… 1963 – 1993 – 2023 – 2053… Modular next?

„…umění je záznam stavu energie bůh je stav který člověka naplňuje prostorem hudba je prostor státní aparát tvoří lidé kteří mají strach strach je klaustrofobie prostor je nekonečný.“

David Kopecký (1963 – 2009 Praha), fragment textu člověk a svět, napísaného počas štúdia na Škole architektúry Emila Přikryla, AVU v Prahe

2008

„Kateřina Lopatová (KL): Možná zbytečná otázka, nicméně: Jak chápete modul? Lze jej definovat?

David Kopecký (DK): Modulový koncept abstrahuje provozní celky domu na jednotlivé ortogonální objemy/krabice/moduly, ze kterých je vyskládán celý organismus domu.

(…)

KL: Českému prostředí (…) přisuzujete přílišnou racionalitu. Znamená to, že v podstatě souhlasíte se Šváchovou charakteristikou české architektonické produkce jako ‚přísné‘?

DK: Upjatost není racionalita. Nechci hodnotit českou scénu. Prožít mládí v komunismu je brutální dědictví. Naše architektura je dosud bez experimentu, upjatá k jistotám. Jenže jsme potomci Santiniho, Gočára, Hubáčka, Pragera… Jednou to tu rozjedeme.

Princip díla výstižně definuje jeden Bressonův citát: ‚Řád tvoří. Chaos vdechuje život‘. V kontextu vaší otázky lze jen dodat, že jedno bez druhého nepřináší komplexní radost.

(…)

Pro benátské bienále s tématem Next [Pavilon České a Slovenské republiky, Benátky 2002] jsme připravili studii bydlení budoucnosti. Modular next je návrh systému výstavby domu ve formě postupně rostoucí struktury/houby, která je skládána z jednotek bytů, a ty si mohou majitelé v mezích systému navrhnout zvenku i zevnitř sami. Systém má sociální rozměr, je to komunikace architekturou. Programová anarchie realizovaná v rámci softwaru, který zajišťuje bezkolizní fungování celé stavby. Modular je ghetto budoucnosti, habitat křížený s wikipedií, architektura bez architektů!

Modulový koncept je aktuální a vyvíjí se napříč našimi projekty a realizacemi. Prezentace Modularu v jeho extrémní budoucí formě pro Benátky sice přesáhla naše tehdejší síly, ale jednou takové domy uvidíme. Zní to asi takto:

Představte si stavební systémy umožňující vám rozhodovat o formě stavby, nebo její části, v níž chcete bydlet. Představte si společnost, kde vás architekti berou jako rovnocenného partnera s právem na vlastní estetické experimenty a poskytují vám k tomu intelektuální zázemí, dokonale fungující hardware a snadno zvládnutelný software. Představte si budoucnost…

…technologie prostorového digitálního tisku aktivujícího nové postupy navrhování jako je replikace tvarů a povrchů existujících objektů, jež můžete vzájemně kombinovat a měnit jejich měřítko, texturu, tvrdost povrchu a další parametry. Recyklovatelné panely můžete v rámci systému sami navrhovat nebo vybírat z katalogu, postupně doplňovat a měnit…

KL: Zní to trochu jako reklama na utopické vize. V jakém časovém horizontu uvažujete? (…) Co když nicméně namítnu, že systém funguje za předpokladu, že populace je esteticky, technicky i jinak vzdělaná. Ale pokud není? Nepředstavuje svobodná realizace vlastní prostorové vize příliš nebezpečný zásah do veřejného prostoru? Zmiňujete anarchii, máme podle vás zcela rezignovat na urbanismus?

DK: Vyvíjí se to rychle. Dvacet třicet let. Nedáme si to patentovat?

Zmiňuji anarchii ve vizuálním smyslu, realizovanou prostřednictvím stavebního systému v rámci softwaru, který bezpečně zajišťuje bezkolizní fungování organismu domu nebo části města.

