Nemodli sa a nepracuj!

„Kto je živou potravou pre stroje v Metropolise? Kto maže kĺby strojov svojou vlastnou krvou? Kto kŕmi stroje svojím vlastným telom? Nechajte stroje vyhladovať, vy hlupáci! Nechajte ich pomrieť!“

False Maria, The Machine Human, Metropolis (1927)

Deckard: Mali ste niekedy pocit, že ste boli zneužitá?
Zhora: Čo tým myslíte?
Deckard: No… no, napríklad, aby ste dostali túto prácu. Myslím tým, či… či ste urobili, alebo… či sa od vás nežiadalo, aby ste urobili niečo oplzlé… alebo nechutné, alebo… alebo čo by bolo odpudzujúce… pre vašu osobu?
Zhora: [smiech] To ako vážne?

Blade Runner (1982)

Scény z dvoch kultových sci-fi filmov naznačujú dva rôzne spôsoby, akými možno vnímať stroje vo vzťahu k práci a tiež vo vzťahu k budúcnosti (pracujúcej časti) ľudstva. Obe sú koncentrovanými obrazmi strachov, ktoré automatizácia práce prináša, ale aj veľmi trefnej antropomorfnej sebairónie. Tá je dosť krutá, keď naznačuje, že v dileme medzi ničením strojov a súťažením s nimi skrátka vždy vyjdeme nakrátko, pretože to znamená vybrať si medzi hladovaním a ponížením. Čo ak by ultimátnym cieľom pracujúcich nebolo udržanie si práce za každú cenu, ale jej zrušenie?

Postpráca ako ultimátne sci-fi

False Maria ako strojový človek (Maschinenmensch) pomôže masám pracujúcich nazrieť na svoje vlastné vykorisťovanie. Je to ich krv, pot a telá, ktoré kŕmia mechanický kolos Metropolisu, toto vyspelé futuristické mesto hojnosti vyrastá z ich námahy a opotrebovania. Tieto masy nakoniec ústredný mechanizmus Metropolisu zničia, namiesto toho, aby sa ho zmocnili a využili vo svoj prospech a na vlastnú emancipáciu, a zároveň upália aj False Mariu. Kritika Fritza Langa smeruje k neschopnosti pracujúcej triedy uvedomiť si emancipačný potenciál technológií a vlastný hnev namieriť správnym smerom. Teda nie voči technológiám samotným, ale voči totalitnému systému, ktorý ich, namiesto dosahovania spravodlivosti a všeobecného blahobytu, využíva ako nástroj na kumuláciu zisku a reprodukciu nerovností.

Scéna z filmu Blade Runner zachytáva replikantku Zhoru, vystupujúcu tiež pod menom Salome, ktorá pracuje ako exotická tanečnica v nočnom klube, kde vystupuje s animoidným hadom. (Vo filme Metropolis takisto zohráva dôležitú úlohu postava tanečnice – je ňou alter ego „odborárky“ Marie – medzi vrstvami pracujúcich sa zaskvie vďaka svojím rečníckym prejavom, medzi vrstvou elít získa prestíž obnaženým tancom.) Deckard, ktorý má za úlohu replikantov vystopovať a zneškodniť, sa vydáva za člena Americkej federácie varietných umelcov, presnejšie komisie, ktorá skúma morálne zneužívanie pracujúcich umelcov a umelkýň. V tomto kontexte sa odohrá citovaný dialóg. Predstieraný záujem o pracovné podmienky má byť zámienkou, ako sa k Zhore dostať bližšie a zničiť ju. Ridley Scott v Blade Runnerovi ukazuje dystopické Los Angeles v roku 2019, kde svet špinavej práce nevymizol ani nebol automatizovaný, naopak, získať prácu, znamená podstupovať sériu ponížení a znášať oplzlosti na každodennej báze ako neodmysliteľnú súčasť pravidiel hry. Zhora už nepracuje v temných výrobných halách Metropolisu, ale v rovnako temnom nočnom klube, čo dokonale ilustruje fakt, že posun od industriálnej výroby k postfordizmu nebol v žiadnom zmysle oslobodzujúci, len umožnil kapitalizmu expandovať do nových oblastí. Namiesto výroby tu zohrávajú hlavnú úlohu služby a všetko, čo sa na ne viaže: ekonómia pozornosti, zážitkovosť, performativita, efemérnosť. Stroje už nie sú schopné vykonávať len mechanické repetitívne činnosti za pásom, sú umelcami a umelkyňami. Replikantka Zhora hrá tanečnicu Salome, aby si predĺžila životnosť predprogramovanú na štyri roky. Jej odpoveď Deckardovi je v origináli rafinovane dvojznačná: „Are you for real?“ znamená jednak „Myslíš to vážne?“, ale jedným dychom hovorí: „Si vôbec skutočný?“. V kontexte Deckardovho stopovania a snahy rozlíšiť replikantov, zasadzuje táto slovná hračka presne mierený úder rovno na solar. „Si vôbec človek, ak sa pýtaš tak zrejmú vec?“ Skúsenosť ponižovania (sa) kvôli práci tu vyznieva ako určujúci znak ľudskosti. Z perspektívy roku 2023 sa táto prognóza javí ešte presnejšia, než by sme chceli.

