Doterajší spôsob života roztrhali ruské rakety a samopaly

Začiatok brutálnej vojny obrátil svet miliónov ľudí hore nohami a prinútil ich radikálne zmeniť svoj spôsob života. Ani spisovatelia či umelkyne neboli výnimkou. Niektoré z nich prestali písať, niektorí odišli na front, niektoré boli nútené opustiť domovy a niektorí boli o svoje domovy doslova pripravení vojnou. Takýto osud postihol aj mladého ukrajinského autora a od počiatku vojny aj člena ozbrojených síl Oleksandra Pavloviča Mycheda, ktorému sa v okamihu ruského útoku na Kyjev, zmenil život. Mesto Hostomeľ, kde žil s manželkou, sa dvadsiateho štvrtého februára stalo jedným zo „vstupných bodov“ Ozbrojených síl Ruskej federácie.

Už na začiatku okupácie ste sa dobrovoľne rozhodli stať sa vojakom. Ako zvládate tieto dve úlohy – vojaka a spisovateľa – v jednej osobe?

V živote sa mi niekoľkokrát stalo, že sa bežný tok udalostí prerušil. Došlo k zlyhaniu a jediné, čo mi zostalo, bolo písanie – moja identita spisovateľa. Invázia znamenala, že dovtedajší spôsob života roztrhali ruské rakety a samopaly útočníkov. A ja som sa opäť ocitol v situácii, keď sa moja rodina a písanie stali jediným, čo mám. Hoci najmä na začiatku invázie bolo ťažké vidieť aspoň nejaký zmysel v práci so slovami, práve tá mňa aj vojaka, ktorý sa chce všetko naučiť, držala a aj dnes drží pri živote.

Na začiatku vojny ste sa nechceli zúčastňovať nijakých literárnych podujatí. Čo vás viedlo k zmene názoru?

Zdá sa mi dôležité komunikovať so zahraničným publikom, kolegyňami a kolegami, sprostredkovať náš pohľad. Ukrajinské hlasy sú v medzinárodnom kontexte mimoriadne dôležité. A ja sa držím tejto zásady.

Vystupovanie na verejnosti vo všeobecnosti a najmä pred mojím rodným publikom je pre mňa teraz ťažké. Jazyk vojny, v ktorom komunikujeme, netoleruje klamstvo. Vyžaduje si absolútnu úprimnosť. A táto úprimnosť si vyžaduje komplexné emocionálne úsilie, ktoré nie je možné zo seba vždy vydolovať.

Aká je podľa vás hlavná funkcia literatúry v dnešných dňoch?

Je dôležité rozlišovať funkciu literatúry vo svete, v ktorom vládne normálny život, a na Ukrajine počas totálnej invázie Ruska. Myslím si, že v našich pomeroch je dnes  literatúra kronikárkou. Literatúra by mala zaznamenávať zločin za zločinom, aby sa nevymazávali z pamäti.

Keď sa vraciam k záznamom, povedzme, zo začiatku apríla, z Buči, zažívam svoju osobnú retraumatizáciu. Keď o tom čítam, vraciam sa do toho obdobia a prežívam ho znova. A nechcem zabudnúť na tú hrôzu, nechcem zabudnúť na tú nenávisť, ktorá tam bola, ktorá tu je.

Pri množstve tragédií, ktoré neustále pribúdajú – Buča, Mariupoľ, Izium a ďalšie – a s každou novou mučiarňou je dôležité, aby naše spomienky nevybledli tak, ako sa to stalo napríklad v prípade útoku na nákupné centrum v Kremenčuku alebo v prípade raketového útoku na vlak v Deň nezávislosti. Aby sa nestalo samozrejmosťou, že keď zomrú dve Ukrajinky či traja Ukrajinci, nezastaví sa nám pri tom srdce, nestratí svoj rytmus.

Myslím si, že literatúra je jedným z nástrojov, ktoré z našej pamäti, nášho hnevu, hrôzy z toho, čo zažíva moderná Ukrajina, utvárajú kolektívnu pamäť. Literatúra a umenie sú len nástroje, ktoré nám neskôr umožnia zostaviť príbeh o našom víťazstve nad osudom racionalizmu. Príbeh, ktorý bude esteticky hodnotný, zostane živý, pulzujúci.

A vo svete, kde vládne normálnosť, môže byť literatúra čímkoľvek. Môže byť zábavná, experimentálna, avantgardná, arogantná, vtipná. Môže jednoducho byť.

Dnešná mládež uprednostňuje sociálne siete pred knihami. Môže literatúra ovplyvniť názory ľudí aj cez internet?

