Ekotópska ekonomika: Ovocie krízy

San Francisco, 12. máj. Medzi Američanmi a Američankami je všeobecne rozšírené presvedčenie, že Ekotópčania a Ekotópčanky zleniveli. Táto mienka, prirodzene, vyviera z toho, že po vyhlásení nezávislosti Ekotópie tu bol zavedený dvadsaťhodinový pracovný týždeň. Pokiaľ však viem, v Amerike si ešte nikto neuvedomil, o aký obrovský zlom v porovnaní s naším spôsobom života ide – a ešte aj dnes udivuje, že ekotópske zákonodarstvo dokázalo veľmi skoro po získaní moci prijať tak revolučné opatrenie.

Dobre informovaní Ekotópčania a Ekotópčanky nepochybujú o tom, že pri tejto legislatíve nešlo o nič menej než o revíziu protestantskej etiky práce, na ktorej bola vybudovaná Amerika. Dôsledky tejto zmeny boli tvrdé. Z ekonomického hľadiska musela Ekotópia svoj hospodársky systém odizolovať od trhu, na ktorom pôsobia ľudia pracujúci omnoho viac. Toto vážne opatrenie privodilo celým ekonomickým odvetviam roky trvajúce ťažkosti. Hrubý domáci produkt sa prepadol o viac než tretinu. Najzásadnejšie sa však vplyv skráteného pracovného týždňa prejavil filozoficky a ekologicky: podľa ekotópskej mienky nie je zmyslom ľudstva produkcia, ako sa zdalo v 19. a 20. storočí. Naopak, ľuďom patrí skromné miesto v súvislej a rovnovážnej sieti živých organizmov, ktorú by mal človek narúšať čo najmenej. Znamená to síce nutnosť vzdať sa aktuálnej úrovne spotreby, no tiež istotu budúceho prežitia. Tento takmer náboženský cieľ nie je nepodobný starším učeniam o „spáse“. Miera šťastia človeka nezávisí na jeho nadvláde nad inými živými bytosťami, ale na súlade jeho života s nimi.

Táto filozofická zmena mohla na prvý pohľad pôsobiť celkom nevinne, ale jej vážne dôsledky sa čoskoro prejavili. Ekotópski ekonómovia a ekonómky, mnoho z nich uznávaných aj v Amerike, si uvedomovali, že dosiahnutý životný štandard je možné udržať a zvyšovať len bezohľadným tlakom na pracovný čas a produktivitu. Z perspektívy pracujúcich ide o „zrýchľovanie“, avšak bez pomalého, a pritom stáleho rastu produktivity práce by nebolo možné prilákať nijaký kapitál, ba ho ani udržať, a nevyhnutne by nasledoval finančný kolaps.

Prevratnou novinkou, ktorú do tejto línie myslenia uviedla hŕstka ekotópskych militantov a militantiek, bolo uvedomenie si toho, že ekonomická katastrofa nemusí byť humanitárnou katastrofou. A najmä, že finančnú paniku možno obrátiť na výhodu, ak nový národ využije svoje skutočné energetické, znalostné, skúsenostné a materiálne zdroje na naplnenie nevyhnutných podmienok prežitia. Akonáhle by sa to podarilo, aj katastrofický prepad HDP (ktorý bol podľa nich beztak z veľkej miery tvorený zbytočnosťami) by sa mohol ukázať ako politicky užitočný.

Skrátka: cieľom nebolo finančný chaos ustáť, ale zámerne ho privodiť. Po takto vyvolanom odlive kapitálu by väčšina tovární, hospodárstiev a ďalších produkčných zariadení padla do ekotópskych rúk ako zrelé slivky.  Aby k tejto neutešenej sérii udalostí došlo, stačilo podniknúť len pár rozhodujúcich krokov: zospoločenštiť poľnohospodárstvo, vyhlásiť moratórium na ťažbu fosílnych palív, vynútiť konsolidáciu základnej maloobchodnej siete (tvorenej reťazcami Sears, Penneys, Safeway a niekoľkými ďalšími) a napokon prijať tvrdú zákonnú úpravu ochrany životného prostredia, ktorá ohrozila zisky lesohospodárskeho priemyslu.

