Eva sa hnevá

Keď nemôžem spať, rozmýšľam po nociach nad Evou Klíčovou a Wimom Hofom. Alebo nemôžem spať preto, že rozmýšľam nad nimi? Neviem!

Koncom septembra 2024 sa objavili v médiách prvé správy o tom, že Wim Hof, známy aj ako ľadový muž, má zrejme za sebou minulosť plnú násilia a alkoholu. Krátko nato, asi po týždni, vyšiel v Alarme Klíčovej článok venovaný tejto téme.

Je vskutku obdivuhodné, ako rýchlo dokázala známa česká publicistka a literárna kritička zhromaždiť potrebné informácie, rozanalyzovať predmet a dospieť k záverom. A je pochopiteľné, že pri takej rýchlosti jej niektoré veci unikli.

Takže niektoré detaily poopravím, prípadne doplním.

Panebože, to snáď nie!

Ku knihe, ktorú o sebe a svojej metóde Wim Hof napísal, Klíčová poznamená: „Ve skutečnosti by o sobě totiž jen málokdo než skutečně narcistní egoman napsal knihu, v níž svou vlastní podobiznu vyvede v až komicky velikášském duchu, který je nikoliv nepodobný životopisům mystiků a svatých.“

Klíčová sa snaží tvrdenie podložiť, ale nejde jej to.

Mystici a svätí, aspoň tí, ktorí boli blahorečení a následne vyhlásení za svätých, si životopis obvykle nepíšu sami, lebo sú spravidla už po smrti. Ak niečo spíšu zaživa, oslavujú Boha, nie seba.

Určite sa zhodneme, že to je rozdiel celkom zásadný.

Ľudia radi čítajú o tom, ako niekto prekonal životné ťažkosti. Chceme drámy so šťastným koncom. Prípadne aj s návodom, ako sa s útrapami popasovať. Ako Louise L. Hayová vynašla afirmácie a vyliečila si rakovinu. Ako sa Madan Kataria začal pravidelne v parku so susedmi smiať a ktosi v Japonsku vyzdravel.

Aj mnohé TED talks sú postavené práve na tomto – niečo som zažil, prekonal, a tu som, šťastnejší než predtým. Chcete vedieť, ako na to?

A to je celé.

Iný žáner.

Veľmi tichí plavci

Klíčová upozoroňuje, že „během memoriálu Alfreda Nikodéma se do vánoční Vltavy noří hrstka otužilců již dlouhé dekády, aniž by kdokoliv zbohatl“.

Ak sa títo pražskí otužilci noria kamkoľvek už desaťročia bez toho, aby sa o tom dozvedela širšia verejnosť, potom by som odhadovala, že osveta, inými slovami šírenie informácií o blahodarných účinkoch studenej vody na naše zdravie zrejme nebudú ich prioritou.

Wim Hof, šašek v kádi, upriamil na pozitíva chladnej vody pozornosť ľudí po celom svete.

Možno je niekto vďaka nemu zdravší. A šťastnejší.

Možno je dokonca veľa takých.

Je to zanedbateľné?

To si nemôžem dovoliť

Klíčová vymenúva celý rad ďalších podobných kurzov a prednášok, podľa nej cielených predovšetkým na manažérsku triedu, ktorá je zahľadená sama do seba, navzájom si vymieňa diplomy a myslí si, že ak opraví seba, opraví svet.

„Dlouhodobý stres a hladiny kortizolu samoživitelky nebo důchodce tyhle dobrodince zajímají jen málo,“ dodáva Klíčová.

Wim Hof v knihe svoju metódu predstaví, takže poznatky, ktoré nazbieral, odkedy sa otužovaniu a dýchacím cvičeniam venuje, sú dostupné pre všetkých, u nás za 18 eur, prípadne za 10 eur použitá, prípadne zadarmo z knižnice.

Samozrejme, s otužovaním by sme mali začať v sprievode ďalšej osoby, keby sa nám niečo stalo, a všetko sa človek lepšie naučí, ak mu to niekto iný ukáže. Ale tajnosti okolo studenej vody a vzduchu Wim Hof nerobí.

Fakt, že Wim Hof v knihe predstaví nielen samého seba, ale čitateľov a čitateľky krok za krokom oboznámi aj s vlastnou metódou, Klíčová úplne zabudla spomenúť.

Na čej si strane?!

Ak to treba zdôrazniť, tak na tomto mieste zdôrazním, že v žiadnom prípade neobhajujem Wima Hofa, a ak sa správal násilne a ničil životy ľuďom vo svojom okolí, ba dokonca ľuďom, ktorých zvlášť mal milovať a chrániť, potom nech ho určite odsúdia a zavrú do najhlbšej kobky.