Ak teda ničenie strojov a odmietanie technológií, ale aj súťaženie o prácu so strojmi, vedie len do slepých uličiek hladovania alebo permanentného poníženia, existuje aj nejaká iná možnosť? V akom scenári by technológie neboli pre ľudí ohrozením, konkurenciou alebo monštrami, čo požierajú ľudí, ale nástrojmi emancipácie a rovnostársky zdieľanej hojnosti? Taký scenár existuje – je jednoduchý (až tak, že pripomína reality show), ale aj tak sa zdá byť väčším sci-fi ako vízie replikantov a futuristických miest. Požadoval by jedinú vec – zrušenie práce ako takej.

Akceleracionizmus 60. rokov 

Táto vízia nie je nová. V roku 2013 ju oživili Nick Srnicek a Alex Williams v Manifeste akceleracionizmu. Možno ju však vystopovať v dávnejšej minulosti, konkrétne v polovici 60. rokov, kedy boli do výroby zavádzané prvky automatizácie a výpočtovej techniky. Vtedy začalo byť jasné, že repetitívnu prácu priemyselnej výroby dokážu stroje vykonávať oveľa presnejšie a efektívnejšie ako ľudia. Postava robotníka a robotníčky za pásom, ktorá bola ústredným prvkom ikonografie industriálnej éry a fordistického kapitalizmu, sa zrazu začala javiť ako „čoskoro prekonaná“. Bolo teda nutné premyslieť, čo ďalej. Akým spôsobom využiť výrobnú produktivitu strojov tak, aby pre ľudí nebola devastačná, ale naopak, umožnila uvoľniť obrovské množstvo kapacít, schopností a času, ktoré by boli využiteľné iným, spoločensky prínosným spôsobom. V polovici 60. rokov vzniklo niekoľko kľúčových dokumentov, ktoré sa touto témou zaoberajú, pričom sú ukotvené vo veľmi odlišných geopolitických a ekonomických systémoch: Réfléxions pour 1985 (Francúzsko, 1966),  The Triple Revolution (USA, 1966) a Civilizace na rozcestí (Československo, 1968). Tak výskum vo Francúzsku, ako aj v Československu, boli pritom platené z verejných zdrojov – Le groupe 85 vznikla na podnet francúzskeho premiéra a výskum multidisciplinárneho kolektívu okolo Radovana Richtu sa odohrával na pražskej Akadémii vied. Samotné štáty sa teda finančne podieľali na vytváraní špekulatívnych vízií spoločností postpráce. Každopádne, The Ad Hoc Committee On the Triple Revolution sa sformovala ako aktivistická iniciatíva „znepokojeného obyvateľstva“ zdola a dokument adresovali prezidentovi Johnsonovi ako otvorený list a memorandum.

