A predsa v istý večer dostávam hneď dve pozvánky do diskusií, kde v jednej má byť mojou odmenou „prirodzená motivácia odovzdať mladším novinárom a novinárkam moje skúsenosti“, v druhej mi má byť honorárom „jedlo a dobrý pocit“.

Pozvaniam sa poteším, ale dobrý pocit nemám. Pred očami mi totiž naskakuje správa zo Sociálnej poisťovne, ktorá mi v čase konsolidácie pripomína úskalia freelance novinárky, kultúrnej pracovníčky, komunikačnej manažérky, živnostníčky a najnovšie aj dlžníčky: „Dobrý deň, pre SZČO evidujeme dlh 66,09 eur“.

Opäť stojím pred pomyselnou stenou neplatenej práce. Koľko času ma bude stáť príprava a samotné podujatie? Viem zladiť termíny s ďalšími povinnosťami? Zvládne to ešte moje telo energeticky? Ak odmietnem, budem pôsobiť arogantne a nenažrane? Možno. Ak však prikývnem, budem akceptovať kolotoč prekarizácie, ktorý si neziskový, kultúrny, mediálny či akýkoľvek kreatívny sektor niekedy nevedome, často však až príliš vedome, udržuje.

Zapálenosť až do vyhorenia

Mojím zámerom nie je očierniť žiadnu konkrétnu organizáciu ani z nikoho spraviť terč hejtu. Sama dobrovoľne pracujem v neziskovom sektore vyše desať rokov. Veľmi dobre viem o dlhodobom štrukturálnom probléme podfinancovania, o úzkostlivom naháňaní grantov a donorov, ktoré sprevádza zahlcujúca byrokracia hraničiaca s absurditou. Celú krehkosť systému navyše zrazil na kolená organizovaný brutálny celoštátny rozklad občianskej spoločnosti pod hlavičkou ministerstva kultúry, aký sme doteraz v demokratickom Slovensku ešte nemali.

Ak si ale osvojíme argument, že kvôli vlastným finančným ťažkostiam očakávame od ľudí solidaritu, ktorá sa prejavuje tým, že pre nás zadarmo poskytnú svoje služby, vedomosti a skúsenosti, nie sme obeťou systému, ale jeho aktívnou súčasťou. Vytvárame prostredie, v ktorom si prácu v neziskovom sektore môžu dlhodobo dovoliť len tí*e, ktorí*é majú finančné zázemie inde. Ostatní*é skôr či neskôr odídu, nie preto, že by chceli, ale preto, že musia.

Výsledkom sú spočiatku nadšení ľudia, ktorí s dobrým úmyslom kočírujú niekoľko projektov a nevýhodných úväzkov naraz. Až do momentu, keď ich zvuk prichádzajúcej správy a v kalendári blikajúcej porady neprivedie do absolútneho kolapsu a stavu vyhorenia s dodatkom – „už ďalej nevládzem“. Koľkí*é sme sa v tom našli?

Pozvánku do prvej diskusie odmietnem, druhú prijmem. Prvá diskusia je súčasťou väčšieho podujatia, na ktoré majú organizátori peniaze z projektu. Druhú pripravuje aktivistický kolektív dobrovoľnícky a bez rozpočtu.

Neziskové kamošstvá a trápne ticho

Mimovládny sektor na Slovensku v pomere so štátnou správou a súkromným sektorom tvorí pomerne malý okruh ľudí. Viaceré organizácie sa prepájajú, vďaka čomu vznikajú hodnotné umelecké výstupy, partnerstvá a projekty.

Mám skúsenosti zo všetkých troch sektorov a myslím, že priateľstvá a hlbšie spojenectvá, ktoré vznikajú práve v nezisku, sú niečím výnimočným. Tvoria sa organicky a sú založené na spoločnom hodnotovom vnímaní sveta. Túto spriaznenosť v hlboko polarizovanej krajine považujem za veľmi potrebnú pre medziľudský život. Za všetky mne blízke osoby, ktoré som mohla vďaka práci spoznať, som nesmierne vďačná.

Kamarátske a uvoľnené vzťahy však so sebou prinášajú aj odvrátenú stranu. Najmä v otázke finančného ohodnotenia. Vybojovať si dôstojný plat je vždy na strane toho, kto sa pýta, náročné. O to viac, ak je tento vzťah zafarbený dôvernosťou.

Poznám prípady, keď ľudia čakali na vyplatenie faktúr aj niekoľko mesiacov, lebo im bolo trápne opakovane sa dopytovať. Vykonávali hodiny až dni nadpráce bez finančnej kompenzácie, pretože „v nezisku všetci robíme všetko“. Dochádzalo aj k tomu, že za tú istú prácu bol vyššie ohodnotený externý člen ako človek z vlastného tímu. Akosi automaticky sa počíta s tým, že pokiaľ máte nejakú expertízu alebo skúsenosť, budete ju pre svoju organizáciu poskytovať zadarmo, hoci to môže byť nad rámec vašej pracovnej pozície.

Koľkí*é z nás opakovane prekračujeme vlastné hranice a v duchu si to ospravedlňujeme tým, že to robíme pre zmyslupnú vec? Pristúpime na prekarizáciu, pretože oponovať známym vyžaduje veľké mentálne úsilie, po ktorom často ostáva trápne ticho. V horšom prípade rozpad vzťahov. A náš projekt, na ktorom nám záležalo tak veľmi, že sme do príprav skočili po hlave a boli sme ochotní*é mu obetovať fyzické aj psychické zdravie, akoby zrazu nemal hodnotu.

Výberové konania ako neplatená práca

Tento problém sa neprejavuje len v spoluprácach, ale aj v samotnom vstupe do organizácií. Už niekoľko rokov pozorujem, ako si neziskový sektor pri výberových konaniach osvojil taktiky korporátneho sveta. Samozrejme, okrem platových podmienok.

Pri kreatívnych pozíciách sa zavádza niekoľko kôl pohovorov s praktickými úlohami. V jednej organizácii odo mňa chceli, aby som od piky vymyslela a napísala grantový projekt, v druhej pripravila komunikačný plán, v tretej vypracovala stratégiu značky. Toto nie sú úlohy, ktoré majú preveriť schopnosti. Toto sú komplexné zadania, ktoré predstavujú hodiny až dni práce bez nároku na odmenu.

Počas jedného pohovoru začal potenciálny budúci kolega hodnotiť môj výzor. Môj životopis bol vraj veľmi profesionálny, ale nejako mu to nezapadá, pretože naživo mám „taký dievčenský šarm“. Dostala som aj otázku, čo ma motivuje vstať o piatej ráno a ísť do práce. Nemohla som ani úprimne odpovedať, že je ním plat. Ten bol totiž tak nízky, že nedosiahol ani priemer v odbore.

Na koľko sa oceníš?

Každú ponuku spolupráce si veľmi vážim a dôkladne zvažujem. Keď však hneď v prvom e-maile nevidím ani zmienku o honorári, viem, že bude nasledovať vyjednávacie tango. Väčšinou ide o dve možnosti – buď sami nevedia, koľko má spolupráca stáť (a to je problém, pretože ako zadávateľ si nespravili ani len základný cenový prieskum svojho projektu/udalosti/workshopu a túto úlohu prenášajú na vás), alebo druhá a tá smutnejšia možnosť je, že skúšajú, či sa nenaceníte nižšie, ako je ich rozpočet.

