Keď rozum ľavici nepostačí

9. 1. 2025

Čoraz viac mi vŕta v hlave jedna otázka. Ako je možné, že demokratická ľavica má problém vyhrať voľby, hoci teoreticky zastupuje záujmy a hodnoty väčšiny potenciálnych voličov? Uznávam, že otázka nie je celkom nová. O to naivnejšie vyznieva. O to je, paradoxne, urgentnejšia. Obsahuje viacero zjednodušení a niekoľko nie samozrejmých predpokladov. Takisto uznávam, že úlohou politického komentára by malo byť, aby okrem otázky priniesol aj odpoveď. Istú odpoveď nakoniec aj naznačím.

Ale po poriadku. Čo mám na mysli pod záujmami a hodnotami voličstva, ktoré má problém sa v dostatočnej miere zmaterializovať? Zmysluplná práca, dôstojná odmena, dostupná zdravotná starostlivosť, starobné dôchodkové zabezpečenie, slušné bývanie, voľný čas, sebarozvoj a rozvoj rodiny vrátane vzdelania pre deti, zdravé životné prostredie, verejné priestory na rekreáciu, prípadne šport. Sloboda, demokracia, rešpekt k ľudským právam. Človek sa chce mať dobre a chce mať svätý pokoj.

Je to tak zarážajúco jednoduché, že osobný blahobyt a slobodu si nemôže dovoliť ignorovať ani pravica. Ochrana majetku či nižšie korporátne dane by vo volebných spotoch toľko hlasov nezmobilizovali. Zásadný rozdiel je v otázke rastu „koláča“ a jeho prerozdelenia. Pravica zastupujúca v prvom rade záujmy majetných argumentuje, že nadmerné daňové zaťaženie a redistribúcia obmedzí ekonomickú slobodu, a vo výsledku bude menej statkov pre všetkých. Je ale toto argument, ktorý kedy ľavicového voliča presvedčil voliť pravicu? Takmer isto nie, z hľadiska volieb je táto debata takmer irelevantná.

Parky aj parkovanie

Demokraticky ľavicového voliča či voličku si idealisticky neprifarbujem. Sme sebeckí – slobodu chceme hlavne pre seba, demokratické voľby najmä kvôli vlastnému hlasu. A rešpekt k ľudským právam? – najviac k tým našim. Často sme slabí – lebo okrem parku chceme aj parkovať, okrem čistého vzduchu lacný let na víkend do európskej metropoly. Tak, ako každý volič a volička, sme plní rozporov a protichodných preferencií, emócií a nálad. Dostávame sa tu bližšie k dôvodu, prečo volíme inak, ako by sme teoreticky mali?

Nechcel by som debatu zaťažiť ideologickými kategóriami, ako sú triedne vedomie či falošné vedomie. Ak majú tieto pojmy na niečo poslúžiť, tak len na pripomenutie, že otázka, ktorou sa zaoberám, nie je vôbec originálna ani nová. To však neznamená, že by bola uspokojivo zodpovedaná. Nehovoriac o praktickej realizácii v súčasných pomeroch, ktoré sú z historického hľadiska jedinečné.

Povojnový optimizmus na Západe vystriedala globalizácia a rast nerovností, na pokoji nepridali hospodárske a finančné krízy a celkom aktuálne museli spoločnosti čeliť pandémii koronavírusu a stále čelia vojne na hranici EÚ. Výzvou sú aj technológie radikálne meniace svet práce. A ak sa bavíme konkrétne o východnej Európe, tak koniec štátneho socializmu priniesol okrem demokracie aj tvrdú ekonomickú transformáciu. V čase až existenciálnych turbulencií je dnes najcennejšou politickou valutou schopnosť navodiť voličstvu pocit istoty.

Netvrdím, že demokratická ľavica riešenia pre vykorenených a dezorientovaných neponúka. Programy sú – nejaké sa napísali, ďalšie sa dopíšu. Čítal som aj naozaj kvalitné! Opäť si dovolím len skonštatovať – programy dnes voľby nevyhrávajú. Tento predpoklad je síce paradoxný, ale dnes už zďaleka nie kontroverzný.

Na programe a spin doktoroch nezáleží

Nerád by som bol za cynika. Programy mať treba, čím lepšie, tým lepšie. Ale ich dôležitosť sa preukáže až po vyhraných voľbách, až vtedy budú užitočné – na realizáciu politík. Ďalšie dôležité úlohy programov sú budovať okolo nich politické kádre a takisto – vo veľmi dlhodobej a nevďačnej práci – vzdelávať voličstvo. Ale ak sa chceme držať témy demokratická ľavica a voľby, zdôrazňujeme – na programe nezáleží!

