Internacionalizácia univerzít musí slúžiť kvalite vzdelávania, nie prestíži
Slovenské vysoké školstvo akoby zmizlo z mapy verejných diskusií. Niežeby to pri iných témach verejných politík bolo príliš odlišné. Univerzity sú však učebnicovým príkladom toho, ako sme rezignovali na koncepčné debaty. Miesto vízie budúcnosti máme len mlčanie.
Za posledné roky sa pritom toho nezmenilo málo. Boli sme svedkami viacerých reforiem, ktoré priblížili slovenské vysoké školstvo k výkonnostnému modelu financovania, čím sa vzdialilo od systému financovania založeného výlučne na počte študentov. Novela vysokoškolského zákona posilnila právomoci správnych rád vysokých škôl, pričom tie získali väčšiu kontrolu nad strategickými rozhodnutiami univerzít. O budúcich rektoroch a dekankách už nerozhoduje výlučne členstvo akademických senátov, ale aj ďalší členovia takzvaných volebných kolégií. V dôsledku akreditácie museli univerzity v prípade menších pracovísk fakúlt pristúpiť k organizačným zmenám, ktoré umožnia zabezpečiť kontinuitu študijných programov. Tlak vysporiadať sa s publikačne „najslabšími článkami“ katedier a fakúlt sa zvýšil v dôsledku výsledkov periodického hodnotenia tvorivej činnosti (VER). A napokon vznik konzorcií vysokých škôl financovaný z Plánu obnovy a odolnosti SR, ktoré by (pri patričnej dávke predstavivosti) mali byť akýmsi predobrazom ich spájania, naznačuje, aká môže byť hudba budúcnosti.
Iniciatíva za vysoké školy a jej protagonisti, kedysi hlasný kritik neoliberálnych posunov vo fungovaní univerzít, medzičasom upadli do hibernácie. Nie je tu aktér, ktorý by kriticky reflektoval tieto zmeny a poukázal na ich dlhodobé dopady na charakter a poslanie vysokých škôl. Chýba nám diskusia, ktorá by kládla zásadné otázky: Akým spôsobom prispievajú tieto reformy k napĺňaniu základných cieľov vysokoškolského vzdelávania? Nemenia univerzity na inštitúcie, ktoré namiesto formovania osobností a rozvíjania spoločnosti sledujú predovšetkým krátkodobé metriky efektivity a konkurencieschopnosti?
Internacionalizácia: nástroj alebo cieľ slovenského vysokého školstva?
Naposledy vyvolala reakciu1 Druckerova novela vysokoškolského zákona. Prorektori Univerzity Komenského v Bratislave Radomír Masaryk a Jozef Tancer vo svojom článku správne konštatujú, že bez špecifických motivácií, ako sú osobné vzťahy, dokážeme prilákať len akademikov, ktorí pôsobili na menej prestížnych univerzitách alebo v krajinách s nižším životným štandardom. Pýtajú sa, či má zmysel preplácať profesorku zo špičkovej zahraničnej univerzity, ak nedokážeme zaplatiť svojich postdoktorandov, docentky či profesorov a zabrániť tak ich odchodu.
Osobne si myslím, že stavať klišéovitý naratív o otvorenosti či uzavretosti univerzitných štruktúr nad otázku, čo má byť cieľom univerzitného vzdelávania, je nielenže zjednodušujúce, ale aj manipulatívne. Dôležitejšia otázka, ktorá by mala zaznievať aj na pozadí diskusií o internacionalizácii vysokého školstva, je, akým spôsobom dokážeme zabezpečiť, aby univerzity plnili svoje hlavné poslanie – poskytovať kvalitné vzdelanie.