„Podľa svojich predstáv robotník vyrábal, aby mohol žiť; v skutočnosti žil, aby mohol denne opakovať určité procesy v rozšírenej reprodukcii kapitálu. Pre väčšinu sa ľudský život redukoval na úroveň obnovy, reprodukcie pracovnej sily.“

Kolektív okolo Radovana Richtu tu vlastne parafrázuje False Mary, keď poukazuje na rovnaký mechanizmus – spoločnosť založená na reprodukcii kapitálu tu vyznieva ako stroj kŕmený pracovnou silou robotníkov a robotníčok. Rovnaký obraz však nájdeme na opačnej strane spektra vymedzeného studenou vojnou, v The Triple Revolution:
„Postupne s tým, ako stroje preberajú výrobu namiesto ľudí, pohlcujú tiež čoraz väčšiu časť zdrojov, zatiaľ čo vyradení pracujúci sa stávajú závislými od minimálnych a nespojitých vládnych opatrení – poistenia v nezamestnanosti, sociálneho zabezpečenia, sociálnych dávok. Tieto opatrenia sú čoraz menej schopné zakryť historický paradox: že podstatná časť obyvateľstva žije z minimálnych príjmov, často pod hranicou chudoby, a to v čase, keď je k dispozícii dostatočný výrobný potenciál na uspokojenie potrieb každého jedného obyvateľa a obyvateľky USA. (…) Človek nežije na to, aby udržiaval v chode určitý ekonomický systém. Naopak, naše ekonomické, sociálne a politické inštitúcie existujú na to, aby slúžili človeku.“

Hľadaniu paralel medzi výstupmi oboch interdisciplinárnych skupín tiež nahráva fakt, že jeden z iniciátorov otvoreného memoranda The Triple Revolution, Robert Theobald, vydal pri príležitosti jeho 20. výročia spolu s ďalším autorstvom publikáciu s názvom At the Crossroads (1984). Križovatky, ktoré pomenúvajú tak Richta, ako i Theobald so svojimi kolektívmi, sa vzťahujú k rovnakému kritickému bodu: v ňom sa má ľudstvo rozhodnúť, či ho stroje oslobodia od otupujúcej, repetitívnej práce, či nahradia svaly pracujúcich a otvoria priestor pre rozvoj ich kreativity, kognitívnych schopností a výskumu, alebo ich uvrhnú do neférovej súťaže o prácu samotnú, v rámci ktorej bude pre ľudí nutné akceptovať čoraz ponižujúcejšie podmienky.

Na poli pozitívnych vízií sa západná kritika kapitalizmu a Richtov tím, pracujúci v jednej z krajín východného bloku, v mnohom stretávajú. Cesta k ukončeniu industriálnej éry vedie cez rozvíjanie ľudského potenciálu, humanistické aplikovanie techniky a vymanenie sa z námezdných vzťahov. Pozitívne využitie možností, ktoré ponúka automatizácia, by znamenalo definitívne oslobodenie populácie od boja o materiálnu existenciu a od kontroly ekonomickými silami a prostriedkami. Človek prestane byť podriadený technike, naopak, ona bude slúžiť jemu. Obe utopické vízie počítajú s tým, že sa tiež zmení status a dôležitosť práce pri konštruovaní spoločenskej identity ľudí a nahradí ju vzájomná starostlivosť, rozvoj vlastných schopností, spoločensky prospešné činnosti. Nezhodujú sa však v tom, akým spôsobom má táto revolúcia nastať. Filozof, ekonóm a futuristický autor Robert Theobald bol zanieteným propagátorom idey základného garantovaného príjmu. The Triple Revolution hovorí o tom, že pozornosť by sa od produkcie (ktorú v dostatočne efektívnej miere zabezpečí kybernetizácia – cybernation) mala presmerovať na redistribúciu nadhodnoty, čo trh podľa autorstva nedokáže zabezpečiť. Navrhujú preto centralizovanejšie riadenie hospodárstva a redistribúciu prostredníctvom mechanizmu základného garantovaného príjmu.