Konkrétně to znamená, že váš výběr polohy a konfigurace vašeho bytu je konfrontován s volbou všech předchozích zájemců tak, aby se růst budovy vyvíjel zdravě. Jde tedy o jistou formu prostorového urbanismu, o kontrolovanou výstavbu. Rozdíl je ale v tom, že kontrolní software stavby nesleduje estetické, ale pouze fyzikální parametry růstu.

Dále je důležité pochopit, že Modular nemůže mít ambice plošného řešení obytné architektury. Cituji z katalogu: ‚Modular je kolonizační schéma individualizované společnosti, nekonkuruje tradiční architektuře, je to další vrstva v krajině měst.‘

Modular je zkrátka alternativa pro skupinu nebo společnost lidí, kteří se chtějí emancipovat od limitovaného vkusu architekta a mají dost energie a kreativity, aby si své bydlení formovali sami.“
– Rozhovor s Davidem Kopeckým, ksa (Archiweb.cz, 19. 5. 2008)

2009 – 2023 –

Rok po citovanom rozhovore architekt David Kopecký na následky ťažkej choroby zomrel. Jeho prežívanie vymedzeného zlomku produktívneho veku v postsocializme, navrhovanie architektúry v transformačnom období je spaľujúcim aj slobodu zažíhajúcim, explozívnym dedičstvom. Naša architektúra je naďalej bez experimentu, upína sa k istotám. No sme nielen potomkovia Santiniho, Gočára, Hubáčka, Pragra, ale aj Loosa, Weinwurma, Dedečka… Experimentácia sa v nástupníckych krajinách bývalého Československa odohráva takmer neviditeľne, singulárne, skokovo: v mikroexplóziách, mimo verejných celospoločenských diskusií. O čo viac spoločenské a politické debaty na Slovensku ignorujú problémy a možnosti programovej architektonickej a urbánnej experimentácie, o to viac chcú architektky a architekti pôsobiť, zasahovať environmentálne, eticky, sociálne, spoločensky, politicky… Obetujú autonómiu architektúry (premenu architektonických objednávok na architektonické úlohy a architektonické objavy) v prospech kontextu (premeny architektúry na spoločenskú a politickú službu…), prípadne hľadajú ich možné prepojenia.

Ak aj vstupujú do celospoločenských diskusií, stáva sa ich pôsobenie a zasahovanie spravidla predmetom kritiky: buď je kritizovaná usporiadanosť architektúry ako rozumová, logická, prinucujúca, neslobodná – a život jej môže a má vdychovať chaos –, alebo je kritizovaný chaos architektúry ako neurčitý, prchavý, bez logického života a mimo všetkej rozumovosti, a navyše aj nezodpovedný. Architektúra má žiť a prežiť trvalo, jasne, usporiadane, vyhovujúc momentálnym aj večným požiadavkám súkromných subjektov aj „verejnosti“, v súčasnosti najmä ich devastujúcim a zdevastovaným ekonomickým a politickým reprezentáciám, ktoré volajú po trvalej udržateľnosti metódou totálneho rozvratu vžitých aj objavných spôsobov života a tvorby. Akoby chaos bez usporiadanosti a naopak mohli prinášať komplexnú radosť z budúceho objavovania architektúry, ktorú si dnes nik z nás ešte nevie ani len predstaviť.

V uvedenom modeli Modularu Davida Kopeckého by to mohlo znieť aj takto:

Predstavte si navrhovacie a stavebné systémy (tekuté aj skladané z pevných častí), ktoré vám umožnia rozhodovať sa o programe, priestore, forme aj materiáloch stavby, alebo jej časti, ktorú chcete obývať. A o jej budúcej transformácii, recyklovateľnosti, dekompozícii, zániku aj novom vzniku v priebehu času.