Raz ma oslovila jedna veľká nezisková organizácia s ponukou, či pre ich program na podporu občianskych organizácií pripravím žurnalistický workshop. Veď ako výherkyňa novinárskej ceny som na danú tému expertka. Dostala som rozsiahle materiály na preštudovanie a spolu s prípravou a samotným workshopom by ma to stálo niekoľko dní práce. Keď som sa opýtala na honorár, bolo mi blahosklonne vysvetlené, že expertom neplatia, ale ak by som sa osvedčila, v budúcnosti si vedia predstaviť platenú spoluprácu. Keď som sa ohradila, dostala som odpoveď – „keď na tom veľmi trvám, podarí sa mi vybaviť nejakých 50 eur“. Ponuku som odmietla.

Nechápte ma zle: ak verím, že spolupráca mi dáva zmysel, vždy som ochotná spraviť kompromis. Rozumiem, že v istých prípadoch peniaze skrátka nie sú. Avšak neustále vypytovanie sa, či za prácu dostanem zaplatené, a pretrvávajúci pocit, že sa musím naceniť tak, aby som zapadla do kolónky nejakého grantu, a ideálne lacnejšie, je nedôstojné a vyčerpávajúce.

Popri tom všetkom rastie tlak na výkon. Očakáva sa, že budeme robiť viac, flexibilnejšie, s väčším nasadením. Lenže flexibilita v praxi často znamená niečo iné: viacero nevýhodných úväzkov, dlhšie pracovné dni a neustálu dostupnosť. Pracujeme na živnosť bez benefitov a istôt. A keď príde kríza, ráta sa s tým, že ešte viac zabojujeme, vymyslíme nové projekty, nové stratégie, nové spôsoby, ako organizáciu udržať pri živote.

Čo sa dá robiť?

Princíp ako v lietadle: kyslíkové masky najprv sebe, potom ďalším. Inak povedané, organizácia má mať najprv stabilný tím, až potom ambíciu robiť viac projektov a zapájať sa do nových aktivít.

Rešpektujte hranice ľudí, s ktorými pracujete. Bodka. Neprekračujte ich. Ak sa dohodnete na istom spôsobe fungovania, dodržujte vlastné pravidlá. Nie, počas dovolenky sa nepíše, neskúša, či ten, kto má voľno, náhodou nie je na telefóne. Urgentnosť, ktorú potrebujete okamžite vyriešiť, zvyčajne dokážete vyriešiť bez problémov neskôr alebo iným spôsobom. Ak vám kolega*gyňa povie, že ďalšie úlohy nezvláda, počúvajte ich a nesnažte sa ich neskôr obmäkčiť alebo zlomiť.

Ako organizácia si musíte vedieť povedať: na čo máme a na čo nie. Aj symbolický honorár v desiatkach eur je znakom toho, že si čas, energiu a prácu človeka, ktorého do spolupráce pozývate, vážite. Niekto sa rozhodol vzdať honoráru? Perfektné. Ich finančné kapacity im to zrejme umožňujú. Nepodmieňujte tým ale ďalšie spolupráce. Finančné možnosti ľudí sa výrazne líšia – napríklad medzi novinármi*kami v etablovaných médiách a tými na voľnej nohe.

Ak vediete organizáciu, projekt alebo tím, komunikujte transparentne o možnostiach odmeny už pri prvom oslovení. Nastavíte si jasné očakávania a možnosti externej  spolupráce. Nemáte na honorár, ale chcete s niekým spolupracovať? Povedzte to narovinu. Ľudia oceňujú úprimnosť pred vykrúcaním a zahmlievaním.

Vodu či olej?

Neziskový sektor je postavený na ľuďoch, ktorí na seba dobrovoľne berú bremeno práce v štrukturálne podfinancovanej oblasti. Spájať sa naprieč organizáciami a vyjadrovať si vzájomnú solidaritu je v aktuálnej kríze kľúčové. Ak však pritom prehliadame kapacity vlastného tímu v záujme nejakého vyššieho cieľa, sme skutočne solidárni*e?

Súhlasím s autorom článku Vitajte v Doniolande, že zachraňovať zdravotníctvo, školstvo a kultúru cez verejné zbierky sa donekonečna nedá a treba vytvárať kontinuálny tlak na štát, aby vykonával to, čo je jeho úlohou.

Aj v tom, keď píše: „Určite nemá zmysel hovoriť človeku, ktorý celý zafúľaný od dymu vybieha z horiaceho domu len s tým najnutnejším, že má premýšľať nad štrukturálnym riešením svojho problému. Teraz mu treba pomôcť vyniesť z horiaceho domu, čo sa dá.“

Dlho nezodpovedanou otázkou ale je, či v tom horiacom dome neostali ľudia, ktorí za záchranu nasadili všetko a my sme im namiesto vody priniesli olej. A keď sa popol usadí, im bez toho, aby sme ich ošetrili, ponúkneme len podhodnotenú príležitosť budovať ďalší krehký dom.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Z lesníka ochranár

„Vyrastal som s názorom, že do lesa sa chodí pracovať. Preto mi dlho neprišlo zvláštne, že sa aj v národnom parku rúbe drevo a odváža sa preč,“ povie na parkovisku aktivista a ochranár Ondrej Kameniar z iniciatívy My sme les. Spoločne sa vydáme na prechádzku do Jaloveckej doliny v TANAP‑e.

Záujem o prírodu uňho už v detstve budoval otec, ktorý bol vyštudovaný lesník. „Náš pohľad bol tradično‑lesnícky. Les potrebuje, aby sa oň človek staral, pretože inak neprežije. Myslel som si, že kalamity lykožrútov treba spracovať, inak to tam všetko zničí a lesy uschnú,“ hovorí. Spomína, že medzi lesníkmi bolo slovo „ochranár“ nadávka. To, že sa o pár rokov stane jedným z nich, vtedy ešte netušil. Jeho prístup k prírode sa začal meniť postupne. „Vyrastal som vo Veľkej Fatre, kde sa nachádza rezervácia Jánošíkova kolkáreň s kúskom pralesa. Od otca som počúval, že ju ochranári „zničili“, lebo lesníkom nedovolili spracovať kalamitu. Keď som sa tam však raz išiel pozrieť, zistil som pravý opak. Les sa nádherne obnovoval, z popadaných stromov rástli nové a v mŕtvom dreve som našiel množstvo vzácneho hmyzu, aký v hospodárskych lesoch nebol.“

Zmena postoja sa u Kameniara formovala roky. Ovplyvnili ho aj osobné stretnutia s ochranármi. Definitívne rozlúčenie s lesníckym prístupom prišlo, keď išiel študovať biológiu, zoológiu, neskôr aj ekológiu lesa. „Stále viac som narážal na to, že odborné poznatky sú jednoznačne na strane ochrany prírody. Našiel som množstvo prác už spred 70 rokov, ktoré poukazovali na zmenu klímy a potrebu prispôsobenia prístupov v ochrane lesov, no ostali nepovšimnuté. Nezatracujem lesníctvo ako celok, aj to potrebujeme. Zaráža ma však neschopnosť prijať nové poznatky a adaptovať ich do praxe,“ hovorí Kameniar.