Ak zostaneme pri tom, že má zmysel, aby existovali inštitúcie, ktoré budú poskytovať terciárne vzdelanie v národnom jazyku (čo napokon robí každá krajina), tak z tohto pohľadu „metapriorita“ budovať univerzity ako centrá excelentného vedeckého výskumu, ktorú vnútili vysokým školám posledné ministerské akreditácie, hodnotenia či výkonnostné zmluvy, a podriadili jej úplne všetko, je ukážkovým príkladom nedostatočného pochopenia skutočných potrieb vysokého školstva. Je to podobné, ako keby sme povedali, že reštaurácia nedokáže uvariť vynikajúce jedlo, ak kuchár sám nechová zverinu a nepestuje suroviny na vlastnej farme, ale kupuje ich od overených farmárov. Excelentná učiteľka zákonite nemusí byť špičková vedkyňa a excelentný vedec nemusí byť špičkový učiteľ. Okrem toho, že každá z týchto profesií predpokladá rozvoj iného súboru kompetencií, ide o spojenie rôznorodých pracovných úloh, ktoré prevyšujú možnosti toho, čo je vykonateľné v rámci štandardného pracovného času. Ak sa k tomu pridá nejaká manažérska úloha (vedenie katedry, prodekanstvo, dekanstvo, prorektorstvo), ide o trojboj, ktorý sa stáva neudržateľným z časového hľadiska i z hľadiska vypätia ľudských síl.
Akým spôsobom do toho celého zapadá požiadavka na internacionalizáciu pedagogického personálu univerzít? Internacionalizácia je nepochybne významným prvkom, no mala by byť nástrojom na dosiahnutie týchto cieľov, nie samoúčelným meradlom pokroku či prestíže. To vyvoláva zásadnú otázku: akým spôsobom môže zahraničný akademik/akademička prispieť k skutočnej kvalite vzdelávania, ak nemá záujem naučiť sa slovenský jazyk? Zamyslime sa teda nad tým, či si naozaj vieme predstaviť plnohodnotné vzdelávacie prostredie, ktoré sa spolieha na zahraničných akademikov a akademičky, ktorí a ktoré nie sú schopní komunikovať v našom jazyku, ale pritom by sa mali podieľať na vzdelávaní nášho študentstva. Samotná internacionalizácia by mala byť prispôsobená našim konkrétnym potrebám a nezahŕňať iba snahu prilákať mená, ktoré môžu zlepšiť obraz univerzity, ale ich prínos v reálnych vzdelávacích procesoch bude minimálny. A problém skutočne nie je v študentstve a jeho jazykových schopnostiach absolvovať prednášku či predmet v anglickom jazyku. Ale v tom, do akej miery možno angažovať anglicky hovoriace učiteľstvo pri vedení či oponovaní záverečných prác písaných v slovenčine (písať prácu v jazyku, v ktorom sa vedie študijný program, je legitímne právo študenta), do akej miery ho možno obsadzovať do štátnicových komisií, rôznych fakultných a univerzitných poradných alebo výkonných orgánov, pokiaľ neovláda úradný jazyk.
Svetový akademik, lokálny odborný asistent
V prípade, že fakulta realizuje študijný program v anglickom jazyku, môže byť takáto osoba angažovaná na funkčnom mieste odborného asistenta, docenta alebo profesora v takomto programe. Ak chce zahraničný akademik uspieť vo výberovom konaní, musí splniť kritériá na obsadenie miesta docenta alebo profesora, ktoré sa (v niektorých prípadoch až priepastne) líšia medzi jednotlivými fakultami a univerzitami. Ak však profesorovi z cudziny chýba napríklad požadovaný počet doktorandov, konferenčných príspevkov alebo skriptá, môže byť prijatý len na miesto docenta – s tarifným platom prislúchajúcim docentovi. Podobne, ak akademička, ktorá v zahraničí pohodlne pôsobila na pozícii associate professor a nesplní lokálne kritériá na docentku, môže na slovenskej univerzite skončiť na pozícii odbornej asistentky s platom odbornej asistentky. Tento systém by sa dal výstižne pomenovať ako „akademický formalizmus made in Slovakia“. Je to ukážka toho, ako namiesto podpory a pritiahnutia talentu nastavujeme bariéry, ktoré často nemajú nič spoločné so skutočnými schopnosťami či kvalitou akademickej práce.