Predstavte si spoločnosť ako rozmanité trvalé aj dočasné spoločenstvá (kolektivity), v rámci ktorých vás architekti aj architektonická neurónová sieť (AAI) berú ako rovnocenného partnera s právom na vlastné programové, priestorové, formové aj materiálové experimenty. A poskytujú vám k nim nielen intelektuálne zázemie, dokonale fungujúci hardware a ľahko zvládnuteľný softvér, ale sprostredkujú vám aj dialógy s dejinami, súčasnosťou a blízkou budúcnosťou architektúry ako spôsobom existencie vo svete a obývania sveta…

Pozrite sa na súčasnosť…

… aktuálne generácie technológií priestorovej digitálnej tlače aktivujú nové postupy navrhovania ako replikáciu aj variáciu programov, priestorov, tvarov a povrchov existujúcich objektov, ktoré môžete vzájomne kombinovať, meniť ich (ľudskú aj mimoľudskú) mierku, textúru, tvrdosť povrchu a ďalšie parametre. Recyklovateľné panely (modulárnych stavieb) môžete v rámci systému sami navrhovať alebo vyberať z katalógu existujúcich a overených prvkov, postupne ich dopĺňať a meniť, či už si sami navrhujete a staviate zrub/modulovú drevostavbu v lese, montovaný rodinný dom v malom krajinnom sídle, alebo v meste nejaké komunitné participatívne bývanie…

„Programová architektonická anarchia“ realizovaná softvérmi, ktoré teraz zabezpečujú budovanie vojenských opevnení a neskôr možno aj nových bytových domov a škôl, sa už testuje aj na oslobodzovaných územiach Ukrajiny. Prvá je robotická priestorová tlač  betónových stavieb tam, kde ich nemôžu (a v budúcnosti ani nebudú?) stavať ľudia s mechanickými strojmi, ale roboty s počítačovými softvérmi či umelou inteligenciou. Prípadne hybridné kolektivity: spolupracujúci ľudia, mechanické stroje, roboty, softvéry a učiaca sa umelá neurónová sieť. Po priestorovej tlači z tekutého betónu môžu nasledovať aj montované modulárne domy – nielen ako „habitat křížený s wikipedií, architektura bez architektů!“, ale v celej škále možného spoluobjavovania neoverenej a dosiaľ nepoznanej architektúry.

1920, 1924, 1926, 1963

Spomeňte si na nedávnu minulosť…

„Počítá-li stará architektura jedině s prostorem, jakožto akcentem tvorby, přibírá nová architektura i moment trvání. Jednota času a prostoru dá architektonickému výtvoru zcela nový a dokonalejší výraz. Nová architektura je antikubická, tj.: nepokouší se funkcionelní prostorové buňky uzavříti v kubusu, nýbrž diriguje tyto prostorové buňky od středu na obvod kubusu, čímž dospívají k novému plastickému výrazu v otevřeném prostoru.“ – Theo van Doesburg: Obnova architektury (Stavba, roč. 3, 1924 – 1925, s. 23 – 26. Preklad Karel Teige).

Okrem týchto a im podobných modularít založených na predstave modulu ako rozmerovej jednotky, prípadne jednotky systému/subsystému (objemu/krabice), uvažoval v dvadsiatych rokoch 20. storočia maliar Cézanne aj o rozlíšení a vzťahu modelu (modelovania) a modulácie: „Nemá se říkat modelovat (tělesa), ale modulovat (barvy).“ Kým model telesa pozostáva z rozpoznateľných častí a stabilizovaných tvarov, modelácia ich rozpúšťa a znovuustanovuje medzitónovými farebnými diferenciami. „Jsem duhově zbarvený chaos,“ hovoril o sebe Cézanne. „Neexistují linie, neexistuje modelace“ – nejde o model ani modelovanie z modulov, „jsou pouze kontrasty. Avšak kontrasty, to není černá a bílá, ale barevné vztahy.“ (citáty Paula Cézanna, Miroslav Lamač: Myšlenky moderních malířů, Odeon, Praha, 1963, 1989, s. 32 – 33). A parafrázujúc Cézanna: Modulácia nie je nič iné než správne vzťahy medzi farebnými tónmi. Ak sú všetky správne vyjadrené, vzniká modulácia úplne samovoľne.

