Prečo umelecký výskum nie je výskumom?
Veda je typická svojím pragmatickým jazykom, pomocou ktorého nachádzame univerzálne odpovede. Naopak, umenie je typické mnohovrstevnatosťou a zameraním na individuálnu skúsenosť. Z hľadiska praxe sú síce tieto disciplíny odlišné, z perspektívy výskumu ich však spája potreba dotvárať určitý typ poznania. Napriek tomu sme v súčasnom výskumnom diskurze nútení rozlišovať medzi poznaním, ktoré prináša veda a poznaním, ktoré sprostredkúva umelecká prax.
S myšlienkou, že umelecká tvorba nemusí predstavovať len jednu z výskumných stratégií, ale môže byť základným kritériom výskumu, som sa stretla prvýkrát v roku 2021 na stáži v Laponsku. Tamojšia univerzita ponúka učebný program, ktorého garantka Maria Huhmarniemi zasvätila akademický život etablovaniu umeleckej praxe ako výskumnej a edukačnej stratégie pri práci s určitou komunitou či problematikou. Umelecké poznanie, ktoré svoje etablovanie vo vedecko-výskumnom kánone stále hľadá, ponúka širokú škálu pohľadov, skúseností a názorov. Preto som sa rozhodla, že okrem vlastnej perspektívy ponúknem priestor odborníčkam a odborníkom z oblasti umeleckého výskumu. V článku odpovedajú na otázku: „Čo pre vás umelecký výskum osobne znamená z hľadiska akademickej, výskumnej či umeleckej praxe?“
„Umělecký výzkum je pro mě označení prostoru poznávání, který byl zneviditelněn skrze mainstreamové chápání vědy jako racionální a objektivní, odosobněné disciplíny a umění jako prostoru imaginace a pocitů, jedinečného prožitku, neopakovatelnosti a osobní upřímnosti. Ani striktní definice vědy, ani romantizující chápání umění není pravdivé. Vědci pracují s vlastní subjektivitou, emocemi a vlastní tělesností. Umění je zdrojem poznání, odhaluje společenské vzorce, nabízí hypotézy světa, nutní k zaujetí distance ke světu. Umělecký výzkum skrze stálou oscilací mezi prožíváním a artikulací systematicky zachycuje to, co z uměleckého prožitku, či umělecké tvorby vyvstává jako opakovatelné, kritizovatelné, diskutovatelné, srovnatelné. Soustředí se na to, co vyplývá z neviditelných okrajů umění a dává tomu pozornost.“
– Alice Koubová
V uplynulých tridsiatich rokoch sa v akademickom diskurze, najmä z prostredia vysokých umeleckých škôl, začala reflektovať potreba získavania a hodnotenia poznatkov, ktoré nemusia byť racionálne, vysvetliteľné ani kvantifikovateľné. V odbornej terminológii sa objavil umelecký výskum ako protipól modernej vedy založenej na karteziánskom dualizme, pre ktorú je získavanie poznania racionálnym, hodnotovo-neutrálnym procesom. Citová neutralita, vďaka ktorej je možné prijímať len objektívne stanoviská, sa v spoločenských vedách spochybňuje dlhodobo. Jednu z možných alternatív predstavuje práve umelecké poznanie a výskum založený na subjektívnej zmyslovej skúsenosti.
Akékoľvek poznanie, či už spoločenskej alebo prírodnej skutočnosti, je podmienené rozumom. No musíme tiež chápať jeho súvzťažnosť s prostredím. Aj pri získavaní poznania nás ovplyvňujú vlastné telá a konanie, ktoré predurčujú, ako vnímame skutočnosť okolo nás. Podľa teoretičky Donny Harraway pristupuje umelecký výskum k poznaniu inkluzívnejšie, pretože zohľadňuje skúsenosť jednotlivca a dimenziu sociálnych procesov. Posúva sa od úzkych a rigidných definícií k zohľadneniu doby, prostredia, názorov či stereotypov, ktoré vplývajú na jeho výsledky.
Je dôležité nemýliť si umelecký výskum s výskumom o umení, ktorý sa venuje teoretickej a historickej reflexii, ani s výskumom pre umenie, zameraným na aplikáciu technologických inovácií v umeleckej tvorbe. Ak hovoríme o umeleckom výskume, myslíme výskum skrz umenie, kde sa umelecká tvorba používa pri formulácií odpovedí ako nástroj analýzy či pri tvorbe data-setu. Takýto výskum je založený na získavaní poznatkov prostredníctvom citlivej, vnímavej, často sebareflexívnej či kritickej analýzy, realizovanej umelkyňou či umelcom, prípadne umelkyňou/umelcom a participantmi počas procesu tvorby. Termín spopularizoval kanadský profesor a teoretik Elliot Eisner počas konferencie na Univerzite v Standforde v roku 1993. Eisner sa dlhodobo zaoberal umením ako edukačnou praxou, ktorá rozvíja určitý typ individuálnych kompetencií. Jeho ambíciou bolo podporovať umenie, ktoré môže byť sociálnou vedou, no zároveň chcel do sociálnych vied vniesť odvahu pre kreativitu a experiment.