Z poľnej cesty prichádzame postupne na začiatok lesa. Ondrej ukáže na okolostojace stromy a povie: „Takto by to tu nemalo vyzerať.“ Naráža na hustú výsadbu smreka, nesprávne hospodárenie z minulosti. Smrek bol vysádzaný na miestach, kde prirodzene nemal rásť, často o 600 či 700 metrov nižšie, než kam patrí. „Z ekologického hľadiska sem patrí úplne iný typ lesa. Dnešné kalamity a výskyt lykožrúta sú len dôsledkom toho, že smrekové plantáže vznikli na nevhodných miestach. Kým bola klíma stabilná, systém fungoval, no s klimatickou zmenou sa prakticky rozpadol,“ hovorí.

Ponárame sa hlbšie do lesa a smrekovú monokultúru postupne nahradzuje zmiešaný les. Jalovecká dolina je výnimočná tým, že ide o najväčšiu dolinu bez cesty na Slovensku. Už takmer 70 rokov sa tam nehospodári a podľa Kameniara tak môžeme sledovať, ako sa človekom umelo vytvorené lesy menia na prírodné. Jalovecká dolina je dôležitým útočiskom pre vzácne druhy, ako je hlucháň hôrny a mnohé ďalšie organizmy viazané na staré, mŕtve drevo. Práve preto má obrovský význam pre ochranu biodiverzity.

Otvorený konflikt so štátom

Táto dolina je dodnes jednou z tých, o záchranu ktorej aktivisti bojujú so štátom. V pripravovanej zonácii TANAP-u, strategickom dokumente, ktorý rozdeľuje parcely národného parku do jednotlivých zón ochrany, bola táto dolina zaradená do najnižšieho stupňa ochrany. Z pôvodne bezzásahovej zóny, v akej je aktuálne, by dolina prešla do zóny s najnižším stupňom ochrany, čo by umožnovalo rozsiahle zásahy, ako ťažbu dreva či výstavbu. Po hlasnej kritike odborníkov i aktivistov návrh zonácie stiahli. Nový návrh je aktuálne v procese pripomienkovania a schvaľovania. Jalovecká dolina by mala byť zaradená do zóny C.

Ak medzi ochranármi a lesníkmi niekedy panuje nezhoda, v prípade štát versus ochranári je to otvorený boj. Keď v máji vypukol požiar v hornej časti doliny, štátny tajomník envirorezortu Filip Kuffa obviňoval ochranárov z toho, že do bezzásahovej zóny sa nedá rýchlo dostať. „Akonáhle sa niečo stane niekde v bezzásahovom území, či už je to požiar, zosuv skál, alebo útok medveďa, je to pre politikov náboj na šírenie ďalšej nenávisti voči ochrane prírody a ochranárom,“ hovorí Kameniar. Podľa ochranárov existujú opodstatnené obavy, že požiar bol založený úmyselne. Dodnes prebieha vyšetrovanie. „Označujú nás za ekoteroristov a pijavice. Nie je to príjemné, najmä, keď to robí politik s veľkým mediálnym dosahom a dosahom na sociálnych sieťach. Potom tento naratív preberajú jeho sledovatelia, ktorí nás zahlcujú hejtom.“ Jeho motiváciu ochraňovať prírodu to však neovplyvňuje. Vníma ju ako druhý domov. „Nechcem žiť v krajine, kde budeme trpieť následkami zlých rozhodnutí, ktoré sa už nebudú dať vrátiť späť. Mojou motiváciou je, aby sme tu mohli žiť všetci čo najlepšie a nepílili si konár sami pod sebou,“ uzatvára.

Bielovodská dolina s Bielou vranou

Zo Západných Tatier sa presúvame do Bielovodskej doliny za ochranárom Milanom Olekšákom. Rodák zo Ždiaru nám ukazuje potenciál doliny na hranici s Poľskom. Na slovenskej strane vidíme obchody so suvenírmi v poľštine, parkovné vieme zaplatiť aj poľskými zlotými. Skupinka turistov nasadá do auta, ktoré organizuje zo slovenskej strany zájazdy k Morskému oku, mimoriadne atraktívnej turistickej atrakcii v poľských Tatrách. Zatiaľ čo kráčame zhruba tri kilometre Bielovodskou dolinou, stretneme len hŕstku ľudí. „Nehodnotím, či je to dobré, alebo zlé, ale vidíme, že Poliaci vedeli využiť turistický potenciál tejto lokality viac než my,“ hovorí Olekšák.

Pozná to tu veľmi dobre, kedysi tu ako študent lesníckej školy praxoval. „Označoval som stromy, ktoré išli na výrub. Keď som sa však pozrel na poľskú stranu, nič také som nevidel. Začal som si uvedomovať, že masívne ťažby v národnom parku nie sú v poriadku,“ hovorí. Na konci vysokej školy mu bolo jasné, že v praktickom lesníctve byť nechce. Jeho kroky viedli k ochrane prírody a postupom času sa vypracoval na riaditeľa správy Národného parku Slovenský kras, až kým ho minulý rok súčasné vedenie ministerstva životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu (SNS) neodvolalo. Dôvodom boli podľa rezortu zlé manažérske rozhodnutia.

Ochranári i odborníci v téme hovoria o čistkách na vedúcich pozíciách v kľúčových inštitúciách. Minister doposiaľ odvolal sedem riaditeľov národných parkov – Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra, Muránska planina, Poloniny a Slovenský kras. Odvolaní boli niektorí riaditelia chránených krajinných oblastí či riaditeľ Štátnej ochrany prírody.

„Bol som v teréne v močiaroch na monitoringu vtákov, keď mi prišli správy, že ma zháňa nejaký úradník z ministerstva. Odvolací dekrét mi odovzdal na obecnom úrade. Nevedel, či je moje odvolanie okamžité a nedokázal ani odpovedať na to, či budem pracovať ako rádový zamestnanec, alebo nie. Prebehlo to veľmi zvláštne.“ Olekšák získal minulý rok ocenenie Biela vrana za „vzorový proces zonácie Slovenského krasu“ aj za to, že sa postavil za svojich zamestnancov, keď prišiel Tarabov príkaz prepustiť šiestich z nich. Ministrovi odkázal, nech začne šetriť na štátnych tajomníkoch. Následne prišiel o funkciu. Príbeh Milana Olekšáka nie je výnimkou, ale obrazom toho, ako sa správa národných parkov dostáva do rúk politiky namiesto odborníkov.

Kde sa dvaja bijú, developer vyhráva

Postupujeme hlbšie lesnou cestou v Bielovodskej doline a porovnávame politickú situáciu na envirorezorte a ministerstve kultúry, ktoré pod ministrami z SNS čelia masívnemu odvolávaniu ľudí v kľúčových inštitúciách. Od nástupu nového vedenia na ministerstve životného prostredia sleduje Olekšák dva fenomény: „Prvým bolo prepúšťanie veľkého počtu ľudí, nielen z vedúcich pozícií, ale aj z radových zamestnancov, v rozsahu, aký sme tu po roku 1989 ešte nezažili. Druhým fenoménom je, že noví riaditelia národných parkov úplne prestali komunikovať s médiami. Chýba im aj odborná diskusia s vedúcimi pracovníkmi o manažmente a ochrane prírody.“

Vzťah k prírode sa u neho formoval od malička a po Nežnej revolúcii začal cestovať po národných parkoch v Česku, Maďarsku či Poľsku a porovnávať. „Bolo mi jasné, že na Slovensku niečo nefunguje. V ochrane prírody sme si už dlhšie uvedomovali, že strácame kontakt so susedmi, kde je správa chránených území na inej úrovni.“

V Bielovodskej doline je tento rozdiel jasne viditeľný. Na poľskej strane rastie husto zalesnený les, odumreté smreky nie sú vyťažené. Prírodu nechali na samovývoj, mladé smreky sa uchytili na spadnutom mŕtvom dreve. Podľa Olekšáka je takýto prístup bežný v národných parkoch inde na svete, podstatná časť územia zostáva ponechaná na prirodzený vývoj a reguluje sa najmä návštevnosť. Ak sa však človek otočí na slovenskú stranu, scenéria sa razom zmení. Vznikli tu holiny po masívnej ťažbe. Hospodári navyše museli použiť ťažkú techniku, ktorými poškodili okolie lesa a následne sa musia vynaložiť nielen ľudské, ale aj finančné zdroje na opätovné zalesňovanie.

