsko, ktoré zaznamenáva podobnú dynamiku (napriek vojenskej porážke Azerbajdžanom), sú tieto výsledky do značnej miery dôsledkom presmerovania zahraničnoobchodných tokov Ruska, z ktorých profitujú krajiny Kaukazu a Strednej Ázie. Naopak, Kišiňov tvrdo doplatil na prerušenie ekonomických a energetických väzieb s Moskvou v dôsledku vojny a sankcií zavedených moldavskými úradmi. Po poklese HDP o 5 % v roku 2022, ekonomika v roku 2023 stagnovala a len mierne ožila v roku 2024.

„Nevyvážené mediálne pokrytie“

Spomínané ťažkosti viedli značnú časť voličov k túžbe po politickej zmene. Moldavské úrady však obviňujú Rusko z kupovania hlasov, hoci je ťažké určiť skutočnú váhu tohto vplyvu na výsledky volieb. Proeurópske sily kontrolujú všetky inštitúcie a, ako zdôraznila OBSE, „odchádzajúca prezidentka naďalej ťažila neprimeraným spôsobom z administratívnych zdrojov (…) a nevyváženého mediálneho pokrytia“.⁸ Napriek týmto nedostatkom moldavské úrady získali silnú podporu veľkých západných metropol, ktoré svoju kritiku presmerovali na Gruzínsko. Kobachidze považoval tento rozdielny prístup za nespravodlivý a kritizoval politickú situáciu v Moldavsku, ktorá podľa neho bola poznačená absenciou politického a mediálneho pluralizmu, zákazom opozičných strán a znemožnením zúčastniť sa na voľbách niektorým vplyvným kandidátom pod vymyslenými zámienkami.⁹

Pokiaľ ide o túto tému, v Moldavsku sa opozícia prikláňa k názoru vlády v Gruzínsku: Socialistická strana, ktorá podporovala hlavného opozičného kandidáta, Alexandra Stoïanogla, odmietla uznať oficiálny výsledok volieb, pretože si myslí, že „prezidentské voľby (…) nevyjadrujú slobodnú a demokratickú vôľu ľudu“.¹⁰ Socialistická strana označila prezidentku Sanduovú za prezidentku diaspóry, odkazujúc na fakt, že referendum o európskej integrácii a prezidentské voľby vyhrala vďaka moldavským komunitám žijúcim v Európe. V skutočnosti zatiaľ čo 51,5 % voličov v krajine podporilo Stoïanogla, volilo ho len 17 % Moldavcov žijúcich v zahraničí, čo umožnilo zvrátiť výsledok v prospech Sanduovej.¹¹ Autentickosť volieb je tiež spochybnená malým počtom volebných miestností povolených v Podnestersku a v Rusku, čo, podľa opozície, malo za následok, že stovky tisíc občanov o možnosť voliť jednoducho prišli. V skutočnosti bolo v Taliansku otvorených až 59 volebných miestností (v Taliansku žije druhá najväčšia moldavská komunita v zahraničí s približne 190 000 členmi), no v Rusku len dve volebné miestnosti (oproti 17 pri predchádzajúcich voľbách), hoci táto krajina hostí najväčšiu moldavskú komunitu s takmer 300 000 občanmi.

Voľby v Gruzínsku a Moldavsku sa nehodia do schematického rámca, ktorý je populárny medzi západnými elitami. Výsledky volieb v týchto východoeurópskych krajinách závisia minimálne rovnako od vnútorných dynamík ako od geopolitických úvah.

Okrem toho, sily, ktoré ich oponenti označujú za proruské (a ktoré nemajú monopol na kontroverzných volebných praktikách), prejavujú skôr pragmatickú túžbu manévrovať v zložitej regionálnej situácii, než skutočnú rusofíliu. Kým pridruženie k EÚ umožňuje využívať výhody európskeho trhu aj ruských trhov, plné členstvo v Únii si vyžaduje uplatňovanie sankcií voči Moskve, čo znamená vzdanie sa výhod spojených s pozíciou medzičlánku medzi dvoma hlavnými pólmi európskeho kontinentu. Napriek tomu, je nepravdepodobné, že Brusel tento odmietavý postoj voči logike blokov aj skutočne pochopí.

Autor prednáša na Katolíckom inštitúte vyšších štúdií vo Vendée (ICES), riaditeľ Francúzskeho observatória pre štúdium krajín BRICS a autor knihy Russie. Le retour de la puissance, Dunod, Malakoff, 2024.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)

1. Pozri Julia Beurq, « Après le “casse du siècle” en Moldavie », Le Monde diplomatique, október 2016. ↩︎
2. « L’action d’Interpol donne lieu à une opération anticorruption en Moldova », 6. Jún 2024. ↩︎
3. « Corruption Perceptions Index » ; « WJP Rule of Law Index », World Justice Project. ↩︎
4. « Georgian PM says protest rally leaders want to make Georgia share Ukrainian fate », Imedi News, 20. máj 2024. ↩︎
5. Alexander Atasuntsev, « As Georgians protest election results, what next ? », Carnegie Politika, 30. október 2024. ↩︎
6. Pozri Vicken Cheterian, « Cinq jours qui ont fait trembler le Caucase », Le Monde diplomatique, apríl 2009. ↩︎
7. « National survey of Moldova » a « Georgian survey of public opinion », október 2024, Center for Insights in Survey Research (CISR), máj–jún a október 2024. ↩︎
8. « Republic of Moldova — Presidential election, second round, 3 november 2024. Statement of preliminary findings and conclusions. Preliminary conclusions », International Election Observation Mission. ↩︎
9. « Georgian PM claims different assessments over elections held in Georgia, Moldova showing “clear injustice” », 6. november 2024. ↩︎
10. « Alexandre Stoïanoglo est le véritable vainqueur de l’élection présidentielle en Moldavie » (z ruštiny), komuniké Socialistickej strany Moldavskej republiky zo 4. novembra 2024.  ↩︎
11. Olga Gulina, « Diaspora engagement mapping », EuDif, marec 2020. ↩︎