Najprv ženy a deti!

Tvorba britského autora Johna Wyndhama (1903 – 1969) natoľko popiera metakategorizáciu sci-fi situovanej do pozemského prostredia, že najjednoduchšie je zaradiť ju do všeobecnejšej škatuľky „špekulatívna fikcia“. Potom možno Wyndhamovu tvorbu rozoberať či kategorizovať v závislosti od toho, kto je čitateľom. Isté je, že v siedmich románoch a zbierkach poviedok vydaných počas jeho najplodnejších rokov (1951 – 1968) nenájdeme žiaden náznak vplyvu nadprirodzených síl na rebelantské organizmy či deti so schopnosťou telepatie, ktoré obývajú Wyndhamove rôznorodé svety. Tieto čudá, zlomyseľné, benevolentné či prosto zvedavé, chodia po našich uliciach, sabotujú náš priemysel a pustošia našu planétu, sú prejavom viacerých tajomných vied, ktoré sú nepreniknuteľné pre každého okrem samotného autora. Špecifickým znakom Wyndhamovej fikcie sú práve katastrofické scenáre. No to, čo sa v rámci sedemnásťročného výseku jeho tvorby prehliada, je, paradoxne, na nej to najzaujímavejšie – nenápadný, no neochvejný príklon k druhej vlne feminizmu, od jej začiatku na konci 50. až do počiatku 60. rokov minulého storočia.

John Wyndham Parkes Lucas Beynon Harris sa narodil do anglickej rodiny zo strednej vrstvy v roku 1903. Wyndham v detstve striedal jednu prípravnú školu za druhou, čoho dôsledkom bol aj prakticky nulový kontakt s rodičmi. Hoci sa oženil, podľa všetkého zostal samotárom. Jeho neochota diskutovať o osobnom živote v rozhovoroch pre noviny či s priateľmi spôsobila v biografických materiáloch značnú medzeru. Prvotiny, ktoré písal od polovice 20. až do začiatku 50. rokov pod pseudonymickými variáciami rodného mena, sa objavovali na stránkach amerických sci-fi časopisov v spoločnosti obľúbených raketových lodí a vesmírnych otrokýň.

V jednom z mála rozhovorov Wyndham hovorí: „Podstata fantastiky spočíva v ochote potlačiť vlastnú nedôveru, aj to má však svoje hranice.“ V roku 1951 badať u autora posun od bezhraničnej posadnutosti vesmírom k umiernenejším komentárom na adresu anglickej xenofóbie a priemyselnej biedy. Či už ide o nepriateľské monštrá, rôznych nespratníkov, či nerozvážne medicínske postupy, takmer celá Wyndhamova tvorba z autorsky najplodnejšieho obdobia reflektuje jeho záujem o novovznikajúci geopolitický fenomén objavovania vesmíru, no napriek tomu sa vždy drží na Zemi. Inak povedané, domáci sme vždy my.

V románe Deň trifidov (The Day of the Triffids, 1951) sa dostanú semená mimozemských rastlín na Zem vďaka (doslova) oslepujúcej meteorickej spŕške, zakorenia sa v zemskej pôde a začnú vyháňať prapodivné výhonky. Spočiatku sa im ľudia z vyššej triedy tešia, lebo im skrášľujú trávniky. Ale jedného dňa sa dajú rastliny do pohybu a nastane armagedon spôsobený dlhočiznými úponkami rastlín tiahnucimi sa po okolí ako vinič.

V románe The Kraken Wakes z roku 1953 morské dno okupujú obrovitánske príšery, ktoré do svojich smradľavých chápadiel ovíjajú návštevníkov pláže. Hladina mora začína stúpať a apokalypsa je za rohom, pretože sa topia ľadovce a hrozí, že planéta sa stratí pod morskou hladinou.

V polovici 50. rokov Wyndham začal používať rafinovanejších votrelcov. Leitmotív telepatie (zosobnenej detskými protagonistami) sa stal nástrojom, prostredníctvom ktorého autor privodzuje koniec sveta, pričom jednou nohou ostáva pevne ukotvený v ľudskosti. V románe The Chrysalids z roku 1955 je skupina detí so schopnosťou telepatie považovaná dogmatickou vierou, založenou na strachu, za evolučné ohrozenie. Tu Wyndham prvýkrát používa deti ako predzvesť budúcnosti, nad ktorou nasledujúce generácie stratia kontrolu. V roku 1957 vyšiel román The Midwich Cuckoos (režisér Wolf Rilla ho sfilmoval ako Village of the Damned, 1960), kde je nepriateľ ešte nevraživejší. Neznáma sila paralyzuje život v malej anglickej dedinke, pričom oplodní dvanásť miestnych žien. Neskôr každá z nich porodí dieťa bez akýchkoľvek emócií, s očami chladnými ako ľad a znepokojujúcou schopnosťou ovládať mysle iných ľudí. So svojím jasným a otvorene vyhláseným plánom nahradiť ľudstvo môžu tieto deti pripomínať typickú árijskú mládež, no je zrejmé, že nepochádzajú z tejto planéty.