„Tatranský národný park je typickou ukážkou stretu dvoch prístupov, starého lesníckeho, kde je cieľom zachrániť každý strom pred lykožrútom, a moderného, ktorý necháva prírodu v niektorých častiach na samovývoj. Kým sa tieto dva prístupy bijú, v Tatrách víťazia developeri,“ poznamenal Olekšák.

Disproporcia v návštevnosti a v manažmente národných parkov na oboch stranách sa tu nedá prehliadnuť.

Demänovská dolina ako hracie pole investorov

Po príchode do Jasnej v Demänovskej doline sa dá na prvý pohľad povedať, že tu už developer vyhral. Najvychytenejšie lyžiarske stredisko v Nízkych Tatrách je v letných mesiacoch viac-menej prázdne. Sem-tam sa mihnú nejakí turisti, ktorí si na vrcholku z jedného z početných hotelov užívajú výhľad z vonkajšieho bazéna.

Demänovská dolina patrí do najvyššieho stupňa ochrany, ide o jednu z najstarších prírodných rezervácií na Slovensku s najdlhším jaskynným systémom s dĺžkou takmer osemdesiat kilometrov. Stretávame sa s jaskyniarom a ochranárom zo združenia Pre dolinu Pavlom Herichom, ktorý dlhodobo bojuje za záchranu doliny. Za najväčší problém považuje premrštenú výstavbu a dopravu, ktorá zásadne zmenila ráz krajiny.

Kým územné plány z 90. rokov rátali s maximálne 3 450 lôžkami, aktuálne ich v doline existuje viac než 5 300 a po dokončení rozostavaných projektov by sa ich počet mohol priblížiť k 8 000. Podľa štúdie Hericha ide o dvojnásobné prekročenie únosnosti územia. Dolina, ktorá patrí do najvyššieho stupňa ochrany, sa tak z pohľadu urbanizácie a dopadov na životné prostredie dostala za hranu únosnosti.

Veľkou záťažou je aj doprava. Počas zimnej sezóny, ale čoraz častejšie aj v lete, prejde Demänovskou dolinou denne až 7 000 vozidiel. Jedna z ciest pritom prechádza priamo cez územie s piatym stupňom ochrany a nad zónou, kde sa nachádzajú hlavné krasové vodné zdroje. „Keď som bol v jaskyni, počul som nad sebou hluk áut, zem sa triasla. Tak vyťažená cesta to je.“ Doprava spôsobuje nielen hluk a znečistenie ovzdušia, ale aj úniky technických kvapalín, mikroplastov či posypových látok, ktoré sa môžu dostať do podzemného systému jaskýň a vodných tokov.

„Demänovská dolina sa stala hracím poľom investičných záujmov, ktoré nedbali na verejný záujem, budovanie komunity a lokálnej ekonomiky a stredisko cestovného ruchu sa nevyvíjalo dlhodobo udržateľným spôsobom. Z najzávažnejších problémov je z hľadiska komunity práve monopolizácia cestovného ruchu. TMR (Tatry Mountain Resort) je veľmi silný hráč so všetkými kladmi aj zápormi, no de facto tu nemá žiadnu konkurenciu,“ hovorí.

Herich však o doline nehovorí len ako o probléme, ale aj ako o priestore, kde sa dá zmeniť spôsob, akým pristupujeme k prírode.

V roku 2020 spustil rozsiahlu petíciu za záchranu doliny, ktorú podpísalo viac ako 100 000 ľudí. Pre Hericha je to znak, že nielen miestnej komunite, ale aj ostatným záleží na budúcnosti doliny. Podľa neho je dôležité, aby sa spojila miestna komunita ľudí na Liptove, ktorí žijú z cestovného ruchu. Od spustenia petície sa v Demänovskej doline nepodarilo povoliť žiadny nový developerský projekt. „Všetko stojí. Niektoré staršie projekty sa ešte doťahujú, o niektoré sa stále bojuje, ale žiadny nový nedostal zelenú. Neprešli cez proces posudzovania vplyvov na životné prostredie. To je dobré znamenie,“ dodáva.

Lesníci versus ochranári: Konflikt, ktorý sa dá riešiť

Dôležitými aktérmi v otázke budúcnosti doliny sú samotní vlastníci lesov, predovšetkým urbáre. Aj medzi ochranármi a súkromnými vlastníkmi dochádza často k názorovým sporom o to, ako sa starať o lesy aj ďalšie pozemky, a to nielen v Demänovskej doline. Majitelia pozemkov a lesníci majú často záujem o ťažbu dreva, keďže tá im prináša zisky. Ochranári a aktivisti sa však zameriavajú skôr na budúcnosť prírody a unikátnosť biotopov v čase klimatickej zmeny. Práve tieto dva prístupy na seba výrazne narážajú.

Výnimkou je urbár Vrbica, ktorý obhospodaruje značnú časť lesov v Demänovskej doline. Viesť konštruktívny dialóg a spolupracovať s ochranármi je podľa jeho predsedu Jána Mikuláša absolútne nevyhnutné. „OZ Pre dolinu sú skutočným partnerom nášho pozemkového spoločenstva, ale aj iných vlastníkov lesa v Demänovskej doline. Majú dobrý prehľad o stave ekosystémov v doline,“ tvrdí. Zhodujú sa aj na potrebe zastavenia ďalšej výstavby. „Potenciál územia už bol vyčerpaný s výnimkou jaskýň, ktoré by po modernizácii mohli zvýšiť návštevnosť a tým podporiť aj prínosy turizmu pre regióny. Na ďalšie vleky, lanovky a ubytovacie možnosti v doline už nie je kapacita. Nezávisí to však len od nášho pozemkového spoločenstva, ale aj od iných vlastníkov,“ uviedol Mikuláš. Tvrdí, že tlaky od developerov dokážu ustáť.

Vízia speleoparku

„Môj sen je, aby sme svoj voľný čas začali tráviť bližšie k svojmu bydlisku a mali sme krajinu, ktorá uspokojí naše cestovateľské túžby. Vrátiť krajine kultúrny rozmer a vrátiť do nej človeka.“ Okolie v Demänovskej doline by si podľa jaskyniara a ochranára Hericha zaslúžilo nový prístup. Pracovne ho nazýva speleopark. Jeho predstava je jednoduchá, vrátiť dolinu ľuďom, nie autám. „Keby sa nám podarilo zastaviť dopravu, mohlo by to fungovať ako v alpských strediskách.“ Ako príklad uvádza švajčiarsky Zermatt, kam sa autom nedá dostať. V blízkom meste sa dá zaparkovať a ďalej sa pokračuje vlakom.