Nová architektúra šesťdesiatych rokov, teda doby vývoja lunárnych modulov, letov do vesmíru, bola zasa antistatická. Pribrala pohyb (Buckminster Fuller v USA, ateliér Archigram vo Veľkej Británii: modulárne systémy z prefabrikovaných komponentov dovezených a montovaných na stavenisku a budovaných aj v priebehu ich obývania, či ľahké pohyblivé štruktúry…). Okrem rozvoja pohybu vo vesmírnom priestore a čase pribrala k tomu nová architektúra aj štúdium života prírodných systémov na Zemi (japonský metabolizmus). V roku, keď sa David Kopecký narodil, Archigram vystavoval v londýnskom Inštitúte súčasných umení (ICA) textovo-obrazovo-komiksové sci-fi koláže Living City (1963) a vydal tretie, o rok aj prelomové štvrté číslo rovnomenného časopisu s novou koncepciou automatizovaného mesta v kovovom priestorovom ráme, kde si ľudia aj zvieratá budujú svoje dočasné i trvalé obydlia pomocou pevných panelov rôznej povahy a vložených pneumatických stavieb (kupol a balónov nafukovaných vzduchom) či pohybujúcich sa „karavanov“, prípadne osídľujú vesmír v lietajúcich kapsuliach a nových modulárnych vesmírnych staniciach. Navrhované bunkové, karavanové, kapsulové, modulárne priestory Walking City (Kráčajúceho mesta), Plug-in City (Mesta zapojiteľného do infraštruktúry) aj Instant City (Instantného mesta) považovali ich autori za nepredikovateľné…

2023 – 2053…

Predstavte si budúcnosť… 

Je možný Modular next nielen v podobe modulárnej bunkovej/krabicovej/elementovej architektúry diskrétnych častíc v dosiaľ predpovedaných modeloch budúcností architektúry, ale aj ako ich rozpustenie a budovanie Modulujúcich Modularov next pri objavovaní nových architektonických budúcností?

V možnom modeli Modulujúceho Modularu next by to mohlo znieť aj takto:

Nová architektúra postupne rastúca ako podhubie či mycélium sa môže rozmanito rozrastať, hibernovať či zosychať v prírodno-kultúrnom zmysle ako pestovaný vzťah modelovania a modulovania schopný rozmnožovať sa aj vyhynúť – teda ako „živý“ vzťah prírodných prostredí a kultúrnych objavov nových architektúr.

Ak o to prejavíte záujem, môžete sa zúčastniť verejných diskusií aj občianskych plebiscitov o zaobchádzaní s prírodnými zdrojmi a pestovaní kultúry, o povahe a rozsahu chránených krajinných oblastí, poľnohospodárskej a zastavanej pôdy, verejných priestorov, verejných stavebných objednávok a ich architektonickej kultúre. O pestovaní podhubia pre architektonické objavy, ktoré sú nepredikovateľné…

Ak o to prejavíte záujem, môžete si vyberať, modifikovať a transformovať spôsoby aj postupy navrhovania svojich vlastných stavieb v existujúcich aj objavovaných a testovaných modeloch utvárania a obývania novej architektúry. Môžete priestory a materiály nielen recyklovať, ale v spolupôsobení so živou prírodou vskutku „pestovať“, dlhodobo šľachtiť aj každoročne nanovo zaštepiť, strihať, prerezávať a odrezky „kompostovať“, ak sú utvárané nielen s neživými prírodnými a umelými programami, priestormi a materiálmi, ale aj bioaktívnymi substrátmi obsahujúcimi rozmanité živé organizmy podobne, ako sú živými organizmami ľudské spoločenstvá a kultúry a umenia, ktoré ich obývajú.

Tým sa tiež staviate proti absolutistickým, kolonizačným, totalitárnym, antisemitským, fašistickým, antifeministickým, antinebinárnym a ďalším zotročujúcim praktikám súčasnej virtuálnej aj aktuálnej vojny…

Kým Modular next stuhol, sedimentoval ako klaustrofóbny model diskrétnej modularity, nový Modulujúci Modular next

„…je záznam stavu energie,
bůh je stav který člověka naplňuje prostorem
hudba je prostor
státní aparát tvoří lidé kteří mají strach
strach je klaustrofobie
prostor je nekonečný“

a nekonečne sa premieňajúci…

Autorka je teoretička architektúry