Nástup autoriek sci-fi (Margaret Atwood, Ursula K. LeGuin či Doris Lessing) je považovaný za fenomén 70. rokov. Wyndhamove kritické texty sa však objavujú súčasne s aktivizmom Betty Friedan, Dorothy Hewett a Glorie Steinem. Podporujú nové feministické zásady vďaka rovnakému zameraniu na sociálnu kritiku, hoci prostredníctvom jemnejšej, alegorickej fikcie.

V 60. rokoch sa začali objavovať autorky, ktoré sa zameriavali na  problematiku života v domácnosti, intersexualitu a horúčkovitú honbu za krásou. Patria medzi ne napríklad Lisa Yaszek (Carpool, 1959), Sony Dorman (When I Was Miss Dow, 1966) a Kit Reed (The New You, 1962). Kým nová vlna feminizmu bojovala so sexizmom podnecovaným módnymi magazínmi, reklamami a nástupom televízneho vysielania, Wyndham  sa v tejto dekáde zameral na úchylky v dnes už známej, no nemenej grotesknej oblasti rodu. V tom, čo je stále považované za „mužský svet“, autor poukazuje na záujmy korporátnych spoločností, ktoré poháňa šialený konzumný spôsob života žien túžiacich po večnej mladosti. Tú im majú zaistiť drahé líčidlá, čačky a nevkusné šaty. Wyndhamova úderná kritika komercionalizmu naznačuje, že autor bol dobre oboznámený s tvorbou dobových sci-fi autoriek, pre ktoré bolo takéto pretvorenie žien len vedľajším príznakom tlaku ku konformite. Chirurgické úpravy a luxusné kuchynské sety vykresľujú ženy ako obete, učičíkané tým istým priemyslom, ktorý ich utláča.

V románe Trouble with Lichen (1960) doktorka Diane Brackley omylom zmieša mlieko s ojedinelou odrodou lišajníka. Keď sa trvanlivosť mlieka strojnásobí, príde s receptúrou, ktorá rapídne spomaľuje starnutie ľudí. Vedec, pre ktorého pracuje (a ktorý si doktorkin objav prisvojil), chvastavo hĺba o tom, že „múdrosť predsa nemôžeme dosiahnuť len tesne predtým, než nás prepadne senilita“. A pokračuje: „Ľudia by mali mať čas na to, aby sa naučili, ako žiť a potom aj na to, aby si život užívali.“ Hoci to znie dobre, prvotný entuziazmus razom vystrieda panika. Dlhší život totiž so sebou prináša preľudnenie, a to predstavuje – najmä pre mužské postavy v knihe – možnú revolúciu na trhu práce. A zásoby tiež nie sú nekonečné. Kto rozhodne o tom, komu sa niečo ujde?

Brackley vidí v dlhšom živote spôsob, akým môžu ženy dosiahnuť dovtedy výsostne „mužský“ status vzdelaných občanov tohto sveta, bez obáv zo starodievoctva, šedín a odsudzovania, ktoré so sebou tieto javy prinášajú. Založí exkluzívne liečebné stredisko, aby nový produkt zviditeľnila a pomohla ženám na ceste k vzdelaniu a trvácnej kráse. Keďže však na čele priemyslu stoja muži, z pokrokového objavu sa stane len kozmetický doplnok, ktorý je podľa jedného z továrnikov dobrý iba na to, aby sa „bohaté, ufrfľané a intrigánske bosorky bažiace po lieku vyhli vráskam aspoň na ďalších osemdesiat rokov“. Krása je napokon ópiom prinajmenšom polovice ľudstva a nad múdrosťou kedykoľvek ľahko triumfuje. Brackleyovej dobre mienená snaha o zlepšenie postavenia žien sa míňa účinku, nakoniec len znásobuje ženskú túžbu po uchovaní nestarnúceho vzhľadu. Odkaz románu vyznieva ako zlovestný nárek, že starostlivosť o vzhľad je najistejší – a možno jediný – spôsob, ako sa presadiť v mužskom svete.