Demänovská dolina je podľa neho jedinečná, na Slovensku nemá obdobu. „Zastavme dopravu a využime ten priestor inak,“ hovorí Herich. Navrhuje premeniť cesty a ich okolie na kultúrno-prírodný priestor s desiatkami miest – výhľadmi, jaskyňami, potokmi či prameňmi. V jeho vízii sa Demänovská dolina opäť stáva miestom, ktoré ľudia zažívajú, nie ním len prechádzajú.

Neisté zonácie

Budúcnosť národných parkov zostáva otázna. Kým v Slovenskom krase už prebehla zonácia, ktorá skutočne určila správe parku kompetencie a zodpovednosť, v prípade TANAP‑u a NAPANT‑u sa momentálne deje presný opak. Návrhy sú predkladané, kritizované, stiahnuté a opäť prerobené.

Pred letom súčasné vedenie predložilo návrh zonácie Tatranského národného parku, ktorý vyvolal rozhorčenie ochranárov. Namietali, že návrh znižuje stupeň ochrany, chýba návrh programu starostlivosti, ktorý je podľa zákona neoddeliteľnou súčasťou zonácie. Po podnete na prokuratúru bol stiahnutý. V lete envirorezort predložil nové návrhy zonácie TANAP‑u a NAPANT‑u. Ako uviedlo ministerstvo v tlačovej správe, návrh zonácií bol podľa rezortu odborne prediskutovaný so samosprávami, neštátnymi vlastníkmi i ďalšími kľúčovými subjektmi. Ochranári z My sme les však opäť upozornili na nedostatky v návrhu. Malo ísť o chýbajúce parcely s rozlohou vyše 28 000 hektárov. Majitelia, správcovia či nájomcovia tak nevedia zistiť, či sa na ich pozemkoch bude meniť stupeň ochrany.

Správa TANAP‑u sa však bráni a výhrady ochranárov označujú za tendenčné: „My sme les opäť šíri hystériu. Problémy nemá zonácia najstaršieho národného parku na Slovensku, ale iniciatíva, ktorá vytrvalo ignoruje fakt, že proces schvaľovania tohto kľúčového dokumentu pre ďalšie fungovanie TANAP‑u zatiaľ nie je ukončený. Zoznam parciel nachádzajúcich sa v ochrannom pásme TANAP-u bude súčasťou nariadenia vlády po prerokovaní pripomienok a ich následnom zapracovaní,“ uviedla Jarmila Hlaváčová zo správy TANAP‑u. Ako uvádza, potrebné dokumenty sú zverejnené na webstránke TANAP‑u. „Grafické vymedzenie je dostatočné na to, aby každý vlastník, správca či nájomca bez problémov dokázal identifikovať hranicu, či už vlastného územia TANAP-u, alebo jeho ochranného pásma,“ uzavrela.

Pri návrhu zonácie NAPANT‑u zas ochranári upozorňujú, že navrhovaná prísne chránená zóna A má zaberať iba 29 % územia, čo znamená, že na vyše 70‑tich % rozlohy národného parku by bola možná ťažba dreva. Obrátili sme sa na správu NAPANT‑u, tá odmietla odpovedať na zaslané otázky. „Vzhľadom na prebiehajúce konanie na príslušnom okresnom úrade vo veci návrhu nových zón NAPANT, ktoré nebolo k dnešnému dňu právoplatne ukončené, považujeme za predčasné poskytnúť vyjadrenie k vašim otázkam,“ uviedla Jessica Kostková zo správy NAPANT‑u.

Studienec: Vyhodené rodinné striebro

Ukážkovým príkladom necitlivého výrubu lesa a masívnej ťažby je lokalita Studienec v NAPANT‑e blízko Banskej Bystrice. Stretávame sa s ochranárom Jurajom Vysokým zo združenia Prales. Vchádzame úzkou lesnou cestou, čoraz hlbšie do krajiny, až kým neprídeme na rázcestie. Škodu, akú tu po sebe zanechali štátne lesy, je vidno hneď na prvý pohľad. „Toto je ničenie toho najcennejšieho, čo máme,“ hnevá sa Vysoký a ukazuje na holorub.

Studienec a vedľajšia Marková sú jedna z top entomologických lokalít na Slovensku. Našli sa tu aj mnohé vzácne druhy hmyzov a lokalita bola zaradená do kategórie lesov s veľkým spoločenským významom. „Tieto miesta sú ako rodinné striebro, takýchto lesov nemáme veľa. Niektoré stromy mali aj 300 rokov a aj tak ich vyrúbali,“ hovorí Vysoký.

Štátne lesy tvrdili, že lokalitu je potrebné vyrúbať kvôli lykožrútovi. Lenže lesníci tu vyťažili nielen smreky, ale aj jedle a buky, ktoré lykožrút bežne nenapáda. „Aj keby všetky smreky naraz vyschli, ekosystém by si s tým poradil,“ tvrdí Vysoký a pokračuje: „Došlo by len k väčšiemu presvetleniu a prirodzenej obnove lesa.“

S Jurajom Vysokým strávime ešte niekoľko hodín v lese. Stúpame strmým brehom a míňame pováľané konáre, postupujeme po lesnej ceste, ktorú pre nás „vyšľapali“ autá, ktoré odvážali vyrúbané stromy. Terén okolo nás sa dá prirovnať k tomu, akoby prišiel niekto ku vám domov, porozhadzoval všetko naokolo a pri odchode to nechal tak.

Smerom nadol sa viac-menej kĺžeme než kráčame, tu už nie je žiadna lesná cestička. Strmé lesy v lokalite nemali len spoločenský význam, ale aj ochranný – stabilizovali svahy a bránili erózii. Počas potkýnania a šmýkania sa nám vyštudovaný lesník Vysoký hovorí, že na významnosť tejto lokality upozorňovali viackrát. Lesníci však tieto argumenty očividne nepočúvali. „Mám pocit, že sa nám celkovo do spoločnosti vracia akási hulvátnosť a vytráca sa priestor pre odbornosť a vecnú diskusiu.“

Studeniec ani Marková v návrhu zonácie NAPANT‑u nie sú zaradené do najprísnejšej ochrany. Ani na otázku, či tieto dve lokality predsa len národný park nezaradí do zóny A, správa neodpovedala. Aj tu sa dialóg s lesníkmi, konkrétne štátnymi, pretavil do otvoreného konfliktu. „Nechceme, aby lesníci už nikde v živote nerúbali. O to nám nejde. Ale nesmie sa ťažiť na vzácnych lokalitách s vysokou ochranou,“ krúti hlavou a vyberie sa späť k autu s povzdychom: „A taký pekný les to bol.“

(O vyjadrenie sme požiadali aj Ministerstvo životného prostredia SR, odpoveď sme však nedostali.)

Text: Anna Jacková

Foto: Michaela Nagyidaiová

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.

