Soft boiled #46 – Žiarivá temnota
Správa odoslaná 1. novembra 2020 v čase 10:43
Žiarivá temnota
„Ach, jebať listy, jebať kvety! Ja chcem vidieť nahé stromy a započuť vzdychy Zeme. Usalašiť sa v teplej, mäkkej mase žiarivej temnoty…”
Claire-Louise Bennett: Pond (prekl. Rybník, zbierka poviedok)
Všetci máme v pamäti vety alebo pasáže z kníh, ktoré sme kedysi čítali a zostali v nás. Sprevádzajú nás životom alebo určitými etapami. Isté slová a ich kombinácie si uchovávame a v konkrétnych situáciách po nich siahame, aby nás viedli, upokojili, vyprovokovali, dali nám čosi pocítiť.
Vlastním dva výtlačky knihy Pond od Claire-Louise Bennett, jeden v peknej, neporušenej pevnej väzbe, druhé vydanie je paperback, v ktorom sú vety zúrivo podčiarknuté červeným perom, na niektorých miestach s jedným až piatimi výkričníkmi. Milujem každú vetu tejto zvláštnej knihy a často sa k nej vraciam. Keď začína jeseň, vždy po nej siahnem „mentálnou rukou“, aby som si „potiahla” vetu, ktorú som uviedla aj na začiatku textu a uschovala si ju na bezpečnom mieste v pamäti. Stále ma fascinuje, ako naša pamäť funguje – z tohto citátu si vždy pamätám začiatok o listoch a kvetoch a potom tie dve slová na konci: žiarivá tma.
Tento rok sa spln, prvýkrát od roku 2001, kryje s Halloweenom alebo predvečerom Sviatku všetkých svätých, jedným z prastarých sviatkov, ktoré kresťanstvo oskalpovalo a poohýbalo. Jeho pohanské korene vedú až k Samhainu. Samhain je keltský predchodca Halloweenu, dňa, kedy oslavujeme koniec letnej žatvy a začiatok temnejšej polovice roka, no nielen to – naši predkovia tento čas vnímali ako magický prah. Počas jedného dňa a jednej noci z 31. októbra na 1. novembra sa stenčila hranica, ktorá oddeľuje náš a iný svet. V túto noc sa otvára portál a pozýva nás, aby sme vstúpili do medzipriestoru Samhainu. Vo svojej podstate tu ide najmä o svetlo a tmu a uvedomenie, že jedno bez druhého nemôže existovať. Príroda prechádza transformáciou a Samhain nás pozýva zamyslieť sa nad priestorom medzi nimi. Žijeme v dobe, keď hlavnú úlohu preberá komerčný Halloween, no je len na nás, či sa nám podarí tento balast odignorovať a zamerať sa na to, akými rituálmi sa chceme skutočne obklopiť. Zatiaľ čo spln priniesol stav zvýšenej citlivosti, Samhain otvoril bránu medzi svetlom a tmou, naším svetom a podsvetím. Ukázal nám ich nie ako protiklady, ale ako neoddeliteľné kvality.
Mám rada toto ročné obdobie. Zem dávala a teraz je lačná po zhnitom lístí, aby si doplnila zdroje. Svetlo sa stáva zriedkavejším, vzácnym, tma sa zjemňuje. Keď som si písala poznámky k tomuto listu, vedela som, že chcem napísať pár slov o smrti a temnote, ale až keď som začala klásť slová jedno za druhým, uvedomila som si, že… musím napísať o svojej mame. To, ako tieto veci vnímam, veľmi ovplyvnila práve ona. Musím poznamenať, že je trochu zložité to vysvetliť. Moja mama mala vždy veľkú chuť do života, ale veľmi rada mala aj tú „odvrátenú stranu.“ Keď som vyrastala, v našom každodennom živote bolo podsvetie vždy prítomné – v slovách, symboloch, malých rituáloch. Nikdy som však nemala strach, práve naopak. Nepamätám sa, že by som sa bála tmy… Ani smrť nebola v našej domácnosti nikdy tabu.
Niekedy bolo mamino správanie trochu „na hrane“. Pamätám sa, že keď stará mama zomrela a pochovali ju v našom rodinnom hrobe, pár dní po pohrebe vybrala niekoľko kúskov dreva z kopy zeminy pod hromadou kvetinových vencov. Povedala, že sú to úlomky z rozpadnutej rakvy mojej prastarej mamy. Boli takmer čierne, schátrané. Rozhodla sa, že si ich nechá doma. Úlomky zabalila do bielej servítky, vložila do priehľadnej plastovej škatuľky a odložila do skrinky u nás v obývačke (hneď vedľa bola škatuľka od bonbónov Mon Chéri, v ktorej mala odložený môj odstrihnutý popolavý cop previazaný ružovou stuhou). Keď som bola malá, rada som otvárala plastovú škatuľu a prezerala si zvyšky rakvy. Nikdy som nepochybovala o dôležitosti ich uchovávania.
