Futbal v divadle? A prečo vlastne nie?

Trnavské divadlo Jána Palárika má za sebou bohatú, a vo vzťahu k slovenskému divadelnému kontextu, i významnú históriu. Budova, v ktorej pôsobí, je údajne najstaršou dochovanou divadelnou budovou na Slovensku. Práve v nej, vtedy ešte pod názvom Divadlo pre deti a mládež, niekoľko sezón tvorili umelecký odpor voči totalite režimu mladí režiséri Juraj Nvota a Blaho Uhlár. Istý čas tam pôsobil aj univerzálny umelec a tvorca Jaro Filip. Meno slovenského kňaza, dramatika a spisovateľa Jána Palárika nesie divadlo až od roku 2002. Napriek mnohým významným míľnikom, ktorých bolo súčasťou, mu zmena vedenia v roku 2018 veľmi prospela (Zuzana Hekel vtedy vystriedala nedávno zosnulého Emila Nedielku, ktorý divadlo riadil od roku 1996). Priniesla „nový vietor“ v podobe postupných generačných zmien v súbore, spestrenia dramaturgie, otvorenia sa zaujímavým tvorcom a tvorkyniam, no tiež vo forme viacerých podružných paradivadelných aktivít.

Takmer neprítomné politikum

Máloktoré slovenské divadlo sa pri tvorbe dramaturgického plánu rozhodne venovať domácim a stále živým politickým a spoločenským jazvám, korupčným kauzám či podobným témam. Politikum sa zo slovenského divadelného kontextu po Nežnej revolúcii viac-menej vytratilo – pokiaľ hovoríme o našich zriaďovaných scénach. Nevedno, či je to tým, že mnohí a mnohé nadobudli dojem, že už nie je proti komu bojovať, absenciou chute priamo poukazovať tvorbou na realitu, ktorú žijeme tu a teraz alebo (zdanlivo?) slabým diváckym dopytom po týchto témach. Rozhodne je škoda, že divadlo je angažované len zriedka.

Najhojnejšie a najcieľavedomejšie sa o angažovanosť v tomto zmysle zaslúžilo Divadlo Aréna, kde v roku 2008 začal vznikať (priebežne sa dopĺňa) tzv. Občiansky cyklus, ktorý začal „totalitnou  trilógiou“ Komunizmus, Tiso, Dr. Gustáv Husák a pokračoval inscenáciami Kukura (alebo Kapitalizmus) a Holokaust. A možno doň zaradiť i inscenácie Kapitál či #DUBČEK. Najnovšie do cyklu pribudli inscenácie Biblia a Jánošík (príbeh vraha?). Netreba sa preto diviť, že i renomovaná slovenská teatrologička Soňa Šimková v jednej zo svojich reflexií o inscenáciách divadla napísala, že „Divadlo Aréna ako jediné nepretržite sleduje líniu politického divadla“. Je to totiž očividná pravda.

V ostatných rokoch sa však na poli spoločenských a politických tém vyskytlo aj „zopár statočných“: inscenácie Karpatský thriller, Rodáci, Dnes večer nehráme či 24 v Činohre Slovenského národného divadla; Jama deravá a Náš človek v divadle Astorka Korzo 90‘; alebo D1 (Pracovný názov) Slovenského komorného divadla v Martine. V kontexte nezriaďovaného divadla môžeme spomenúť Divadlo Petra Mankoveckého, ktoré spoločnosť a politiku reflektuje vcelku pravidelne (napr. September 2015, 1993, Proces), dalo by sa povedať, že až programovo. Treba tiež spomenúť zoskupenie Uhol_92 s inscenáciou Ponížení a krvilační, ktorá predstavuje veľmi konkrétne spoločensko-politické gesto (zoskupenie ponúka aj ďalšie angažované inscenácie: Zastavení, Romulus V. či Apokabaret). Netreba prehliadať ani košické Divadlo na peróne, ktoré sociálne a politické témy vo svojej dramaturgii reflektuje pravidelne (Na stáž!, Slovenský raj, Premena či My, ľud!).

O športe či korupcii? 

Vráťme sa však do Trnavy, keďže k týmto prúdom sa, hoci doposiaľ viac príležitostne než programovo, opätovne navrátilo i spomínané Divadlo Jána Palárika, keď štvrtého decembra 2020 uviedlo inscenáciu Futbal alebo Bílý andel v pekle. Dalo by sa, samozrejme, polemizovať, prečo som sa jej v tomto texte rozhodol venovať po viac než roku a pol od uvedenia. Dôvod je prostý: keďže premiéra sa odohrala v „medzičase“, kedy sa divadlá každú chvíľku otvárali a zatvárali (čím vznikol veľký chaos a narušila sa kontinuita vnímania tohto už beztak málo vnímaného druhu umenia), mám pocit, že sa o tejto výnimočnej inscenácii doposiaľ nehovorilo veľa.

