Medzi závetmi

Tretí týždeň vojny. Život vstupuje na novú koľaj normálnosti. Wi-Fi je k dispozícii v kyjevských protileteckých krytoch. V Černoviciach, kde sa momentálne nachádzame s rodinou, je povolený predaj piva.

Navrhujú mi, aby som začal opäť prednášať. Ale nemôžem.

Z tejto vojny vyjdeme ako iní ľudia. Všetky moje doterajšie skúsenosti – teda okrem písania – sa mi zdajú nepotrebné a zbytočné. Pre jazyk vojny sa zdajú mená režisérok a spisovateľov, názvy literárnych techník a umeleckých diel príliš komplikované a zbytočné. Pamäť vymaže vrstvy vedomostí a konceptov omnoho zložitejších, než je taký vskutku hlboký filozofický koncept, akým je „skazenosť“.

Pre domáce ukrajinské čitateľstvo nemôžem nič napísať ani komentovať, pretože sa neviem zbaviť presvedčenia, že im je všetko jasné. Tu nie sú potrebné slová. Lebo my tu potrebujeme pracovať až do úplného vyčerpania. Každá a každý vo svojej oblasti.

Nemôžem počúvať hudbu. Spúšťa vo mne spomienky na minulý život. Tak mi ostáva len uspávajúci album akustickej kapely Odyn v kanoe, z ktorého ma vždy prebudí iba ďalšie upozornenie budíka. Dvadsaťpäť skladieb v sedemdesiatich ôsmych minútach.

Nakoniec sa nám podarí evakuovať mojich rodičov – profesora a profesorku literatúry – po tom, čo strávili viac ako dva týždne pod paľbou v pekle zvanom Buča. V momente evakuácie je matka postavená pred voľbu, ktorá je ako vystrihnutá z hollywoodskeho scenára: môže si vziať buď tašku s najpotrebnejšími dokladmi, alebo tašku s milovanou čiernou mačkou. Pre mamu to však v skutočnosti voľba nie je. Nie je predsa možné opustiť mačku, ktorú mama stále volá Bábätko a otec ju zo súcitu k maminmu zdravotnému stavu už tak začal volať tiež.

Príbeh o evakuácii mojich rodičov je príbehom nekonečných príkladov novozákonnej vrúcnosti a podpory. Príbeh uvedomelej protestantskej služby hrdiniek a hrdinov, čo zachraňujú mojich rodičov. Aj príbeh spoločného bývania, aj manželskej postele, ktorú cudzí ľudia prenechajú rodičom, aby oni sami spali na zemi.

A tiež príbeh každodenného delenia sa o chlieb. Teda, v skutočnosti nie o chlieb, pretože v ich pivnici chlieb nebol. Iba zemiaky varené v šupke.

Náš prvý telefonický rozhovor s otcom. Od začiatku vojny sa s mamou niekoľkokrát rozlúčil. V ich pivnici neboli žiadne potrebné lieky. A časť z nich zostala v taške s dokladmi stojacej na prahu ich bytu.

Prvá vec, ktorú otec, literárny kritik, osobnosť knižnej kultúry, povie: „Pamätáš sa na Varlama Šalamova?“ Táto vrstva môjho vedomia zatiaľ neatrofovala. Geniálny spisovateľ, ktorý strávil v pracovných táboroch na Kolyme celkom šestnásť rokov a svoj desivý zážitok opísal v bezútešných poviedkach.

Otec spomína na Šalamovove slová o tom, že zážitok z pobytu v týchto táboroch je pre človeka zbytočný, nikto by ho nemal zažiť. Aj to, čo prežili moji rodičia v dôsledku ruského útoku, je zážitok, ktorý žiaden človek nepotrebuje.

Sluchom sa naučili rozlišovať delostrelectvo, systém protivzdušnej obrany aj rôzne lietadlá nacistickej ruskej armády. Na čo im to je?

Prišli o všetko, čo mali, okrem mačky a starého Forda. Na čo to je?

Avšak spoznali moderných, spravodlivých ľudí.

Moja mama sa konečne ocitla v bezpečí. No, stále si nedokáže vyzliecť kabát. Má ho na sebe už niekoľko hodín. Je to jej skúsenosť, ktorej sa nedokáže zbaviť. Toto je koža, v ktorej sa varila. Toto je brnenie, ktoré ju zachránilo. Ale načo jej to všetko je?

Krutosť – na rozdiel od milosrdenstva a podpory – nič nenaučí.

Teraz nie je čas na selfíčka, nie je čas na videohovory, nevídam nové tváre svojich starých priateľov a kamarátok. A tak sa snažím nevynechať ani jeden z ich videorozhovorov, v ktorých poskytujú komentáre západným alebo ukrajinským médiám. To, čo hovoria, je pre mňa dôležité. Ešte podstatnejšie je však to, že sa na týchto ľudí môžem pozerať. Všímať si ich nové črty, nové strhané vrásky.

Ak sa dokážu pár minút sústrediť na rozhovor, znamená to, že sa v tom konkrétnom momente cítia viac-menej v bezpeční. Dokážu formulovať svoje skúsenosti. A tak sa táto bolesť neschováva, ale je v priestore.