Zahraniční akademici, ktorí neovládajú slovenský jazyk, môžu byť tiež prínosom v špecifických oblastiach, napríklad v oblasti výskumu alebo medzinárodných projektoch. Je možnosť ich prijímať na funkčné miesta vedeckých pracovníkov, ktorých pracovný úväzok nebude naplnený učiteľskými aktivitami, ale výskumnými úlohami – písanie článkov a práca na projektoch. Môžu rozvíjať práve vedeckú činnosť – za predpokladu, ak pochopili, že si musia dokázať zarobiť na seba len publikačnou aktivitou a projektmi. Zostáva tiež otázkou, do akej miery môžu byť takto angažovaní akademici prínosom pre budovanie stabilných a dlhodobých akademických komunít na Slovensku, ak je ich zapojenie podmienené výlučne projektovými úspechmi. Nebezpečenstvo takéhoto modelu je, že univerzity sa môžu premeniť na „prechodné stanice“ pre zahraničných výskumníkov a výskumníčky, bez skutočného dopadu na kvalitu domáceho akademického prostredia.
Otázku internacionalizácie pedagogického personálu nemožno zužovať len na to, či na slovenských univerzitách pôsobia zahraniční akademici ako kmeňoví zamestnanci. Každý semester (azda s výnimkou covidových rokov) prúdia na slovenské univerzity učitelia a výskumníčky z celého sveta – cez program Erasmus+, Národný štipendijný program, CEEPUS či ďalšie schémy. Hoci sa zahraniční akademici nezdržiavajú na našich univerzitách dlhodobo, ich krátkodobé pôsobenie má mnohé benefity. Ich prednášky a semináre prinášajú do slovenských univerzít rozmanitosť nielen z hľadiska odbornosti, ale aj kultúry a prístupov k výučbe. Študentstvo a učiteľstvo sa tak môže učiť nielen z obsahovej expertízy zahraničných hostí, ale aj z ich spôsobov interakcie, metód výučby či vedenia diskusie. Práve takéto krátkodobé pobyty môžu fungovať ako katalyzátor pre vznik dlhodobých akademických partnerstiev a časom sa môžu rozšíriť do spoločných študijných programov či výskumných projektov. Táto dynamika vytvára základ pre budovanie medzinárodne prepojených akademických komunít, ktoré sú dnes nevyhnutné pre udržateľnosť výskumu a vzdelávania na svetovej úrovni. Tieto flexibilnejšie schémy spolupráce sú rovnako hodnotným prvkom internacionalizačnej stratégie, pretože podporujú kontinuálny tok nových myšlienok, skúseností a odborností, čo je kľúčom k modernému a konkurencieschopnému akademickému prostrediu.
Mantra internacionalizácie, tak ako dnes o nej často počúvame, akoby predpokladala, že otvorenie hraníc a prilákanie zahraničných mien automaticky povýši naše univerzity na piedestál excelentnosti. No je to naozaj tak? Možno je to len ilúzia modernosti, ktorá nás núti hľadať odpovede vonku, pričom zabúdame na hĺbku, ktorú by sme mohli objaviť doma. Internacionalizácia nie je cieľ, je to iba nástroj. Možno by sme mali menej hovoriť o tom, ako otvoriť dvere svetu, a viac o tom, aké hodnoty a kvality by sme chceli týmto otvorením kultivovať. A tak sa pýtajme: aké univerzity chceme mať? Odpovede presahujú rámec akýchkoľvek zmlúv, grantov a štatistík. A práve tam by mal byť položený základ každej diskusie o internacionalizácii.
- Masaryk, R., & Tancer, J. (2024). Je Druckerova novela krokom dopredu alebo dozadu? komentare.sme.sk.
Kosová, I. (2024). Slovenské univerzity nelákajú najlepších. Po Druckerovej novele to bude ešte horšie. komentare.sme.sk.
Zsembera, R. (2024). Neverte alarmistom, Druckerova novela vysoké školstvo zlepšuje. komentare.sme.sk.
↩︎
Autor pôsobí na univerzite a je členom hnutia Reštart 21.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.