Tematická voľba sa každopádne dá hodnotiť ako dobrý dramaturgický ťah (na bránku) z dvoch dôvodov – v prvom rade ide o silnú lokálnu tému (a celoslovenskú „legendu“) a v druhom rade tu tvorcovia rozohrávajú princípy angažovanosti už v samotnom základe, teda v dramatickom texte. Ide o dokumentárnu drámu vychádzajúcu z nie tak dávnych skutočností; inscenácia je zároveň reminiscenciou dôkazu existencie časti národnej histórie našej republiky jasne odzrkadľujúcej dôsledky, ktoré žneme i v súčasnosti –,  že za peniaze sa dá kúpiť všetko. I majstrovský (a ako ukazujú viacerí predstavitelia súčasnej vlády) a vysokoškolský titul. V skratke ide o rafinovane prezlečenú spoločensko-politickú tragi-grotesku o futbale. Ako to teda je?

Rimavská Sobota 11. jún 1997

Hovorí vám niečo tento dátum? V tento deň sa pravdepodobne odohralo mnoho bezvýznamných vecí. Stala sa však aj udalosť, ktorá sa zapísala nielen do histórie republiky,  ale najmä do dejín nášho futbalu. Príde mi komické, že to píšem ja, keďže stelesňujem absolútne opozitum fanúšika futbalu a športu ako takého. Pravdou však je, že keď som inscenáciu videl, pochopil som, že 11. júna 1997 sa stala tragédia, ktorá mala a dodnes má dopad na svet domáceho futbalu i na fungovanie našej spoločnosti (a osudov jednotlivých aktérov).

„V zásade sa nám podarilo spraviť to, že sa na javisku nebavíme o tom, kde tá lopta beží, kde tá lopta lieta a aká je, aké sú bránky, ale v konečnom dôsledku sa bavíme o ľudskom príbehu, o nejakej emócii chlapov, ktorí mali na dosah niečo veľké, mali na dosah titul, ale o ten titul za nejakých rôznych okolností, ktoré popisujeme, prišli, a to, akým spôsobom ich to zasiahlo, čo to spravilo s  ich životmi, so životmi futbalových fanúšikov(…),“ povedal režisér Ján Luterán v dokumente o inscenácii, ktorý pripravilo samotné divadlo. Po pozretí inscenácie môžem len skonštatovať, že sa im to naozaj podarilo. Na tomto mieste však treba podotknúť, že Luterán sa vo svojej „osobnej dramaturgii“ pomerne často venuje témam, ktoré majú presah až do sociálnej či politickej angažovanosti. O tom dostatočne svedčia aj réžie jeho ďalších inscenácií ( Túžba po nepriateľovi, Nad našu silu, Špina – SND, Náš človek – Divadlo Astorka Korzo 90‘, Europeana – SKD Martin, Veľký zošit, Hlava XXII – Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Búvaj, Causa Bonasus – Divadlo na peróne). Čo sú ale tie „rôzne okolnosti“, o ktorých Luterán hovorí…?

Ako sa to robilo?

Herec Michal Jánoš, ktorý je už viac než desať rokov súčasťou ansámblu DJP sa vydal do terénu, aby pripravil rozhovory s pamätníkmi udalosti. Zhováral sa s vtedajším trénerom Karolom Peczem a následne aj hráčmi, majiteľom klubu a fanúšikmi. Zozbierané materiály potom do formy dramatického textu pretavil dramaturg a autor Daniel Majling, ktorý je, okrem iného, známy aj veľkým nadšením pre futbal. Vzápätí nastúpil herecký ansámbel a s režisérom Luteránom a dramaturgičkou Luciou Mihálovou vykreovali vcelku dynamickú, sto minút dlhú šou, ktorá diváka privedie od ilúzie k dezilúzii. Inscenácia je veľmi dobre uchopená i po zvukovej stránke – niekoľko členov obsadenia totiž tvorí živú hudbu (ktorej autorom je Ján Kružliak) priamo počas deja.