Tieto opatrenia, samozrejme, vyvolali vo Washingtone obrovskú paniku. Lobisti a lobistky reprezentujúce dotknuté záujmy sa snažili presvedčiť federálnu vládu k vojenskej intervencii. Od vyhlásenia nezávislosti však vtedy prešlo už niekoľko mesiacov. Ekotópia medzitým zorganizovala a vycvičila celonárodné milície, ktoré vyzbrojila prostredníctvom leteckého spojenia s Francúzskom a Československom. Navyše existovala domnienka, že v období vyhlásenia nezávislosti mohla Ekotópia podmínovať najväčšie východné mestá atómovými zbraňami, ktoré potajme zostrojila alebo ukoristila zo zbrojárskych vývojových stredísk. A hoci Washington inicioval zbesilú kampaň proti Ekotópii sprevádzanú ekonomickým a politickým tlakom – nehovoriac o zamínovaní jej prístavov –, k invázii napokon nedošlo.

Tieto správy vyvolali vlnu zatvárania a núteného predaja podnikov – podobne vraj dopadol majetok japonských Američanov, ktorých internovali počas druhej svetovej vojny. Príslušníci a príslušníčky významných starých sanfranciských rodín boli prinútení vyjednávať za nevýhodných podmienok s reprezentáciou nového režimu. Rýchlo sa zbavovali najmä majetku nadobudnutého kedysi dávno na základe starého španielskeho léna. Obrovské korporácie, ktoré zvykli diktovať politiku prostredníctvom radníc a štátnych inštitúcií, odrazu žobronili o kompenzácie a ponížene vysvetľovali, že hodnota ich majetku je v skutočnosti vyššia než tá, ktorú vykazovali pre daňové účely.

V dôsledku týchto udalostí prišli o prácu desiatky tisíc ľudí. Nová vláda reagovala dvomi opatreniami. Po prvé, nezamestnaných zapojila do výstavby železničnej siete, kanalizácie a recyklačných zariadení za účelom vybudovania stabilnej infraštruktúry pre život. Časť ľudí pracovala na demontáži nebezpečných či nežiadúcich pozostatkov starého systému, napríklad čerpacích staníc. Po druhé, ako nový štandard bol prijatý dvadsaťhodinový pracovný týždeň, vďaka čomu sa zdvojnásobilo množstvo pracovných miest, no tiež o polovicu znížil individuálny príjem pracujúcich. (Niekoľko rokov bola nevyhnutná prísna cenová kontrola všetkých základných potravín a ďalších životne dôležitých potrieb.)

Prirodzene, následná transformácia prebiehala hekticky, aj napriek tomu však na ňu veľa ľudí spomína s vytržením. Hoci vládlo všeobecné nepohodlie (narušená bola najmä prevádzka automobilového priemyslu a súvisiacich odvetví) a k problémom dochádzalo aj v školstve a ďalších sociálnych službách, mnoho tých, ktorí toto obdobie zažili, sa zhoduje, že nikto netrpel hladom a pre každého sa našla strecha nad hlavou, odev a v prípade potreby aj lieky.

Rovnako množstvo ľudí prišlo o ťažko vydobyté pohodlie, na ktoré si zvykli – autá, luxusné jedlá, módne odevy, elektroniku či služby. Tento nedostatok zvlášť doľahol na ľudí v strednom veku, aj keď jeden starší muž mi povedal, že ako chlapec zažil počas druhej svetovej vojny varšavské povstanie a živil sa potkanmi a plesnivými zemiakmi, takže skúsenosť s ekotópskou transformáciou ho takmer vôbec nerozhodila. Na mladých tieto komplikácie pôsobili vzrušujúco, akoby prebiehala vojna; a je možné, že ľudia ich dokázali zvládnuť aj kvôli pretrvávajúcemu strachu z možného útoku zo strany Spojených štátov. Niektorí tvrdia, že orientácia novej vlády na základné biologické prežitie bola jednotiacou a povzbudivou silou. K panickému zásobovaniu sa potravinami medzi ľuďmi údajne takmer vôbec nedochádzalo. (Možno má pohostinnosť ako výrazná črta súčasnej ekotópskej kultúry svoj pôvod práve v tomto období.)