„Môj umelecký výskum je o spolupráci medzi prostredím a umelcom; o tom, že umenie nevzniká len vďaka umelcovi, ale skôr vďaka spôsobu, akým umelec chápe svet na základe svojich pozorovaní. Sám som prostredníctvom vlastných pozorovaní prišiel na nové techniky a objavy, ktoré ma podnietili premýšľať nad úlohou výtvarného pedagóga v kontexte výskumnej expedície. V skratke by sa dalo povedať, že moja umelecká prax ovplyvnila moju pedagogickú prax.“
– Johannes Pekonen
Mediálna teoretička Jana Horáková v eseji Kde končí umění a začíná věda, a naopak? (2006) píše, že spôsob, akým sa umelci a vedci vzťahujú k svetu, je natoľko blízky, že umožňuje chápať vedu ako istú formu umenia alebo umenie ako určitý typ vedeckej práce. Z histórie to dokazujú príklady umeleckých smerov ako Bio Art alebo Computer Art, pri ktorých bola realizácia umeleckého diela natoľko náročná, že si vyžadovala spoluprácu umelkýň a umelcov s vedeckými odborníkmi. V praxi však vidíme, že táto priepustnosť je typickejšia skôr pre akademické než prírodovedné prostredie. Jedným z dôkazov je napríklad medzinárodne uznávaný dokument pre vykonávanie výskumnej činnosti, takzvaný Manuál Frascati, ktorý razantne odmieta prepojenie umeleckých a vedeckých aktivít. Podľa manuálu musí plnohodnotný výskum podporovať objektivitu, účelnosť, praktickosť a aplikovateľnosť. V tomto zmysle uznáva len existenciu výskumu pre umenie a výskumu o umení. Výskum skrz umenie neuznáva, pretože nie je kvantifikovateľný a neprináša vedomosti, ktoré nachádzajú využitie v praxi. Jeho výsledky nepovažuje za univerzálne aplikovateľné ani konkurencieschopné na trhu. Navyše, príručka neuznáva ani vedecký výstup vo forme umeleckého diela a jasne definuje rozdiel medzi výskumnými stratégiami týkajúcimi sa umeleckej tvorby a konkrétnym umeleckým vyjadrením.
Aj podľa nemeckého teoretika Sebastiana Mühla musíme umelecký výskum a umeleckú produkciu jasne odlíšiť. Hlavne preto, aby sme výskum nehodnotili rovnako ako dielo, teda z hľadiska estetickej kritiky. Umelecká tvorba dokáže sprostredkovať poznanie „len“ prostredníctvom referencie, ale umelecký výskum využíva kreatívny proces ako stratégiu, ktorá pomáha generovať dáta. Inak povedané, tvorivý proces otvára cestu novým poznatkom. Aj keď sa zhodneme na tom, že výskum predchádza vzniku každého diela, umeleckú produkciu by sme nemali zamieňať s umeleckým výskumom. Nie každá umelecká prax podložená teóriou má schopnosť sprostredkovať poznanie. Na to, aby sme vykonávali umelecký výskum, nestačí len tvoriť. A naopak: na to, aby sme tvorili, nepotrebujeme konkrétny metodologický postup, ktorého plnením sledujeme, overujeme či splňujeme vopred stanovený cieľ.
Umelecký výskum nemá pevné metodologické jadro, teda nemá predpísaný spôsob, ktorým by sme sa pri získavaní poznania mohli riadiť. Podľa názoru kritičiek a kritikov tieto alternatívne prístupy prehlbujú relativizmus, pretože objektivitu kladú na rovnakú úroveň ako subjektivitu. S tým súvisia tiež problémy s akceptovaním umeleckého výskumu ako stabilnej výskumnej stratégie, pričom sa kritizuje najmä jeho neschopnosť definovať vlastnú metodológiu a aplikovať výstupy vo vývoji či odbore.
Ondřej Buddeus a Magdalena Stanová v metodologickej príručke o umeleckom výskume (2020) píšu, že ak sa namiesto otázky „čo je umelecký výskum“ sústredíme na to, „kedy je výskum umelecký,“ tak odpoveď znie, že vtedy, keď uplatňuje umelecké myslenie. V prostredí umeleckých škôl, ktoré je saturované teoretickým poznaním, má proces tvorby potenciál stať sa výskumnou metódou samou o sebe. S touto možnosťou pracujú umelecké doktoráty, ktoré je možné študovať vo väčšine európskych metropol, najbližšie napríklad na Akademii výtvarních umění na Vysoké škole uměleckoprůmyslové v Prahe, Fakultě výtvarných umění Vysokého učení technického v Brne, Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, Akademie der bildenden Künste vo Viedni a ďalších školách v Berlíne, Haagu, Utrechte, Bruseli či Helsinkách.