Spomínam si tiež, ako našla starú ľudskú lebku, ktorá bola z neurčitého záhadného dôvodu položená na strome blízko cintorína. Moja mama urobila to, čo považovala za najlepšie: zoskočila z bicykla, vložila lebku do batohu a zakopala ju v našej vinici (aby ochránila anonymného nebohého pred zneuctením alebo také niečo).
Trávili sme spolu celé hodiny v prírode, naučila ma, že mach rastie na severnej strane kmeňov a mnohé ďalšie veci o lesoch a zvieratách. Väčšinu života bola učiteľkou biológie. V rodine máme príhodu zo sedemdesiatych rokov: o drozdovi, ktorý sa stále vracal k hrobu môjho prastarého otca. Mama povedala, že jej dedko sa reinkarnoval do drozda a aplikovala toto tvrdenie aj na svojich rodičov. Neskôr sa rozhodla, že všetci členovia našej rodiny sa v budúcom živote zmenia na drozdy. Kedykoľvek vidím tieto vtáky, okamžite si pomyslím na starých rodičov (ten hnedastý je samica).
Nikdy som nad tým veľa nerozmýšľala, ale teraz si uvedomujem, že moja mama nikdy nepoužila žiadne externé zdroje na podporu svojho presvedčenia o týchto pohansko-animistických tradíciách, ani nebola členkou žiadnej náboženskej komunity. Nesledovala ezoterické trendy, ako to bolo na začiatku 90. rokov zvykom. Nikdy nečerpala zo žiadnych kníh, neholdovala krištáľom ani ničomu podobnému. Pokiaľ viem, v našej rodine takéto dedičstvo vôbec nie je, okrem výkladu symbolov v snoch, ktoré u nás mali vždy pevné miesto. Oheň – radosť. Čistá voda – šťastie. Špinavá voda – choroba. Sneh, nevesta – smrť. Hovno – peniaze. Zdrojom tohto všetkého však bola vždy mama samotná. Žiadnemu výkladu nikdy nedala názov. A možno to tak malo byť. Spomienky ostali autentické, čisté až do špiku kostí, nezmiešané s jazykom. V bežnom živote je mama veľmi praktická osoba, stojaca nohami pevne na zemi. Odjakživa ju však zaujímalo tajomno, mystérium života a smrti a vždy som mala pocit, že žiadna temnota pre ňu nebola príliš temná. Jej temnota je akousi žiarivou temnotou, ak by som si mohla požičať Bennettovej slová. Moja mama je priam znalkyňou tmy. Na druhej strane, jej „okultnú“ stránku vždy vyvažoval fantastický zmysel pre humor (ktorý je však tiež trochu temný).
Najlepšie chvíle sú vtedy, keď sa spoja tieto dve stránky, okultná a humorná. Ako v príbehu o truhle môjho pradeda. Zavolala som mame a požiadala ju, aby mi povedala „príbeh o truhle“. Počula som ho už toľkokrát… Vždy však rada počúvam, ako ho rozpráva. Možno práve preto milujeme rodinné príbehy, vyžarujú rovnaké teplo aj po tom, čo boli nespočetnekrát opakované…
V roku 1997 zomrel môj starý otec. Počas leta bolo mnoho povodní, preto keď hrobári prišli za mamou, myslela si, že jej povedia, že nie je možné vykopať jamu, pretože pôda vo vnútri neustále eroduje. To však nebol dôvod. Mama si pamätá ich prísne tváre. Niečo objavili a chceli jej o tom povedať.
Bolo to takto: vedľa nášho rodinného hrobu je obrovská stará lipa, jej korene siahajú veľmi hlboko. Neustály smäd stromu spôsobuje, že pôda okolo neho zostáva v hĺbke suchá. Akákoľvek vlhkosť v dolných častiach zeminy je okamžite odsatá koreňmi. A tak, keď robotníci dosiahli určitú hĺbku, narazili na veko rakvy, ktoré bolo neporušené, ale uvoľnili sa skrutky, takže ho otvorili. Našli môjho pradeda, ktorý bol prirodzene mumifikovaný lipou. Jeho odev, jeho Biblia, všetko bolo po 35 rokoch neporušené. Mama dodáva: „Svojej dcére, tvojej babke, hovorieval: „Emília, keď zomriem, chcem byť oblečený v tomto parádnom obleku. Prosím, oblečte mi ho do rakvy. Ten veru nikdy nezhnije!” A skutočne. Bolo, ako povedal!”
Cez reproduktor mobilu počujem mamin praskavý smiech. Vonku sa stmieva.
Autorka je umelkyňa
Z anglického originálu preložila Nina Vlhová