Zároveň si však myslím, že ho úplne stačí odsúdiť za to, čo urobil.

Eva Klíčová pôsobí ako dedinčanka po verejnej poprave, ktorá si bude do krvi odierať nechty, len aby ešte vyhrabala nejaký kameň zo suchej zeme, čo by mohla trafiť do obeseného. Takýto inkvizičný zápal je nezlučiteľný s kvalitnou žurnalistikou.

Na osobnú nôtu

Ja som sa s metódou Wima Hofa oboznámila počas jedného víkendového seminára na južnej Morave. Bola tam jedna samoživiteľka (aj s batoľaťom), jedna matka s dvomi deťmi a manželom, ktorý nie je manažér, a niekoľko ďalších účastníkov. Ženy prevažovali. Dôchodcovia žiadni.

Seminár bol venovaný vzťahom, vzťahu k sebe samému aj k iným, metódu Wima Hofa nám predstavili lektorka s lektorom jedno ráno ako príjemný bonus. Po dýchacom cvičení sme nešliapali na Sněžku ani na iné kopce, otužovaciu časť mohol absolvovať, kto chcel, v sprche v ubytovni.

Pravda, títo lektori asi neboli certifikovaní.

Neskôr som si zadovážila knihu, nie zo záujmu o Wima Hofa, ale zo záujmu o jeho metódu. Kupovala som si ju spolu s Dychom od Jamesa Nestora. Obe som požičiavala ďalej. Nestor sa podľa všetkého bežným ľuďom číta ťažšie. Hofa som požičala švagrinej, ktorá žije na okraji Prahy v garsónke veľkej asi ako hrobové miesto, peňazí nemá nazvyš. Potom som ju požičala ujovi (strejdovi) – ani on nie je manažér, už roky poberá invalidný dôchodok, zničil si oči v sklárni (Květná). Má minimálny príjem a záchod vonku, živí ho moja mama, donedávna manažérka, odnedávna dôchodkyňa (dobré, čo?).

Možno práve pre vyššie uvedené fakty si Wima Hofa spájam skôr s nižšími príjmovými skupinami.

Knihu som im nestrkala, sami ju zháňali.

Tieto incidencie môžu byť samy osebe štatisticky bezvýznamné. Ale mohli by prispieť k plastickejšiemu, realistickejšiemu obrazu: Jeden starnúci muž v dedinke pánubohu za chrbtom si pri silnom svetle lampičky lupou číta niečo o dychu a niečo o vode. Vkladá do toho istú nádej. Vie, že slovenské zdravotníctvo mu nepomôže. Musí si pomôcť sám. Otužiť sa, prežiť nemožné.

Kde je naozaj problém?

Možno nevieme oddeliť človeka a jeho prínos. Prípadne nevieme, či je morálne oddeľovať jedno od druhého.

Môžem obdivovať Poundove verše, keď Pound bol fašista? Môže sa mi páčiť Wagner, keď sa páčil Hitlerovi? Môžem čítať Slobodu, aj keď bil svoju ženu? Môžem uznať Hofovi nejaké zásluhy na poli starostlivosti o zdravie, hoci bol násilník?

Ale to zrejme nebude celý problém.

Wim Hof je podľa Evy Klíčovej symptóm doby. Možno je. Ale rovnako symptomatická je sama Klíčová. V polarizovanej spoločnosti už aj intelektuáli myslia polarizovane. Píše sa tak, ako sa myslí: schematicky, predvídateľne, príliš rýchlo.

Je to z lenivosti, z rezignácie alebo je to taká slepá nevraživosť?

A tak nespím a rozmýšľam.

Bolo nápadné, aj nepredpojatému čitateľovi, ako často sa Wim Hof vo svojej knihe vracia k predstave, že by rád oslovil čo najviac ľudí, čo najväčšiemu množstvu pomohol. Bol to spasiteľský komplex? Alebo len túžba odčiniť, čo urobil, hocako to bolo nemožné?

A čo Klíčová? Akú čiernu dieru v sebe prekrýva ona, keď tak vehementne upratuje svet? A zamyslí sa ešte niekedy nad tým, kde sa zlo berie? Alebo sme sa podobných úvah už nadobro vzdali?

Odpovede nemám.

Na to sa nedá prísť za sedem dní.

Ale ja nemám naponáhlo.

Čľup a čau.

Chantal Bundička