Problémom však je, že doktorandský výskum ako taký podlieha dualistickému vnímaniu objektivity a rozdeľuje výstupy na teoretické a praktické. A to môže umeleckému výskumu brániť v definovaní vlastných metodologických postupov. Na to, aby si umelecký výskum vytvoril na akademickej pôde dostatočnú relevanciu, treba prehodnotiť charakter výskumných stratégií orientovaných homogénnou dogmatizáciou. Umelecký výskum sa nikdy nemôže stať homogénnym, pretože jeho najsilnejšia kvalita spočíva práve v heterogenite modulov vnímania a prístupov k mysleniu.
„Ve své umělecko-výzkumné i pedagogické práci umělecký výzkum prosazuji především jako způsob umožňující obohacovat uměleckou, případně badatelskou praxi o podněty a přístupy, jež do nich ‚tradičně‘ nepatří. Skoro jako takové zaklínadlo, jež doktorandstvu uměleckých škol, ale i ostatnímu studenstvu, které ty myšlenky a slovník výzkumné práce rychle přebírá, umožňuje vymanit se ze stereotypních představ o podstatě a způsobech jak „umělecké tvorby“, tak „vědeckého bádání“, a vytvořit si pro svoji práci vlastní, smysluplný rámec. Osobně vítám, že ten badatelský impuls stále více rezonuje i mimo umělecké doktoráty. Myslím, že to hodně souvisí i se všemi možnými krizemi, kterými procházíme (Covid, válka, klima, bydlení, duševní zdraví), jež dost dobře neumožňují dělat věci ‚postaru‘.“
– Lenka Veselá
V súčasnom umení sa dajú pozorovať silné tendencie zamerané viac na produkciu poznania než na produkciu samotných diel. V každom diele sa ukrýva istá forma relevantnej, akútnej či naliehavej informácie, podporená teóriou. Prepojenie vedy a umenia je historicky spojené s presunom od moderny, v ktorej dominuje filozofia individuálneho génia, k postmoderne, kde umelec nechce tvoriť bez prepojenia na širší geopolitický, sociálny či kultúrny kontext. Walter Benjamin spája avantgardné tendencie umelkýň a umelcov na generovaní poznania s politizáciou umenia. Nárast záujmu o umelecký výskum môže čiastočne vychádzať z tendencie k politizácii vedy. Moderná veda pristupuje ku generovaniu poznania v uzavretom prostredí výskumnej komunity a svoje výstupy artikuluje odborným jazykom, ktorého porozumenie si vyžaduje určitú mieru znalostí v danom odbore. Akademická kritika považuje tento prístup za ťažko prístupný a uzavretý. Ako riešenie ponúka myšlienku, že poznanie môže (vy)tvoriť ktokoľvek. Na tejto myšlienke je postavená základná premisa umeleckého výskumu, ktorý vychádza z voľnejšej interpretácie skúmaných skutočností. Základný problém v jeho etablovaní môže spočívať v tom, že sa nedostatočne vymedzuje voči stratégiám umeleckej produkcie, no tiež voči stratégiám vedeckého výskumu. V praxi vidíme, že umelecký výskum podrobuje vedecký výskum vlastnej objektivizácii, čím síce podporuje stieranie hraníc medzi umením a vedou, ale zároveň tým zhoršuje vlastnú autonómnosť a ustálenie v kánone. Nezaslúži si pritom umelecký výskum právo byť braný dostatočne vážne bez toho, aby sa podriadil normám vedeckého výskumu?
