„Pokrvné nite zošívajú zem s vesmírom“

Z druhovo, žánrovo i mediálne jednoznačných mantinelov dekády sviežo uskakujúca umelkyňa, ktorá sa napája na inonárodné aj slovenské pramene skorších i novších (ňou rovnako inšpirovaných) autorských ročníkov, píše veľa, lebo to potrebuje, a dobre (že ju tunajší diskurz má). Povedané pramení z textovo dokázateľného faktu, že jej život a sčasti autobiografické písanie sú prepojené podobne, ako je to v prípade trebárs Haugovej, u ktorej sa rovnako snúbi kvantita s kvalitou (síce u nej monotónnejších) diel a s ktorou Bodnárovú spájajú niektoré (každou svojsky uchopované) témy: obojsmerné rodové vzťahy, (kolektívne dotované) sny, (hodnotové) splývanie fauny/flóry/človeka, ktoré je u Bodnárovej silnejšie dotvárané urbánnosťou, vnorenie do (nielen) vesmírneho univerza, rokmi (po)značená telesnosť…

Dôverne iný rukopis

Zbierka VESMÍRNY PRACH si nesie typické znaky autorkinej tvorby, zároveň však predstavuje špirálovito nenápadný posun: nie v striktne lineárnom zmysle. Ide skôr o kyvadlové intra- a intertextové presúvanie tvarovo-obsahových závaží medzi miskami „knižných váh“, napríklad pokiaľ ide o rôzne odtienky osobnej/spoločenskej účasti, zasypávanie/odhaľovanie trás, po ktorých hrdinka kráča a v ktorých kladie vždy inú tiaž krokov na to, čo ju aktuálne zaujíma, resp. trápi (vo veci vzťahov, konkrétnych aj symbolických mužsko-ženských priziem či ukotvenosti v „tu a teraz“). Aj tvarovo je kniha vychýlením, rozkročením medzi dvoma polohami. Na jednej strane sa rúti vpred (aj v zhode s neobťažujúco terapeutickou potrebou vypisovania sa), textová subjektka nie je ochotná/schopná spomaliť, čo vytvára konštruktívne pnutie s detaily zaznamenávajúcim okom kamery v jej rukách. Povedané je (podobne ako v predošlej zbierke Terče, v ktorej sa viacsmerný veršový prúd nezdržiaval ani názvami či grafickými predelmi a vytváral energeticky pútavú rizomatickú sieť bez pevného stredu a okrajov) zintenzívnené takmer absenciou interpunkcie a má za následok nevídanú juxtapozičnú paľbu, sprevádzanú občasnými kostrbatosťami a syntaktickými nešikovnosťami nielen v zmysle zvyčajných postupov (ako napríklad významotvorná absencia rytmicko-syntaktického paralelizmu, archaické časy obkresľujúci inverzný slovosled či detskú optiku evokujúca redundancia zámen). Naznačené tzv. nedokonalosti sú pôvabné a v takto ambivalentne zahustenej podobe v našej spisbe ojedinelé. Nie sú totiž dôsledkom nedostatku talentu či textovej praxe, ide o výberovú (auto)redakčnú uvoľnenosť, ponechanie rukopisu na pol ceste, snahu o autentickosť (čo najtenšiu membránu medzi zažívaným a sprostredkúvaným). Že ide o zámer, dokazuje súbežná poloha, ktorú tvorí (kompozičná) precíznosť, vzájomne obohacujúco komunikujúce (i totožné) opakovanie slov z rôznych jazykových registrov (vrátane exkluzívnych či archaických, ako tomba, glydoré, kadluba, krušpán) a spojení (aj vo forme funkčných pleonazmov), a najmä celková umelecká presvedčivosť, ktorá „kazové“ súčiastky drží v ráme, ktorý je esteticky podmanivý a semioticky komplexný, vďaka čomu poskytuje nielen okamžitý (plodne rušivý) zážitok, ale aj dôvod k interpretačným návratom: „prepichol ihlou mamu Louise telíčko / dcéry prišil o seba ale ona ušla a prestala sa báť ako ty ako ja ako vy / opatrovateľky čiernych dier osudu“. Kniha vlastne osciluje medzi autorkiným dielom Uprostred noci sa chcem ísť prejsť, pre ktoré bola (aj pre mimotextové okolnosti) dôležitejšia téma a jej čo najhorúcejšie zachytenie beztvarovej špekulatívnosti, a poetologicky zomknutejším textovaním zvyšných kníh (najmä Z periférií a v záhradách / pod dronmi).