Aj naša fenka Lisa sa rýchlo mení. Mení sa jej zaužívaný životný rytmus nekonečných prechádzok lesom a ocitá sa v meste plnom trolejbusov. A tie, ako sa ukázalo, sú najnebezpečnejšími tvormi v jej novom vesmíre. Okrem toho sa menej hýbe a v týchto týždňoch výrazne priberá. Tvar jej tela sa mení.

Moja žena Olena sa postupne vracia do obvyklého rytmu ranných rituálov, ktorý prispôsobuje leteckým poplachom a naliehavým požiadavkám dobrovoľníčok, vojakov a vysídlenkýň, na ktoré sa snaží reagovať.

Olena sa počas prechádzky s Lisou zoznámi s párom z Charkova. Ten sa snažia ruskí teroristi zrovnať so zemou. Pár z Charkova hovorí: „Chceme sa vrátiť. Chceme pracovať. Nie som utečenec. Nie som prisťahovalkyňa. Sme občianka a občan slobodnej krajiny.“

Kým píšem tieto riadky, neďaleko Odesy sa plaví štrnásť ruských lodí, na ktorých sú aj výsadkári. Na fotografiách nasnímaných smartfónmi mojich známych jasne vidno, že táto hrozba je blízko.

Mám len jedno vysvetlenie toho, ako môže vedomie ruského okupanta ospravedlniť útok na Odesu. Samozrejme, okrem hlbokého filozofického pojmu „skazenosť“. Je to tým, že tieto lode sú plné príslušníkov ruských etnických skupín, pre ktoré je táto krajina úplne bez tváre. Ničomu nerozumejú.

Odesa je pre nich rovnaká ničota bez tváre, bez kultúrnej pamäti, ako každé ďalšie ukrajinské územie. Súradnice sú len orientačné. Sú to ciele, ku ktorým sa musia „dopracovať“.

Myslím na úrovne hrôzy mimo vedomia. Neexistuje predstavivosť, ktorá by dokázala obsiahnuť každodenné utrpenie v Mariupole, Černihive, Buči a masové hroby, ktoré je miestne obyvateľstvo nútené kopať, aby pochovalo svoje príbuzné a príbuzných.

Asi tisícku ľudí, ktorí sa ocitli pod troskami činoherného divadla v Mariupole, kde sa skrývali pred ostreľovaním okupantov. A nedarí sa ich zachrániť spod trosiek, lebo okupanti pokračujú v streľbe na záchranárov a záchranárky.

Aké vedomie si vie predstaviť tristotisíc obyvateliek a obyvateľov Mariupolu, ktorých tam ruskí okupanti zablokovali a držia v zajatí kvôli vyjednávaniam.

Vedomie si však nevie poradiť ani so správou o desiatke zastrelených osôb čakajúcich v rade na chlieb.

Autobus plný utekajúcich, ktorý havaroval a zrazil ľudí túžiacich po novom živote.

Zastrelených ľudí, ktorí chodili dobrovoľne kŕmiť zvieratá do útulku.

Štyridsaťdvaročnú Marinu Met a jej trinásťročného syna Ivana v hroboch na dvore obytného komplexu v Irpene.

Načo nám to všetko je?

Môj otec na vojnu v plnom rozsahu neveril. V pondelok dvadsiateho prvého februára sme sa stretli s úmyslom presvedčiť rodičov, aby sa pripravili na evakuáciu. Otec povedal, že ruské jednotky sa pokúsia postúpiť v Donbase a tam sa zastavia. Mama neustále opakovala: „Kam pôjdem s mačkou? Ako s ňou pôjdeme?“ A o tri dni sa začala invázia ruských nacistov.

Pred niekoľkými mesiacmi mi môj otec povedal: „Tvoja matka a ja možno patríme k najšťastnejšej generácii. Nikdy sme nepoznali, čo je vojna a čo je hlad.“

Neviem čítať. Pokúšam sa čítať svoju obľúbenú knihu od Juliana Barnesa Niet sa čoho obávať o prekonaní strachu zo smrti, ale jeho skúsenosť sa mi zdá rozvláčna a irelevantná (bože, pamätám si to slovo). Pokúšam sa čítať Trubadúrov impéria od Evy Thompson o imperializme ruskej literatúry, ale opäť sa mi zdá, že je tam priveľa slov: Ruská kultúra je integrálnou súčasťou represívneho aparátu impéria.

Chcem si konečne prečítať Nový zákon. Možno konečne nastal ten správny čas na túto cestu. Alebo naopak, nastala doba Starého zákona a sveta, v ktorom neexistuje odpustenie. Len pomsta.

Moja nenávisť sa mení z veľkej na malú. Týmto pocitom je naplnená každá úroveň. Nenávisť voči najmenšej čiastočke ruského nacistického kolektívneho vedomia až po nenávisť voči tým najväčším symbolom.

Rusko nie je Mordor. A nebojujeme proti abstraktným ohyzdom.

Ide o Rusov a etnické skupiny žijúce v Rusku, teda o ľudí.

Našich ľudí, domy, kultúru a pôdu ničia barbari, nájazdníci, útočníci. Ľudia.

Ale čo je to za ľudí?

Toto nie je biblické Údolie smrti. Ale obyčajná, zbytočná, špinavá, metodická, každodenná genocída.

Autor je ukrajinský literárny vedec, spisovateľ, kurátor umeleckých projektov a od začiatku vojny na Ukrajine aj vojak

Z ukrajinčiny preložila Vanessa Massayová.