„Umělecký výzkum vnímám jako pozoruhodnou, mimořádně heterogenní oblast poznávání. Nedisponuje „tvrdým jádrem“ etablované vědní disciplíny, a je to tedy oblast z principu decentralizovaná. Jeho metody jsou předmětem neustálého hledání a vynalézání, což představuje silnou i slabou stránku. Slabou proto, že ji činí obtížně rozpoznatelnou a akceptovatelnou pro další disciplíny, často i mimo umělecký provoz, a silnou proto, že tvůrčí energie této nepřehledné oblasti je oproti jiným oborům mimořádně vysoká. V kontrastu s explicitním, faktografickým poznáním, které se snaží produkovat etablované vědní disciplíny, formuluje často jinou kvalitu toho, co víme o světě, takzvané tacitní, tedy implicitní poznání, pro které řada jiných disciplín nemá nástroje, nedokáže je vidět, pojmenovat a promýšlet. Tím umělecký výzkum dobře, i když zatím poměrně nenápadně, artikuluje svoji společenskou roli.“
– Ondřej Buddeus
Veda sa k poznaniu vzťahuje z hľadiska pozitivistickej teórie, ktorá spája objektívnu observáciu a hodnotovú neutralitu. Vedecké poznanie je očistené od zmyslovej skúsenosti, prípadne od skúseností podmienených rôznymi historickými, kultúrnymi či politickými okolnosťami. Podľa Sandry Harding, autorky feministickej epistemológie, sú všetky naše presvedčenia sociálne situované. Preto by sme na akúkoľvek výskumnú aktivitu mali nahliadať kriticky, z hľadiska vlastnej situovanosti. V praxi to znamená, že by sme si ako výskumníčky a výskumníci mali byť vedomí toho, čo náš výskum ovplyvňuje. Harding považuje túto formu reflexie za objektívnejšiu v porovnaní s tým, ak jednoducho prehlásime, že náš výskum je objektívny. Súčasťou umeleckého výskumu predsa môže byť nesystematické unášanie, náhodné inšpirácie a súvislosti, ktoré nemusia byť jednoducho vysvetliteľné. Uvedené praktiky pritom nie je jednoduché metodologicky kodifikovať, pretože prinášajú veľké množstvo individuálnych perspektív a skúseností.
Riešenie problému „prečo umelecký výskum nie je výskumom“ nespočíva v poskytnutí dostatočného množstva dôkazov, že umenie smeruje k poznaniu, ale v kritickom zhodnotení prístupov modernej vedy. Je nutné uvedomiť si, že umelecká prax nie je len prostoduchou aplikáciou určitej teórie, rovnako ako vedecká teória nie je iba reflexiou praxe. Vzájomný dialóg vedeckej teórie a umeleckej praxe je živnou pôdou pre súčasný diskurz umeleckého výskumu. Jeho etablovanie je dôležité nielen pre rozšírenie prístupov k poznaniu, ale najmä pre vytvorenie stabilného zázemia, pod ktorým je možné vykonávať doktorandský výskum založený na subtílnejšej, autonómnejšej a otvorenejšej metodológií. Holandský akademik Henk Borgdorff píše, že „výskum nie je kráčaním po pevnej ceste,“ čím naznačuje, že k získavaniu poznania nemusíme používať stále tie isté prostriedky. Dokazuje to práca akademičiek a akademikov, ktorí prostredníctvom snahy o teoretické uchopenie rôznych tvorivých postupov objasňujú, prečo niektoré veci robíme práve tak, ako ich robíme. Napokon, dokazuje to tiež prax umelkýň a umelcov pôsobiacich na poli súčasného tanca, divadla, fotografie, výtvarného umenia, hudby či poézie, ktorí sa viac než na remeselnú formu zameriavajú na kultúrny kontext, pod ktorým ich dielo vzniká a tiež na spoločenské stanovisko, ktoré ich tvorbou vytvára.
Autorka je študentka, umelkyňa a kultúrna pracovníčka. Téme článku sa venovala v bakalárskej práci Prečo umelecký výskum nie je výskumom? Kritické zhodnotenie vedeckých prístupov k poznaniu a jeho alternatívy v umeleckom výskume.
Lenka Veselá je doktorandka a asistentka na Katedře teorií a dějin umění Fakulty výtvarných umění Vysokého učení technického v Brne. Je iniciátorkou umelecko-výskumného projektu Synthetic Becoming, ktorý združuje výskumníčky a výskumníkov na poli umenia a humanitných vied, zaoberajúcich sa vplyvom hormonálne aktívnych chemických látok na ľudské telo a prostredie.
Ondřej Buddeus je básnik, literárny teoretik a prekladateľ, ktorý spája literárnu tvorbu s literárnym výskumom. Od roku 2019 pôsobí na Akademii výtvarných umění (AVU) v Prahe, kde presadzuje relevanciu umeleckého doktorátu. Spolu s Magdalenou Stanovou publikovali v roku 2020 na túto tému metodologickú správu o stave umeleckého výskumu na AVU.
Johannes Pekkonen je komixový výtvarník a ilustrátor, študuje na Lapland University of Art and Design vo Fínsku. Vo svojom umeleckom výskume skúma spôsoby zobrazovania severskej prírody a typológie krajiny pomocou kresby. Skúma fenomén post-humanistických výskumných expedícií a podniká výpravy na Island či do Severného Nórska.
Alice Koubová je česká filozofka a teoretička, ktorá pôsobí vo Filozofickom ústave Akademie věd Českej republiky a od roku 2021 ako prodekanka na Divadelnej fakulte Akademie múzických umění v Prahe. Jednou z kľúčových tém, ktorými sa zaoberá je performativita filozofie, pričom svoje teoretické východiská často opiera o prácu s konkrétnymi umelcami.
blockquote{font-style: normal !important; font-size: 1.2em !important}
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)