V novele Consider Her Ways (vyšla v roku 1961 a pochádza z rovnomennej zbierky poviedok) Jane Waterleigh skúša nový liek, ktorý jej má pomôcť zjemniť bôľ po strate muža. Jane ho užije, zaspí a keď sa prebudí, ocitá sa vo svete, kde existuje len jedno pohlavie. Keďže je obézna a nepohyblivá, stáva sa len kolieskom v mašinérii ženského kastového systému, ktorý tvorí vzdelaná vládnuca vrstva, bežné proletárky a drobné vyľakané upratovačky, ktoré sa každému mocú pod nohami… Jane patrí do morbídnej a podradnej vrstvy, ktorej jediným poslaním je rozmnožovanie. Ak vám to pripomína Atwoodovej Príbeh služobníčky (Atwood bola fanúšičkou Wyndhama – v roku 2005 napísala úvod k opätovnému vydaniu jeho posledného románu Chocky), treba uznať, že má skôr bližšie k dystopickým náprotivkom, akými sú Herland (1915) Charlotte Perkinsovej Gilmanovej alebo The Cleft (2007) Doris Lessingovej. Oba romány, podobne ako komix o mýtickej Wonder Woman (prvýkrát vyšiel v roku 1941), predstavujú izolované ženské spoločenstvá, ktoré prekvitajú v súdržnosti a rozmnožujú sa partenogenézou. Muži nielenže nie sú vítaní, sú celkom nepotrební.

Jane zistí, že táto budúcnosť ako zo zlého sna je len dôsledkom nevydareného pokusu už dávno zosnulého vedca, ktorý pôvodne chcel vyhubiť potkany, no namiesto toho vyhubil celú mužskú populáciu. Nie je náhoda, že škodcom je práve potkan, keďže ženy v alternatívnej súčasnosti hľadia na predošlé generácie žien ako na parazity, závislé od svojich mužských náprotivkov. V dávnej minulosti túžba žien po drahých kožuchoch, jedálenských setoch či iných okrasách zapríčinila, že dominantným pohlavím sa stali muži. Oni mali pod kontrolou priemysel a výrobu a nie je prekvapivé, že najsilnejší trh tvorili módne doplnky. Reklamy len umocňovali hypnotický ideál, že „okrem rozcítenej pasivity nemá nič v živote cenu“, ba dokonca aj slovo Romantika sa komodifikovalo a začalo sa písať s veľkým začiatočným písmenom, aby to bolo každému jasné.

Čisto ženský svet však ruinuje priemysel – prestáva sa ťažiť uhlie, doprava stojí a minul sa benzín. Hoci adaptácia chvíľu trvala, napokon sa na úkor voľného času, kultúry a spoločenskej interakcie podarila. Pri pohľade na bytosti vo svojom okolí si však Jane kladie otázku, či to stálo za to. „Ak padne láska, umenie, poézia, vzrušenie a slasť za obeť obyčajnej existencii, čo nám tu napokon ostane, ak nie len bezduchá prázdnota?“ pýta sa doktora. Wyndhamov feminizmus nie je založený na izolácii či segregácii, ale na volaní po integrácii a spolunažívaní.

Aby sa Jane zmierila so svojou situáciou, užije ďalší liek, po ktorom sa prebudí opäť do normálneho sveta. Nechce nič riskovať, preto nájde doktora, ktorý pracuje na látke s cieľom vyhubiť všetkých potkanov a zavraždí ho. Zdá sa, že v Janinej narkotickej halucinácii napokon bol kúsok pravdy, a že sa jej podarilo chod histórie nasmerovať tým správnym smerom. No predstavte si, aká katastrofa by nastala, keby sa doktorove poznatky dostali do rúk nejakého iného všetečníka – napríklad jeho syna, ktorý by dokonal otcovu prácu. Nad tým Jane neuvažovala.

Z rovnakej zbierky z roku 1961 pochádza aj poviedka Oh, Where, Now, is Peggy MacRafferty?, ktorá vyšla o šesť rokov skôr než hrozivá sci-fi poviedka Baby, You Were Great od Kate Wilhelm, v ktorej musí hrdinka podstúpiť „emocionálnu úpravu“, aby sa mohla objaviť v televíznej reality show. Wyndhamova Peggy MacRafferty, ohnivo ryšavé jedenásťročné dievča, šikovne zvláda otázky moderátora a smeruje k tomu, aby sa stala vôbec prvou víťazkou súťažného kvízu. Publikum je uchvátené Pegginou otvorenosťou, keď trpezlivo a nepoddajne odráža moderátorovu snahu dotlačiť ju k chybe. Svet si žiada viac tejto mladej dračice s írskym prízvukom. A tak sa Peggy poberie do Hollywoodu, kde si kompetentní okamžite všimnú jej svojráznosť. Má skrátka všetky predpoklady, aby sa stala hviezdou.