Bol január 2000, keď 16-ročná Ingrid Giňová z rómskej osady v Richnave prišla do nemocnice v Krompachoch s pôrodnými bolesťami. Po vstupnej prehliadke ju previezli na chirurgickú sálu, kde jej druhá dcéra prišla na svet cisárskym rezom. To, že ju počas zákroku protizákonne sterilizovali, zistila až o tri roky neskôr, keď v sprievode advokátky nazrela prvýkrát do svojej zdravotnej karty.

Po prebudení z anestézy za ňou prišiel lekár do izby a požiadal ju o podpis papiera. „Povedal mi, že to musia podpísať všetky ženy, ktorým vykonali cisársky rez. Prišlo mi to zvláštne, pretože som pri prvom pôrode cisárskym rezom nič nepodpisovala. Bola som mladá, nerozumela som, čo sa deje a robila som to, čo mi povedali. Tak som sa podpísala,“ hovorí pani Giňová. V skutočnosti od nej doktor vyžiadal dodatočný podpis pod formulár so žiadosťou o sterilizáciu.

O tom, že jej vykonali tubálnu ligáciu a už nebude môcť mať deti, jej ošetrujúci lekár nič nepovedal. „Netušila som, čo to je sterilizácia, ani, že sa také praktiky vykonávajú. Nesúhlasila by som s tým. Chcela som mať aspoň štyri alebo päť detí,“ spomína pani Ingrid. Vzhľadom na to, že v tom čase bola maloletá, súhlas so zákrokom mali dať jej rodičia. Ani ich žiaden zdravotný personál neinformoval.

Po druhom pôrode dostala pani Ingrid závažnú infekciu, pre ktorú ju museli operovať v Košiciach. „Po cisárskom reze ma dobre nevyčistili a dostala som infekciu. Rana nebola dobre stiahnutá a zapálila sa mi. Museli mi vybrať maternicu a vaječníky, aby som prežila,“ hovorí. V košickej nemocnici jej tiež nepovedali, že bola sterilizovaná.

Nezákonné sterilizácie nie sú medicínsky, ale právny problém

Protizákonnosť sterilizácií vychádza z nedostatočného informovaného súhlasu pacientok. „Od začiatku upozorňujeme, že nejde o medicínsky, ale právny problém. Ženy v plnej miere nerozumeli, čo sterilizácia znamená, žiadosť o zákrok  podpísali často pod nátlakom zdravotného personálu počas pôrodných bolestí alebo na základe nepresných a zavádzajúcich informácií – napríklad, že je ohrozený ich život či život dieťaťa,“ vysvetlila právnička Vanda Durbáková z Poradne pre občianske a ľudské práva, ktorá sa problematike nezákonných sterilizácií venuje viac ako 20 rokov.

Inokedy, ako v prípade pani Ingrid, lekári vyžadovali podpísaný súhlas dodatočne po vykonaní zákroku, iným ženám o tom, že už viac nebudú mať deti, nepovedali vôbec. Dozvedeli sa to až o niekoľko rokov neskôr pri iných lekárskych vyšetreniach.

Tieto zistenia prvýkrát publikovala Poradňa pre občianske a ľudské práva a Centrum pre reprodukčné práva v publikácii Telo a duša v roku 2003. Z nej vyplýva, že vyše 140 žien v Košickom a Prešovskom kraji bolo sterilizovaných proti svojej vôli alebo má podozrenie na sterilizáciu. Približne 110 žien bolo sterilizovaných po páde komunizmu, zatiaľ čo zvyšným 30 ženám vykonali zákrok ešte počas bývalého režimu.

Jedna z autoriek Telo a duša, právnička a zakladateľka Poradne Barbora Bukovská zistila náhodou, že sterilizácie sa na Slovensku vykonávajú aj po prechode k demokracii. Pôvodne prišla do krompašskej nemocnice overiť, či v pôrodnici existujú segregované izby pre Rómky. Slovensko bolo vtedy kandidátskou krajinou do Európskej únie a Bukovská vypracovávala tieňovú štúdiu o stave ľudských práv rómskej menšiny na Slovensku.

„Keď som personálu oznámila, že som právnička a zaujímam sa o rómske témy, prišiel ku mne doktor, schmatol ma za krk a ťahal za vlasy preč. Môj doprovod zavolal policajtov, ale prvé, čo mi povedali, bolo, čo čakám, keď robím cirkus ohľadom sterilizácií,“ spomína na fyzický útok, po ktorom jej policajt omylom povedal o sterilizačných praktikách. „Vedela som, že sterilizácie sa diali za komunizmu, ale myslela som, že skončili so starým režimom. Rozhodla som sa to preskúmať.“

Pre krajinu, ktorá v tom čase usilovala o vstup do EÚ, bola správa Telo a duša medzinárodnou hanbou. Ženy v nej popisovali rasistický prístup zdravotníkov, verbálne a fyzické útoky: „Keď som bola na pôrodnej sále, kričala som od bolesti. Boli tam dvaja doktori a sestra. Jeden doktor mi začal nadávať do Cigánok a udrel ma, veľmi silno, do tváre. A tá sestra, čo tam asistovala, ma bila po nohách.“, ako aj odopieranie prístupu k zdravotnej dokumentácii a segregáciu na takzvané rómske izby: „Spolu so mnou boli na izbe v pôrodnici aj iné tehotné Rómky. Zaobchádzali s nimi ako so zvieratami, ktoré čakajú, kým im rozrežú brucho. Jedna z nich porodila na zemi, pretože jej nikto neprišiel pomôcť. Keď to videl doktor, povedal: ,Si sviňa, tak musíš rodiť ako sviňaʻ.“

Slovensko dodnes čelí ostrej kritike medzinárodných organizácií, predovšetkým OSN a Rady Európy. „Už vyše 20 rokov apelujeme na štátne inštitúcie, aby podrobne vyšetrili túto prax a prijali legislatívu, ktorá by ženy finančne odškodnila,“ hovorí Durbáková.

„Politici vnímali zverejnenie správy ako zradu,“ myslí si Bukovská, „Slovensko smerovalo do moderného európskeho spoločenstva a my sme tesne pred jeho vstupom kazili dobrú povesť krajiny.“ Bukovská čelila vyhrážkam, zastrašovaniu a bolo na ňu podané aj trestné oznámenie. Popisuje kafkovský prístup štátu: „Oznámenie bolo postavené na tom, že ak sa nepreukáže porušenie zákona, budem obvinená zo šírenia poplašnej správy, ak sa ale vyšetrovanie nášho výskumu potvrdí, budem obvinená z toho, že som nenahlásila trestný čin.“ Vyšetrovanie nakoniec zastavili.

Lekárom viac neverím

Pani Ingrid až tri roky po pôrode pochopila, že bola protizákonne sterilizovaná, keď do osady prišli terénne pracovníčky z Poradne a pýtali sa žien na zdravotné problémy: „Spočiatku som si myslela, že sa to stalo len mne, ale zistila som, že to robili aj ostatným Rómkam. Povedala som si, že to tak nenechám.“ Vtedy sa začali viaceré rómske ženy aktivizovať a dožadovať odpovede. Po zverejnení správy sa začalo trestné vyšetrovanie len v jednej nemocnici v Krompachoch. Túžba rómskych aktivistiek po spravodlivosti narazila na odpor ľudí z osád, ale aj inštitucionálny rasizmus zo strany polície a zdravotníkov. 