Model univerzálneho základného príjmu, ktorý okrem Theobalda rozpracovali ďalší autori a autorky, znamená vyplácanie bezpodmienečného príjmu tak zamestnaným, ako aj nezamestnaným,  chudobným aj bohatým, tým, čo si ho „zaslúžia“, aj tým, čo nie.  Zároveň by mal byť vyplácaný v takej výške, ktorá by prijímateľom zabezpečila dôstojný život, nielen živorenie, to je druhou dôležitou podmienkou jeho funkčnosti. Okrem evidentného cieľa, ktorým je zrušenie chudoby, by mal univerzálny príjem iniciovať celú radu pozitívnych transformácií. Znamenal by prechod od finančných kompenzácií pre znevýhodnených, ktoré spoločensky stigmatizujú poberateľov a poberateľky dávok či prídavkov, k rovnej materiálnej základni pre všetkých. V prípade jeho zavedenia by sa zrovnoprávnili rozličné druhy práce, napríklad práca domáca a dobrovoľnícka s prácou platenou. Dosiahla by sa lepšia vyjednávacia pozícia pre pracujúcich, keďže by neboli vydieraní stratou zamestnania, a teda úplnou stratou akéhokoľvek príjmu. Tým by sa zvýšila sila štrajkov, ktoré by sa dali, vďaka druhému príjmu od štátu, natiahnuť na dobu potrebnú k významnému ochromeniu výroby. A napokon by základný príjem znamenal aj dekomodifikáciu práce. Pracujúci už nevlastní len svoju vlastnú pracovnú silu, ktorú predáva na trhu, aby si zabezpečil životné prostriedky. Už má aj existenčné minimum nadobudnuté  mimo sféry trhu.

Richtov tím patrí k tej vlne kritiky, ktorá chcela kvantitatívny rast industriálnej éry nahradiť kvalitatívnym. Plnú automatizáciu do konca storočia považuje Richta za nevyhnutný dôsledok tretej technologickej revolúcie  ̶  takzvanej kybernetickej revolúcie. Mala nás posunúť k spoločnosti postindustriálnej, kde sa námezdní pracovníci presúvajú k predvýrobným a postvýrobným fázam – k vedeckej či inžinierskej činnosti. Výsledkom mal byť nárast vzdelanosti, emancipácia od ubíjajúcej monotónnej práce, slobodná sebarealizácia, skrátka všestranný rozvoj duševných aj telesných schopností človeka, ako i „právo každého jedinca žiť uprostred krásy“. Civilizácia na rázcestí vychádza z predpokladu, že poznanie človeka, jeho psychiky, ale aj jeho vzťahov k prostrediu a zvyšku spoločnosti, ďaleko zaostáva za rýchlym rozvojom techniky a poznaním v prírodných vedách, čím vzniká nebezpečná disparita vo vývoji civilizácie. Dejiny emancipácie nestíhajú dobiehať dejiny techniky. Pre Richtu a jeho kolektív je vedecko-technologická revolúcia ďalším míľnikom v marxistickej periodizácii dejín a je prechodným článkom k nastoleniu beztriedneho komunizmu blahobytu. Vedecko-technologická revolúcia je realizovateľná iba v komunizme, v systéme všeobecnej konkurencie nie je primárnym cieľom rozvoja techniky oslobodenie od práce, ale získanie krátkodobej výhody na trhu a zefektívnenie výroby. Distribuovanie výdobytkov a ziskov (akým je aj voľný čas) na celú spoločnosť odporuje elementárnej logike kapitalizmu. Zároveň by kumulácia nadhodnoty v kapitalizme viedla k imperialistickému vyťažovaniu rozdielov medzi krajinami na rôznom stupni vedecko-technologického vývoja. Civilizácia na rázcestí hovorí tiež o nutnosti medzinárodnej solidarity, exporte vedecko-technologických poznatkov a vyrovnávania rozdielov medzi krajinami.