Produktívna krehkosť dualít

Zbierka je členená do oddielov, v ktorých sú isté elementy zastúpené ráznejšie (matko-dcérsky vzťah v psychoanalyticky podnetnej 2. časti), zároveň sú však náladovo i motivicky natoľko prepojené, že produktívne splývajú, témy sa nimi organicky prelievajú, čo tiež súzvučí s rozostrovaním mnohorakých hraníc Bodnárovej knižných svetov. Pokiaľ ide o posuny, do úzadia ustupujú priamočiarejšie angažované texty. To neznamená, že by chýbali reflexie nespravodlivostí, na to je subjektka príliš pozorná a akurátne empatická, čo občas ústi do bezstarostných okamihov, hatených vedomím cudzích krívd. Typická pre túto autorku je „ženská“ angažovanosť: „oči na predaj kričí zamatový pohľad dievčaťa opretého o múr“. Menej zastúpená je i smrť syna hrdinky, s ktorou sa (autorka) vyrovnávala počnúc knihou z r. 2016 a v rámci ktorej prešla cestu od jej obdivuhodne vyrovnaného a nepatetického, snáď v dôsledku šoku pokojného harmonizovania (aj prostredníctvom napojenia na osudy iných žien naprieč históriou a mytologicko-náboženského začlenenia do transcendentálneho rámca) cez ťaživé pohrúženie do jej nezvratnosti, ktoré bolo prestúpené nevyhnutnosťou pokračovať (i pomocou „zaklínacích“, sebazáchovných a disciplinujúcich rituálov) po skľúčené a melancholické, no čoraz väčšmi šťastie nielen vyhľadávajúce, ale aj zažívajúce okamihy. Tie subjektka naďalej nachádza aj v (s realitou paralelných) snoch a spomienkach, v ktorých sa odohráva značná časť zbierky, hoci, čo sa týka motívu „strateného“ syna, prežíva i nočné mory. S pribúdajúcim vekom sa protagonistka čoraz väčšmi prenáša do minulých čias (ako dokazuje nielen posledný text knihy, kruhovo dotvárajúci jej názov, nie nutne chronologicky), keď bol život (aj pre tesnejšiu blízkosť k osobný čas presahujúcemu, individuálnymi i spoločenskými bolesťami natoľko nezasiahnutému plánu) nevinnejší: „detské srdcia vydychujú nežnosť (…) v jednote s kozmom ľudská jašterička“; „mŕtve deti ešte v milosrdnej / diaľke“. V Bodnárovej prípade neprekvapí, že pritom (až na výnimky) nie sme vystavovaní nereflektovanej sentimentálnosti a moralizovaniu. Hrdinka ide étericky rázne (čo nie je oxymoron, zaužívané dichotómie u nej strácajú opodstatnenie) vpred, očarovaná zázrakom bytia, neprikrášlene sprítomňujúc strasti zrelého veku (seba, matky, manžela).

S narúšaním hierarchických dualít korešponduje i poeticko-prozaický ráz knihy. Texty sú naratívne, príbehové, (smerom k nám aj subjektke) dialogické, no aj rekapitulujúco monologické, ojedinelo na hranici návodu, keď namiesto básnického evokovania situácie či nálady čítame ich popis. Na druhej strane sú kakofonické i zvukomalebné, vytvárajú (raz naivnejšie: „žiaril ako žiarivka“, inokedy sofistikovanejšie: „na peróne v neóne“) kvázi aliterácie, (synesteticky) zasahujú viaceré zmysly a sú silno vizuálne. Okrem oka kamery sme svedkami pôsobivých metafor či nesamoúčelnou estetikou ošklivosti, resp. naturalisticky napájaných bodov: „v materniciach žeravých tiel na vankúšoch z materinej dúšky“. Autorka sa takisto naďalej vzťahuje k dielam tých, čo súznejú s prežívaním subjektky alebo témou básne, a to tak prostredníctvom menných odkazov (Chopin, Magritte, Bourgeois), ako aj skrytejšieho evokovania (Bachmann, Kusama).

Telo ako priesečník

Výrazné miesto má v zbierke telesnosť (i v podobe „écriture du corps“ či performatívnych artefaktov umelkýň ako Abramović), v ktorej sa pretínajú všetky (nad)individuálne a rodovo príznakové roviny zbierky. Autorka cez ňu do textov zanáša premenlivo neustávajúce erotické túžby (až po smrť: „nech je koniec […] ako vkĺznutie penisu do dychtivej pošvy“), vekom podmienené desy („chcela skočiť z hotelového okna […] rozbiť kosti na prach nastaviť výhybku existencii po lete“), vyvažujúco doplnené vecne odzbrojujúcim „cyklom života ženy“ (báseň povedala mi:). K telesnému slovu sa dostávajú i psychosomatické – (eko)feministickým žiaľom nebolestínsky kropené – úzkosti („agónia kvetov otrava tráv lesov smútok […] ako jesenný slez depresie sa spopolňujú v košoch z kostí krvi kože“), rešpektujúco podvratný vzťah k náboženstvám či (k sociálnym a politickým okruhom smerovaná) humanistická zaujatosť: „ženy nahádzané na vozíkoch ostrihané splyňované v lágroch i ženy / moderných vojen“; „trasy utečencov (…) ovinúť telá neskôr skelety“.

Mnohé som vynechal, no vy, čo fandíte prenikavej poézii, by ste túto knihu obísť nemali.

Jana Bodnárová: VESMÍRNY PRACH si. Modrý Peter, 2021.

Autor je literárny kritik, redaktor, autor viacerých kníh a šéfredaktor časopisu Glosolália