„Polícia prišla so zoznamom mien a naložila viaceré ženy do áut. Boli sme vydesené, pretože nám nepovedali, prečo nás berú. Keď to videli ostatní ľudia z osady, zľakli sa, že aj oni budú mať problémy,“ hovorí pani Ingrid a pokračuje: „Obávali sa, že ich v nemocniciach odmietnu vyšetriť. Lekári nám nadávali, čo si to dovoľujeme. Policajti mi zas povedali, že to robíme len pre peniaze. Nikto sa nezaoberal tým, akú psychickú ujmu na nás sterilizácie zanechali.“

Protizákonne sterilizované ženy čelili aj sociálnemu vylúčeniu zo svojej komunity. Mnohým sa rozpadli manželstvá, pretože nemohli mať viac detí. „S mužom sme sa kvôli tomu viackrát pochytili, ale ostali sme spolu. O tom, koľko budem mať detí, nemá rozhodovať žiaden doktor. To je predsa medzi mnou a mojím partnerom. Lekárom viac neverím. Zmenili mi život bez môjho vedomia,“ hovorí pani Ingrid.

Generálna prokuratúra uzavrela vyšetrovanie prípadu v krompašskej nemocnici s tým, že nedošlo k trestnému činu. Podľa jej záverov nebolo možné preukázať úmyselné porušenie zákona zo strany zdravotníckeho personálu. Právnička Durbáková však kritizuje prístup štátnych orgánov a tvrdí, že neurobili dosť. „Polícia vyzývala ženy, aby sa prihlásili, no v atmosfére, v ktorej ich skúsenosti popierala nielen široká verejnosť, ale aj ich vlastné komunity, im chýbala dôvera, aby sa na políciu obrátili.“

Nešlo o zlyhanie jednotlivcov, ale systematickú prax

Sterilizácie sa v bývalom Československu začali vykonávať v 60. rokoch. Hoci mal štát po druhej svetovej vojne záujem o nárast populácie, uplatňoval pri tom eugenické myšlienky. Cieľom bolo zdokonaliť ľudstvo a odstrániť takzvané sociálne neduhy prostredníctvom genetiky a dedičnosti. Eugenici verili, že metódy ako nútená sterilizácia, segregácia a sociálne vylúčenie pomôžu spoločnosti zbaviť sa jednotlivcov, ktorých považovali za nevhodných. Išlo predovšetkým o osoby s duševnými ochoreniami a príslušníkov menšín.

„Vtedy nikto nespochybňoval názor, že Rómovia sú geneticky menejcenní. Verilo sa, že sa medzi nimi rodí viac detí s postihnutím. Slovenskí zdravotníci vtedy navrhli, že ak by boli sterilizačné zákony flexibilnejšie, mohli by znížiť reprodukciu nežiaducich osôb,“ tvrdí americká výskumníčka Gwendolyn Albert, ktorá sa venuje skúmaniu problematiky sterilizácií od 90. rokov.

Tento naratív používalo už nacistické Nemecko a neskôr prevládal aj v ďalších európskych krajinách. Z eugeniky vychádzali aj vládne uznesenia z roku 1974 aj 1983, ktoré vyžadovali od slovenského ministerstva zdravotníctva venovať pozornosť „otázkam plánovania rodiny a znižovaniu nezdravej populácie“.

Zatiaľ čo sa sterilizácie vykonávali aj bielym ženám, rómske ženy sterilizovali práve preto, že boli Rómky. V spoločnosti prevažovala atmosféra obmedzenia počtu rómskeho obyvateľstva. Kľúčovú úlohu v presadzovaní sterilizácie zohrávali podľa Albert sociálni pracovníci. Ženám zákrok prezentovali ako dočasnú formu antikoncepcie, pričom ich dostatočne neinformovali, že ide o trvalý zásah. „Sociálni pracovníci navyše dostávali odmeny podľa počtu žien, ktoré presvedčili. Na ženy vyvíjali psychologický tlak – ak sterilizáciu odmietli, hrozili im odobratím detí. Bol to podvod.“

Bývalý režim motivoval najmä rómske ženy aj finančne, aby sterilizáciu podstúpili. Podľa vyhlášky o sociálnom zabezpečení z roku 1988 mohli dostať príspevok až do výšky 10 000 Kčs. Nie je známe, koľko prípadov sterilizácií sa vykonalo na Slovensku a v Česku. Hoci finančný príspevok, ktorý mal motivovať Rómky obmedziť počet detí začiatkom 90. rokov, zrušili, sterilizácie pokračovali aj po rozpade Československa na oboch stranách.

„Nie je to zlyhanie jednotlivcov, ako sa to štát donedávna snažil prezentovať, bola to systematická prax, ktorá začala počas komunizmu, a keďže nebola vyvodená žiadna zodpovednosť, pokračovala ďalej. Sterilizácie neboli špecifické len pre Slovensko, podobné prípady sa diali aj inde v Európe,“ upozorňuje Durbáková. Politiky nútenej sterilizácie boli v Európe implementované vo Švédsku, Nórsku, Rakúsku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku či Švajčiarsku.

Rómske aktivistky: Bojujeme už vyše 20 rokov a nevzdáme sa

Veronika Duždová nás vedie uličkami Jarovníc, jednej z najväčších rómskych osád na Slovensku s vyše 6 000 obyvateľmi. Hoci pútame pozornosť domácich z vylúčenej komunity, vidno na nej, že je zvyknutá poskytovať rozhovory médiám. „Treba na to stále upozorňovať. Bojujeme už vyše 20 rokov a nevzdáme sa, kým nedosiahneme spravodlivosť,“ hovorí u seba doma v kuchyni. Kým sa zohreje voda na čaj, prídu ďalšie dve ženy, Jana Husárová a Zlatica Kalejová. Všetky tri sterilizovali počas druhého pôrodu cisárskym rezom bez ich informovaného súhlasu v prešovskej nemocnici.

Zatiaľ čo pani Veronika a pani Jana podpísali súhlas so zákrokom v pôrodných bolestiach, netušiac, čo vlastne znamená, pani Zlaticu sterilizovali bez jej vedomia. Hoci boj za spravodlivosť trvá už dve desaťročia, pani Veronika upozorňuje, že vďaka ich aktivizmu môžu mať ďalšie ženy štyri alebo päť detí. „Keď moja dcéra rodila prvé dieťa, ani na chvíľu som ju neopustila. Personál mi vravel, že tam nemám byť. Nezaujímalo ma to. Aj keby som mala zaplatiť, zostala by som,“ spomína.

Pani Jana súhlasne prikyvuje: „Pre nás, rómske ženy, sú deti obrovská radosť, boli by sme rady, keby sme ich mohli mať viac.“ Jej prvé bábätko zomrelo tesne po pôrode. To, že nebude môcť mať deti, zistila až neskôr pri inom lekárskom vyšetrení. S manželom sa kvôli tomu veľakrát pohádali. Napokon sa po rokoch rozhodli adoptovať si dve deti. „Syn už vyrástol, má svoju rodinu a nám s mužom bolo smutno. Zobrali sme si preto chlapca a dievča. Sú ako moje vlastné, nedala by som ich za nič na svete,“ usmeje sa pani Jana.

Zlatica Kalejová tiež prišla o svoje prvé dieťa po pôrode, druhý syn sa jej narodil v roku 1993. „Odvtedy nemôžem otehotnieť. Viete, koľko v sebe nosím žiaľu? Keď som videla matky s kočiarmi, závidela som im. Budem mať 50 rokov a stále sa s tým neviem vysporiadať.“ Tento hrubý zásah do reprodukčných práv jej spôsobil vážne psychické problémy, s ktorými bojuje doteraz. Okrem toho sa musí starať o svojho muža s ťažkým zdravotným postihnutím.