Nahradíme stroje ľuďmi

S odstupom takmer 60 rokov vieme, ktorým smerom sa civilizácie na rázcestí vydali. Tak beztriedny komunizmus, ako aj demokracia podmienená základným garantovaným príjmom sú čoraz vzdialenejšie utópie. Zároveň je dnes neprehliadnuteľné, že oba dokumenty v očarení vedeckým a technologickým pokrokom podcenili environmentálnu záťaž, ako i extraktívnu logiku samotnej idey pokroku v modernistickom zmysle. (Zdravé životné prostredie vníma Richta skôr esteticky a antropocentricky, ako nevyhnutnú materiálnu podmienku ďalšieho rozvoja a ako predpoklad harmonickej spoločnosti.) Naopak, pozitívne dôsledky automatizácie sa z odstupu zdajú byť preceňované. Tretia technologická revolúcia síce prebehla a počítačové systémy zefektívnili výrobu, avšak k pretvoreniu pracujúcich v priemysle na intelektuálnu elitu nedošlo a naša ekonomika stále stojí a padá na práci za mzdu. Monotónna práca, v čiastočne automatizovaných výrobných halách, ešte nie je minulosťou. Efektívnejšie spôsoby výroby si vyžadujú aj efektívnejšiu obsluhu, a preto sa nároky kladené na zamestnancov vplyvom čiastočnej automatizácie neznižujú, ale skôr zvyšujú. Nespôsobuje to však žiadnu idylu vzdelanostnej spoločnosti, kde sa práca vykonáva súbežne so slobodne zvoleným celoživotným vzdelávaním. Skôr sa prehlbuje odcudzenie spôsobované deľbou práce a tlakom na efektivitu. V krajinách, kde je pracovná sila lacná, postupuje automatizácia ešte pomalšie alebo vôbec. Nazývať prechodom do postindustriálnej éry dočasný odliv priemyslu z bohatých krajín za účelom lacnejšej pracovnej sily, by bolo krátkozraké a sebastredné. Postindustriálna teória, napríklad v podaní Daniela Bella (ale rovnaké názory už nájdeme aj u Richtu), sa nemýlila v tom, že kľúčovým tovarom sa stanú informácie a základnou kompetenciou expertné vzdelanie a schopnosť triediť a selektovať z množstva informácií a podnetov to podstatné. Optimistické scenáre sa však nenaplnili a dnes vidíme, že samotná informatizácia nestačila vyvrátiť stáročia budované výrobné vzťahy; že nárast sektora služieb nenahradil priemysel ani neuvoľnil pracovné nasadenie. Pred sto rokmi bola vo vyspelých európskych štátoch oficiálna denná pracovná doba osem hodín. Dnes, po enormnom technologickom progrese, je to stále osem hodín. Pred 80-timi rokmi (u nás až od roku 1968) bola oficiálna týždenná pracovná doba 40 hodín. Dnes, po tretej priemyselnej revolúcii a na začiatku štvrtej, je to stále 40 hodín. Práca za mzdu sa nestala niečím okrajovým, ako predpokladali vizionári konca 60. rokov. Naopak, z pracovných miest sa stal frekventovaný argument podnikateľov pre daňové a iné zvýhodnenia, ktorí svoju činnosť legitimizujú v očiach štátu a verejnosti vytváraním nových pracovných príležitostí. Mýtus prirodzenosti, ktorý okolo seba buduje liberálna ekonómia, pretvoril naše vedomie natoľko, že považujeme za logické a správne také rozdelenie spoločnosti, kde časť pracujúcich je vyťažená na maximum, kým ďalšia časť sa nedokáže zamestnať. Prijali sme ako jedinú možnú realitu skutočnosť, že automatizácia nás neoslobodzuje od práce ako takej, ale len od tej konkrétnej, ktorú máme práve teraz a z ktorej nás vyhodili, aby sme  frustrovaní hľadali prácu novú.

To, ako ďaleko sme od týchto emancipačných utopických vízií, ilustruje tiež nasledujúca anekdota: v roku 2013, keď sa Marián Kotleba stal prvýkrát županom Banskobystrického samosprávneho kraja, sme spolu s Tomášom Havlínom robili reportáž v obciach okolo Banskej Bystrice, kde pretrváva silná tradícia SNP a kde napriek tomu vyhral neofašistický kandidát. V jednej z bytoviek nám vysvetlili, že jeho hlavná predvolebná kampaň medzi miestnym, prevažne rómskym, obyvateľstvom bola založená na prísľube, že pri budovaní lokálnej komunikácie (ktorá práve prebiehala) nahradí stroje ľuďmi. Výkopové práce teda nemali naďalej prevádzať bagre a iná technika, ale ľudia za minimálnu mzdu, čo zaúčinkovalo ako prísľub lepších čias. Are we for real? Ak máme niečo nechať vyhladovať, tak nie stroje, ale systém, ktorý nás núti vybrať si medzi ponížením a hladovaním. Nazerať na túto dichotómiu ako falošnú by mohlo viesť k resuscitácii utópií, nielen k ich nostalgickému fetišizovaniu.

Jakub Huba je príslušník manuálne pracujúcej inteligencie

Ivana Rumanová je kultúrna antropologička a pracovníčka