Feministka, aktivistka a zarytá bojovníčka proti pornografii Andrea Dworkin vo svojej mizandrickej tiráde Woman Hating (1974) píše, že „tolerancia bolesti a romantizácia tolerancie má počiatok v predpubertálnom období a v socializácii, pričom slúži na to, aby ženy pripravila na život, ktorého podstatou je rodenie detí, sebazaprenie a starostlivosť o blaho svojho muža“. Hoci sa táto litánia zodpovedností vzťahuje na oba vyššie spomenuté príbehy, najviac sa týka práve Peggy. Dworkin kladie dôraz na bolesť spôsobenú skrášľovaním (horúce natáčky depilovanie či plastiky nosu). Skúsená kolegyňa však tieto telesné „úpravy“, ktoré Peggy podstupuje, nadšene obhajuje. „Toto naše povolanie je viac než len priemysel. Iste by ho niekto neváhal nazvať aj duchovnou silou, ktorá dáva ženám priestor,“ odrieka velebne.

Táto „Univerzita krásy“ sa rozprestiera na kopcoch Hollywoodu a šíri „duchovnú silu“ medzi neustálym prílevom mladých talentov. Kozmetickí umelci a učitelia mravov horlivo pracujú na tom, aby boli adolescentné dievčatá pripravené objaviť sa na plátne, zjemňujú znaky ich detskosti a kladú dôraz na to, čo Pegginy úpravcovia nazývajú „index krásy“. Manažér štúdia má obavy, že z Peggy bude len ďalšia detská kópia kráľovnej krásy, ktoré zvykli označovať „Lolo“ – ide o prezývku spätú s jednotvárnosťou, ktorá je v kontraste s Pegginou svojráznosťou, pričom je zrejmý aj odkaz na dokonalú nymfu, Nabokovovu Lolitu z roku 1955.

Keď sa Peggin „index“ mení pod vplyvom citlivej starostlivosti predstaviteľov Univerzity krásy, nemôže si pomôcť a nahlas sa zamýšľa: „Ak mi zmenia postavu, hlas, vlasy, tvár… Čo z môjho skutočného ja vlastne ostane?“ Jej úvaha odhaľuje bremená, predsudky a patológiu kultúry, ktorá presadzuje chvíľkový pôvab na úkor individuality. Vedúci z okna svojej kancelárie zamračene hľadí na novú skupinku „Loliek“. Všetky vyzerajú ako jedna. Prehliada si ich a hľadá gurážny írsky poklad s ohnivo ryšavými vlasmi. Mal s ňou veľké plány, no nikde ju nevidí. Odpoveď na otázku z názvu poviedky (Kde je Peggy MacRaffetyová?) znie jasne – už sa nikdy nevráti.

Chocky (1968) je posledný román, ktorý vyšiel ešte počas Wyndhamovho života a predstavuje návrat k jeho vnímaniu detí ako predĺženej ruke mimozemšťanov. Tentokrát je návštevník láskavý, ide o „prieskumníka“, ktorý sa dočasne usídlil v mysli dvanásťročného chlapca, odkiaľ pozoruje okolie. Nasleduje debata o tom, či má na jednotlivca väčší vplyv dedičnosť alebo prostredie (navyše v období, kedy sa tí najlepší psychológovia neústupne zasadzovali za prvý variant), ktorá je zaujímavá i preto, že chlapec poľudští obyvateľa svojej mysle tým, že mu dá meno. Chocky identifikovuje ako ženu. Pramení inklinácia k ženskosti z nedostatku materinskej lásky, ktorú chlapec od adoptívnej matky nedostal alebo z dospievania v období vrcholu hnutia za slobodu mužov „novej generácie“? Alebo si Wyndham len uťahoval z patriarchátu, keď sa chlapec otcovi priznal, že Chocky naňho pôsobí „nafúkane ako staršia sestra“?

Nič nenaznačuje, že by bol Wyndham svojho času aktívnym feministom (ten pojem sa vo vzťahu k mužom v 60. rokoch používal aj tak len zriedka). Nič nenasvedčuje ani tomu, že by o tom komunikoval s autormi či autorkami sci-fi alebo iných žánrov. Je zaujímavé, že množstvo súčasných článkov, recenzií a blogov, ktoré naznačujú Wyndhamovu inklináciu k feminizmu, píšu ženy. Pohľady mužských autorov sú v tejto otázke skôr skeptické. V roku 2008 vyšiel v novinách The Guardian článok Nicholasa Lezarda o Wyndhamovom románe Trouble with Lichen, kde autor píše, že „sci-fi a ženy sa zvyčajne nevyskytujú v rovnakej spoločnosti“. John Wyndham sa nepohyboval v ženských, ba ani v mužských kruhoch. Hoci sa rozhodol pre izoláciu, nikdy sa neuzavrel pred súvekým spoločenským pokrokom a tvorba jeho najplodnejších rokov reflektuje tlak vytváraný na ženy počas vrcholiaceho obdobia druhej vlny feminizmu.

Preložil Michal Ganát