Geografická poloha Ekotópie sa vyznačuje prírodnými podmienkami, ktoré transformáciu, samozrejme, uľahčili. Jej štáty mali k dispozícii viac lekárov na počet obyvateľov, vyššiu priemernú vzdelanostnú úroveň, vyšší podiel kvalifikovaných pracujúcich a viac inžinierov a inžinierok a ďalších technicky vzdelaných odborníkov a odborníčok než väčšina ostatných častí federácie. Najväčšie mestá Ekotópie boli bez výnimky výrobnými a obchodnými komplexmi, ktoré dokázali vyprodukovať všetko potrebné pre život. Boli tu vynikajúce univerzity, ktoré mohli vo vedeckom výskume pokračovať aj vďaka špičkovým zariadeniam zo Spojených štátov. A vďaka miernemu podnebiu zase ľudia trávili veľa času vonku. Výpadky v zásobovaní palivom boli skôr nepríjemnosťou než záležitosťou života a smrti, ako by to bolo v prípade drsných zím na Východe. Ľudia sa tu až nezvyčajne dobre orientovali v prírode, mali skúsenosti s pobytom a prežitím v nej, ochranárstvo sa tešilo veľkej obľube.

Nemôžeme však ignorovať politický kontext, v ktorom k transformácii došlo. Podľa ekotópskych militantov a militantiek sa ku koncu ostatného storočia americká nadvláda nad rozvojovými krajinami rozsypala. Americké jednotky neboli schopné udržať Vietnam a búrili sa aj pauperizované národy mnohých ďalších satelitov. Vláda v utajení pred kontrolou svojho vlastného Kongresu podporovala vojenské opatrenia na potlačenie týchto rebélií a s tým súvisiace obrovské náklady na zbrojenie viedli k zásadnému a dlhodobému poklesu konkurencieschopnosti amerického civilného priemyslu na svetovom trhu. Pozvoľný úpadok kúpyschopnosti obyvateľstva vyústil do rozšírenej nespokojnosti a prehlbujúcemu sa napätiu medzi bohatými a chudobnými, čo občanov a občianky napokon priviedlo k nedôvere voči budúcemu ekonomickému rastu; v istom období bola dokonca Národná garda kvôli neohláseným štrajkom a okupáciám fabrík takmer neustále v pohotovosti. Po krachu úsilí o obmedzenie znečistenia životného prostredia v raných 70. rokoch bola miera úmrtnosti a deštrukcie prírody opäť na vzostupe. Energetické krízy spôsobovali problémy v ekonomike a nárast cien. Neustále škandály vo Washingtone výrazne otriasli dôverou vo federálnu vládu.

„To všetko,“ povedal mi jeden Ekotópčan, „nás len utvrdzovalo v tom, že ak chceme prežiť, musíme vziať veci do vlastných rúk.“ Odvetil som mu, že to isté vždy tvrdili revoluční sprisahanci, ktorí sa zaštiťovali väčšinou, ale v konečnom dôsledku jej nikdy nedovolili podieľať sa na skutočnej moci. „Nuž,“ pokračoval, „nič sa nemenilo k lepšiemu, ľudia boli preto otvorení zmene. Bolo im doslova zle zo znečisteného vzduchu, umelého jedla, šialenej reklamy. Primkli sa k politike, pretože predstavovala jediný spôsob sebazáchrany.“

„Čiže,“ pýtam sa ho, „ľudia boli ochotní riskovať svoj ekonomický aj spoločenský blahobyt, aby sa podarilo naplniť akýsi extrémistický ekologický program?“

„Vtedy ten blahobyt nebol práve bohvieaký… Niečo sa muselo zmeniť a nikto iný zmenu neponúkal. A mali sme tiež poriadny kus šťastia…“ pokrčil ramenami a usmial sa. Takýto šibeničný humor – podobný tomu židovskému či viedenskému – je v Ekotópii bežný. Možno pomáha vysvetliť celý jej príbeh.

Ukážka z románu Ecotopia, Ernest Callenbach, 1975

Preložil Martin Makara