O hlade a pokrmoch

Pavel Bakajsa

prípitok

iba priznajme všetko
čo sa v nás nedá utíšiť

svalstvo rastúceho dieťaťa
ušliapaná tráva
dlaň bez dlane

predurčené povrchy
na tiché bolesti

Juliana Sokolová

Domáce práce (úryvok)

>>Hladný<<, mám rada ako boxeri v rádiu vyslovujú slovo „hladný,“ keď hovoria o začínajúcich zápasníkoch.

Napríklad

Od mojej mamy som zdedila
mnohé,
tíšenie hladu výlučne chlebom,
napríklad

Eva Luka

Lepidoptera

Tak dlho som bola húsenicou, žila svoj malý život
obhrýzaním zelene; to čudné detstvo, ktoré sa pominulo
pomedzi dierkované listy, plazenie na slnku
som zanechala starej záhrade. Niečo znútra ma núti
rozlúčiť sa s ňou, s teplou pôdou, s ničnerobením
a ničneznamenaním. Niečo znútra ma tlačí
meniť podstatu: z úst mi vytekajú dlhé, snivé sliny,
ukladajú sa mi k nohám ako poslušné psy, už vyzerajú
ako pavučina, ako mámivá čipka, už ma, nevestu panenskú,
od špičiek prstov začínajú haliť do svadobných šiat.
Nevesta-kukla zakuklená, tíško sa budem pod šatami tešiť
z toho, čo príde; sladké zatmenie očí a úst, chvíľu je ešte možnosť
dúfať v nesmrteľnosť.

A potom mi život rozrazí starostlivý, ochranný kabát:
múmiová kukla, hryzavá kukla
sa za mnou rozpadáva na franforce:
naraz mi z chrbta vystrelia ohromujúce krídla, srdce
sa mi rozbúcha, a už letím prekvapujúcim vzduchom, už sa rútim
do finálneho čardáša; a po ceste stretávam všetkých:
makrolepidopteru, mikrolepidopteru,
jarmokrídle, uzdokrídle, blanitokrídle, večnokrídle,
rútiace sa spolu so mnou
do sladkého hrtana posledného rána.