Môj pohľad na situáciu nie je taký pesimistický a len ťažko zaujímam takúto pozíciu, vraj mládež nečíta knihy. Povedzme si úprimne, ani staršia generácia nečíta knihy. Avšak aj za týchto okolností je knižný obeh a všeobecný dopyt po spisovateľoch a spisovateľkách v poriadku. Ak sa pozrieme na prítomnosť popredných ukrajinských autoriek a autorov, na ich komunikáciu na sociálnych sieťach a na ich prítomnosť vo svetových médiách počas celoplošnej invázie, všetko je tak, ako má byť. Ich hlasy sú potrebné. A sú vypočuté. Ich „offline“ prezentácie majú diváčky a divákov. Avšak pripomínam, že ide len o moju skúsenosť s pozorovaním ukrajinskej situácie zdeformovanej ruskou inváziou.

Okrem písania máte aj vlastný podcast Stanica 451. Akým témam sa v podcaste venujete?

Stanica 451 mala dve série po desiatich epizódach. V prvej sérii som hovoril o spisovateľoch, ktorí sa stali režisérmi, alebo naopak, o režiséroch, ktorí sa pokúšali písať beletristické knihy.

V druhom sme sa s otcom, profesorom literatúry, rozprávali o desiatich klasických ukrajinských autoroch, ktorých knihy by si malo podľa nášho názoru určite prečítať moderné publikum. Vytvorili sme takú čipku – moje rozprávanie o živote a tvorbe klasikov bolo poprepletané rozprávaním môjho otca o jeho živote a jeho cestách do sveta literatúry.

Každá zo sérií mala svoj vlastný leitmotív. Prvá séria bola motivačná, povzbudzovala poslucháčov a poslucháčky k tvorivosti a k tomu, aby niečo robili. Druhá bola o medzigeneračnom dialógu a dialógu s príbuznými, priateľkami a priateľmi.

Napriek obrovskému množstvu kníh o druhej svetovej vojne sa nepodarilo agresii Ruskej federácie zabrániť. Preto sa mi núka otázka, aký malo zmysel o takých udalostiach písať?

Aby sa na nič nezabudlo. Aby sme vedeli rozpoznať znaky nacizmu a fašizmu v rasizme. Aby sme od prvých dní invázie chápali, že okupant prišiel spáchať genocídu.

Aký osud predpovedáte ukrajinskej literatúre v súvislosti s eskaláciou dnešnej situácie?

Spisovatelia, prekladateľky a vydavatelia zomierajú. Rusko sa snaží zničiť našu kultúru, tak ako to robilo aj stovky rokov predtým. Ale vieme, že Ukrajina vyhrá. To znamená, že ukrajinská literatúra vydrží. A teraz je čas snívať o niečom väčšom.

Akú knihu alebo knihy by ste odporučili slovenským čitateľkám a čitateľom, aby sa zbavili ilúzií o Ruskej federácii?

Kniha Timothyho Snydera Cesta do neslobody: Rusko, Európa, Amerika je podrobnou a dôkladnou kronikou formovania Putinovho režimu a rasizmu. Mučiaci tábor na Rajskej ulici od Stanislava Asejeva je prekvapivo „talentovaný príbeh“ o skutočnom koncentračnom tábore, ktorý Rusi a ich nohsledi prevádzkovali v Donecku v roku 2014. Autor je z tých, čo si zažili všetky „skúšky“ a prežili. Preto sa rozhodol vypovedať pravdu v knihe.

Viete aj niečo o slovenskej literatúre? Myslíte si, že slovensko-ukrajinská spolupráca má perspektívu?

Máme úžasné vydavateľstvo Komora, ktoré okrem iného vydáva preklady popredných stredoeurópskych spisovateľov a spisovateliek. Takže viem, že knihy od Ballu a Pavla Rankova sú preložené do ukrajinčiny. A aké sú perspektívy slovensko-ukrajinskej spolupráce? Som si istý, že to bude produktívny tvorivý dialóg stredoeurópskej literatúry a slobodných ľudí.

Rozhovor s Oleksandrom Mychedom viedla Vanessa Massayová.

Autorka je študentkou na Katedre ruských a východoeurópskych štúdii Filozofickej fakulty UK a profesionálne sa venuje literárnej vede, vďaka čomu sa jej úspešne darí robiť rozhovory s rôznymi zahraničnými spisovateľkami a spisovateľmi, aby ich tak mohlo slovenské čitateľstvo lepšie spoznať.