Rovnako dobre, zaujímavo a významotvorne (avšak nenásilne) sú spracované i kostýmy Alžbety Kutliakovej. Scéna Juraja Kucháreka je efektná a veľavravná,  z istého pohľadu sa dá primárne chápať ako metafora pekla. Vo vzťahu k jednotlivým situáciám si ju divák môže interpretovať ako niekoľko rozličných priestorov – kanceláriu, strip-klub,  futbalové ihrisko. Ponúka sa mi v tomto bode úvaha, či by inscenácia rovnako efektívne nemohla fungovať aj v „prázdnom priestore“, alebo čomsi menej kolosálnom a podstatne variabilnejšom. Toto výrazné výtvarné gesto je totiž fixované v priestore a po celý čas sa nemení.

Herecky ide o viac-menej vyrovnané výkony, čomu napomáha fakt, že jednotlivé postavy majú približne rovnakú plochu. Dalo by sa povedať, že tu ide, a z princípu celého konceptu i musí ísť, o kolektívne herectvo, ktoré funguje veľmi dobre. Istým spôsobom vyčnievajú (stále však pôsobia prirodzene) „predscény“ postáv Učiteľa (Michal Jánoš) a Chalana (Tomáš Mosný), ktoré sú jednak nesmierne vtipné, ale aj veľmi informatívne a pútavé. I keď neskôr môžu v divákovi vyvolávať pocit, že dynamiku deja trochu retardujú (čo nie je výčitka smerom k hercom). Môj subjektívny pocit je, že ak by mala inscenácia o dvadsať minút menej, určite by jej to neuškodilo.

Dôležitá je však skutočnosť, že sa tvorcom (v zriaďovanom divadle!) podarilo kolektívne vyrozprávať príbeh o korupcii v takej špecifickej sfére, akou je futbal, a pritom udržať silu výpovede individuálnych ľudských tragédií. Doposiaľ sa so stopercentnou istotu nezistilo, ako je možné, že Spartak tento legendárny zápas prehral. Špekuluje sa, či boli rozhodcovia podplatení, alebo hráči Rimavskej Soboty finančne dobre motivovaní. Od roku 1997 tiež kolujú teórie, že tento výsledok, pochopiteľne za peniaze, dopustili niektorí z hráčov Spartaku.

Existujú aj dohady, že do celej veci sa význačne angažoval Daniel Bartko. Košický funkcionár mal údajne odmeniť hráčov Rimavskej Soboty, ku ktorým sa bezprostredne po zápase vydal s kufríkom (o ktorom neskôr tvrdil, že v ňom mal osobné doklady).

Nemalé podozrenie vzbudilo aj meno Alexander Rezeš. Bol jednou z popredných osobnostní mečiarovskej privatizácie slovenského deväťdesiatkového „pekla na zemi“. Už zosnulý podnikateľ bol ministrom dopravy spojov a verejných prác a majiteľom klubov FC Košice a Sparta Praha (ktorý kúpil údajne za bezmála miliardu slovenských korún). Práve tento muž financoval v roku 1998 predvolebnú kampaň HZDS a zabezpečil absurdnú prítomnosť Claudie Schiffer a Gérarda Depardieu pri otváraní diaľnice D1.

Ako to s futbalovým zápasom medzi Trnavou a Rimavskou Sobotou bolo naozaj, sa už s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nedozvieme. Skvelé však je, že vznikla inscenácia, ktorá pomerne aktívne tieto témy otvára a vyvoláva otázky a chuť pátrať po odpovediach.

My ťa, Spartak, nikdy neopustíme! 

„Myslím, že táto inscenácia stojí pred dvoma zásadnými výzvami, a keďže sa domnievam, že diváci, ktorí obľubujú futbal a diváci, ktorí obľubujú divadlo, sú častokrát dva rozdielne typy ľudí, bude veľmi dôležité, aby dokázala osloviť oba tieto typy. Aby uspokojila aj divákov, ktorí sú, povedzme, futbalovými fanúšikmi, ale zároveň, aby priniesla aj uspokojenie ľuďom, ktorí futbal možno berú iba ako futbalovú tému alebo ako tému, ktorou sa možno v živote nikdy  extra nezapodievali. A ak sa nám to podarí, myslím si, že inscenáciu budeme môcť hodnotiť ako úspešnú. Ale to ukáže až čas.“ Domnievam sa, hoci nie je na mieste generalizovať, že snaha, ktorú pomenoval herec Daniel Ratimorský (aj vo vyššie spomínanom dokumente o inscenácii), bola úspešná. Svedčí o tom nielen môj katarzný zážitok (ako „nefanúšika“ futbalu), ale aj jedna z repríz, ktorá bola preplnená pôvodnými fanúšikmi FK Spartak. Z lóží viseli zástavy klubu a fanúšikovia so slzami v očiach spolu s herečkami a hercami spievali slová hymny „My ťa, Spartak, nikdy neopustíme!“.

Autor je nadšenec futbalu na javisku