Druhá téza bude prinajmenšom pre časť politických profesionálov a marketérov kontroverznejšia. Voľby nám nevyhrajú ani tzv. spin doktori, akokoľvek ich úloha vzrástla a akokoľvek si volebné úspechy privlastňujú. (Osobná poznámka – nedávno som bol svedkom debaty, v ktorej sa pretriasal úspech v prezidentských voľbách a za jednu z chýb sa seriózne považovalo to, že si kandidát na základe rád spin doktorov nechal ostrihať vlasy – čo po jeho prehre iní spin doktori považovali za dôvod, prečo prehral. Moje politicko-humanistické ja bolo pohoršené a najradšej by sa z tejto úvahy vysmialo, ale racionálne ja sa obáva, že to skutočne mohol byť jeden z faktorov – že aj takéto sprostosti do určitej miery rozhodujú.)

Sú však naozaj rozhodujúce? Nie, sú len dôležité. Treba sledovať trendy, analyzovať dáta a voličské preferencie či sympatie. Spin doktorstvo je v čase roztrieštenej pozornosti a krátkych okienok na prenos signálu kľúčové. Ale pre politickú stranu, ktorá nerezignovala na hodnoty, je tým, čím je pre futbalového trénera dátový analytik a pre spisovateľku editorka. Obsah – či ho nazveme programom, víziou, emóciou alebo príbehom – nevyrobí, iba učeše.

A do tretice – tradičný problém demokratickej ľavice je na strane ponuky. Strany v tomto spektre to majú objektívne ťažšie kvôli zdrojom. Sponzori sa na program prerozdeľovania nehrnú. Odbory oslabli. Z členských príspevkov sa veľká kampaň nespraví, médiá nenakúpia. A peniaze na volebné víťazstvo treba.

No úprimne, aj keby sa túto štrukturálnu nevýhodu podarilo zázračne odstrániť, zmenilo by sa veľa? Pritiahla by téma dôstojnej práce na billboarde alebo slušného dôchodku v tiktokovom videu dostatok voličov? Pravdepodobne nie. Téma benefitov je obsadená. A to tak, že niekto nám ich berie. Niekto nás ohrozuje. Pre toto je demokratická ľavica volebne neúspešná. Ak to pritiahneme za vlasy, svet sa voličstvu doslova rozpadá pred očami. Dokonalý stostranový program nestačí. Správny účes kandidáta či správna farba oblečenia kandidátky nestačia. Ani peniaze nestačia. Nebude stačiť nič, pokiaľ konzervatívna pravica bude populisticky burcovať – sľubovať, že nás vráti do čias, kedy nám bolo lepšie. Že ochráni „to naše“ pred tými druhými, ktorí to chcú zobrať (prisťahovalci, iné štáty), ktorí to chcú rozvrátiť (menšiny, mimovládky). Ubránime!

Ľavicový mýtus

Nezáleží na tom, že defenzívne frázy zamerané na základné pudy často produkujú ústa elít zodpovedných za daný stav. Nezáleží na tom, že žiadna idylická minulosť nikdy nebola. Nezáleží ani na tom, že hrozby sú vymyslené hlúposti. Nemalo by nám však byť všetko jedno, keď politicky mobilizovať dokáže už aj spaľovací motor alebo uhlomer na uhorke.

Populistická konzervatívna pravica víťazí, lebo zaberá jej mýtus.

Pravica evokuje idylickú tradíciu. A hoci je to dokreslený konštrukt, zakladá sa na ideách, ktoré sú väčšine ľudí známe. Postaviť proti nemu a proti očividnému reálnemu úpadku aspoň ružovkastú víziu, ideálne nie úplne vzdialenej budúcnosti, to je skutočne náročná výzva, a ostane navždy ďalšou štrukturálnou nevýhodou pokrokárskej ľavice. Aj vo futbale sa tvorí ťažko, keď sú všetci protihráči zabetónovaní v hlbokom defenzívnom bloku, pod loptou.

Tvoriť však treba, ak má demokratická ľavica poraziť mýty fašizujúcej sa pravice. Je naším prvým inštinktom bojovať slušne, racionálnymi argumentami, s využitím vedeckých poznatkov. A hoci to nefunguje, nemali by sme sa tejto svojej sily vzdávať. Môže to znieť paradoxne, ale rozum sa nie celkom vylučuje s emóciami. Alebo inak – nemusia spolu vo vnútri hnutia súperiť, môžu fungovať súbežne.

Dokonca musia, pretože jazyk nikdy nebol výlučne hlásateľom rozumu, ale aj citov. Táto jeho druhá funkcia by sa mala stať naším druhým inštinktom. Je zvláštne, že si schopnosti jazyka jasne uvedomujeme v iných kontextoch. Pri extrémizme a extrémistickom slovníku elít sa celkom správne ozývajú hlasy volajúce po zdržanlivosti. Slová majú váhu. Slová dokážu zabíjať. Je škoda, že sme silu jazyka zatiaľ nedokázali obrátiť v prospech vlastnej veci.

Než sa prepracujem do finále, dovolím si ešte jednu odbočku. Možno to bude znieť nečakane, ale ľavica, konkrétne jej liberálna, respektíve demokratická, verzia sa stala obeťou vlastných úspechov. Všeobecné volebné právo vybojovala sociálna demokracia a socialisti. To isté sa dá povedať o slušných pracovných pomeroch. Spolu s liberalizmom sa demokratická ľavica zasadzovala za ľudské práva založené na rešpekte k jednotlivcom. Máme agency. Tento boj zďaleka nie je vyhraný, ale to, že dnes vôbec môžeme viesť otvorené diskusie, že veľká časť spoločnosti má prístup k vzdelaniu a získaniu kritického náhľadu, je nesporný výdobytok.

Sprievodným javom historického politického pokroku je individualizmus. Ten je umocnený súčasnými spoločenskými štruktúrami a inštitúciami, a takisto technológiami. Ľudí všeobecne zjednocujú spoločné príbehy alebo zdieľané skúsenosti. Kedysi ich ponúkala cirkev, neskôr večerné televízne noviny. Dnes má každý na sociálnej sieti vlastný feed. A ako nedávno povedala skvelá albánska politická filozofka a spisovateľka Lea Ypi, ešte aj spoločenskú kritiku realizujeme individuálnym spôsobom na sociálnych sieťach.

Na rozdiel od populistickej pravice demokratická ľavica zatiaľ nenachádza spôsob, ako kolektívne zmobilizovať voličstvo.

Na to, aby demokratická ľavica vyhrala voľby, potrebuje svojmu potenciálnemu voličstvu ponúknuť odpovede nielen na existenčné, ale aj na existenciálne otázky. Znie to príliš filozoficky, ale v praxi by sa malo jednať o pomerne jednoduchý príbeh, ktorý nám pomôže pochopiť svet, v ktorom žijeme. Odkiaľ sme prišli, aké je naše miesto vo svete, aký máme vzťah k svojej histórii a k svojej štátnosti, kam ako spoločnosť smerujeme a či máme nádej dožiť sa niečoho pekného. Nie filozofia, skôr rozprávka či bájka. Namiesto spiatočníckeho pravicového mýtu jeden poriadny, humanisticky ľavicový.

Elity, voličstvo, otvorenosť

Záverom ešte tri poznámky pod čiaru, možno, takpovediac, domáce úlohy.

Jedna je pre stranícke elity, existujúce či tvoriace sa. Aj dobrý mýtus potrebuje platformy na šírenie. A schopných komunikátorov a komunikátorky. Loviť treba rovnako v onlineových aj offlinových priestoroch. Prirodzene sa ponúkajú odbory, oslabený, no tradičný spojenec. K tomu treba zapnúť inovatívnosť a politickú imagináciu a skúsiť angažovať aj iné komunity (susedské, záhradkárske, kultúrne, gejmerské, náboženské?) a iné kolektívy (z opačnej strany – takýto rozlet „medzi ľudí“ je nevyhnutným predpokladom pre spolusformulovanie mýtu). Treba vzkriesiť a v pozitívnom zmysle reinkarnovať agitáciu a propagáciu. Dnes je demokratické ľavicové voličstvo síce skôr ohrozený druh, ale pri trochu inej optike to môže byť motýľ pred vykuklením či princezná čakajúca na odkliatie.

Druhá poznámka a úloha sa týka samotného voličstva. Buďme kritickí, ale nie príliš, nie za cenu prehratých volieb. Je normálne kádrovať kandidátov a kandidátky, ale ak cielime na stopercentný súlad s našimi predstavami, môžeme to rovno zabaliť. A taktiež, podaktorí môžeme ohŕňať nos nad mýtmi a bájkami, označiť ich za propagandu, ale taktickejšie by bolo zaťať zuby a ľudovú slovesnosť akceptovať ako nevyhnutný predpoklad volebného úspechu. Lebo bez propagandy nikto voľby nevyhral (akurát ju označil za volebnú kampaň). A mýtus z definície nemôže byť založený na faktoch (nám by malo stačiť, aby ten ľavicový faktom neprotirečil). A úplne posledná poznámka – voličstvo už nebude také homogénne, ako bolo pred storočím. Demokraticky ľavicové voličstvo dnes nie je triedou, ale skôr alianciou. Identita sa tká medzi absolventom strednej školy či učilišťa s chuťou voliť radikálne, učiteľkou z malého mesta, možno aj tradične založenou, robotníkom stredného veku z automobilky, kvalifikovanou pracovníčkou vo verejnej administratíve, remeselníkmi, živnostníčkami. Áno, skôr sú výnimočné tie sektory a demografie, kde by demokratická ľavica nemala šancu loviť. Predpokladom úspechu a kohézie takéhoto hnutia nie je len ustanovujúci mýtus príťažlivý pre všetkých, ale aj vzájomné porozumenie a – aké to nepolitologické kategórie – zvedavosť, súcit a láskavosť.