Za lepší prístup k zdravotným kartám vďačíme rómskym aktivistkám

Vanda Durbáková zastupovala viac než desiatku klientok pred domácimi súdmi aj na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP). Nemocnice v niektorých prípadoch odmietli vydať zdravotnú kartu, prípadne dovolili robiť si z nich len poznámky. „To pre nás nebola cesta, potrebovali sme fotokópie, ktoré sme chceli konzultovať s inými odborníkmi a použiť ich ako dôkazný materiál.“ V tom čase legislatíva prístup k zdravotnej dokumentácii výslovne neupravovala. S niektorými nemocnicami preto viedli súdne konania kvôli zdravotným kartám.

„Nemocnice argumentovali, že ide o citlivé údaje, my sme poukazovali na to, že predsa nemôžu chrániť informácie pred samotnými pacientkami,“ uviedla Durbáková. Ôsmim ženám, vrátane Veroniky Duždovej a Jany Husárovej, dal za pravdu až ESĽP v roku 2009 a priznal im odškodné.

Hoci štát doteraz nevyvodil žiadnu zodpovednosť, v roku 2004 vláda schválila nový zákon o zdravotnej starostlivosti. Durbáková upozorňuje, že vďaka aktivizmu rómskych žien dnes máme všetci lepší prístup k svojej zdravotnej dokumentácii a môžeme si z nej robiť fotokópie. Zákon tiež upravil podmienky sterilizácií – jasnejšie definoval povinnosť informovaného súhlasu a zaviedol 30-dňovú lehotu, počas ktorej si žena môže tento zákrok rozmyslieť.

Nie je však jasné, či prax nútených sterilizácií s prijatím zákona skončila. V Česku je potvrdený prípad nezákonne sterilizovanej ženy z roku 2012. Štát nemá zmapované, koľko žien bolo v Československu a samostatnom Slovensku sterilizovaných proti svojej vôli. Podľa Poradne by mala vláda zriadiť nezávislý orgán, ktorý by celoplošne prešetril praktiky a ich protizákonnosť.

Zatiaľ sa ženy môžu domôcť spravodlivosti len na súdoch, no konania sa ťahajú aj niekoľko rokov. Mnoho žien z marginalizovaných komunít počas svojho života odškodnenie nedostane. Jednou z výnimiek bol prípad Ingrid Giňovej. Domáce súdy jej žalobu zamietli a prípad skončil na ESĽP. Ten v roku 2012 rozhodol, že bola protizákonne sterilizovaná a priznal jej odškodné. „Bola to úľava, ale čo z toho, keď sa nič pre ostatné ženy nezmenilo? Nezmenil sa ani prístup lekárov, stále sa k nám správajú ako k menejcenným,“ opisuje svoju skúsenosť pani Ingrid.

Kedy sa protizákonne sterilizované Rómky na Slovensku dočkajú odškodnenia?

Zodpovednosť za protizákonné sterilizácie v rokoch 1966 až 2004 štát prvýkrát priznal až v roku 2021, keď minulá vláda Eduarda Hegera vydala oficiálne ospravedlnenie: „Vláda odsudzuje vykonávanie sterilizácií ako prostriedku na reguláciu pôrodnosti sociálne slabších vrstiev, ktoré sa uskutočňovalo najmä u rómskych žien. Regulovanie počtu detí pokladáme za zásah do osobnej integrity a vnímame ho ako zásah do ľudských práv.“

Doteraz však nebol prijatý žiadny zákon o odškodnení. Poslanec Peter Pollák ml. (Hnutie Slovensko) predstavil návrh zákona na odškodnenie žien v roku 2023, avšak kvôli predčasným voľbám ho parlament nestihol prerokovať. Po voľbách ho už ako opozičný návrh nedokázal presadiť.

Český senát schválil zákon o odškodnení v roku 2021, ktorý mal poškodeným ženám priznať 300 000 Kč (približne 12 000 eur). Podľa viacerých expertov/tiek a samotných žien však nenaplnil očakávania. Kritizujú vysoké administratívne bremeno, ktoré je uložené na obete, zdĺhavé procesy posudzovania aj krátku lehotu na podanie žiadostí. Tá skončila minulý rok a je otázne či ju vláda predĺži. Problém spočíva aj vo veľkom podhodnotení počtu žiadostí. Ministerstvo zdravotníctva počítalo s približne 400 žiadosťami, ozvalo sa však vyše 2 000 žien.

Nejednoznačný je aj počet odškodnených žien. Opakovane sme kontaktovali české ministerstvo zdravotníctva, ktoré nám poskytlo protichodné údaje. V prvom prípade zo 6. marca 2025 ministerstvo konštatovalo, že bolo odškodnených 799 žien, v druhom prípade však uviedlo, že do 19. marca 2025 bolo odškodnených 536 žiadateliek.

V mnohým prípadoch českým ženám žiadosť o odškodné zamietli. Navyše ženy, ktoré boli sterilizované počas Československa na slovenskej strane, nárok na odškodné nemajú. „Ak to mal byť pokus o uznanie spravodlivosti, tak sa to nepodarilo,“ zhodnotila výskumníčka Albert.

Eurokomisár pre ľudské práva: Už nesmiete čakať

Nútená sterilizácia bola predmetom rozhovorov aj komisára Rady Európy pre ľudské práva Michaela O’Flahertyho počas návštevy Slovenska v lete minulého roka. „Vláda už nesmie čakať, aby zahojila pretrvávajúce rany. Musí zabezpečiť spravodlivosť, a to aj vytvorením dostupného a účinného kompenzačného mechanizmu,“ uviedol s tým, že rómske ženy po mnohých desaťročiach naďalej trpia fyzickými, duševnými a sociálnymi dopadmi týchto činov. Poznamenal, že hoci zlepšovanie životných podmienok rómskej menšiny na Slovensku môže trvať dekády, problém nútených sterilizácií je možné vyriešiť rýchlo.

Rómske ženy by sa mohli dočkať spravodlivosti v tomto roku, zákon o odškodňovaní má pripraviť ministerstvo spravodlivosti. „Návrh zákona by sme chceli predložiť v polovici roka 2025. V tomto štádiu sa k návrhu zákona bližšie vyjadrovať nebudeme. Snahou ministerstva spravodlivosti je predložiť zákon, ktorý po dlhých rokoch aspoň čiastočne napraví škodu, ktorá bola týmto ženám spôsobená. „Na otázky ohľadom mechanizmu odškodňovania, výšky odškodného a toho, či nárok na odškodné budú mať aj české ženy sterilizované na Slovensku, ministerstvo neodpovedalo.

„Ako spoločnosť musíme jednoznačne odsúdiť takéto praktiky a ženy, ktoré nimi boli poškodené, aspoň symbolicky odškodniť, aby sme mohli uzavrieť túto temnú kapitolu našich dejín,“ upozorňuje Vanda Durbáková.

Žiadna z vládnych garnitúr nebola za vyše 20 rokov boja ochotná napraviť škodu spáchanú na rómskych ženách. Mnohé nútené sterilizované Rómky sa potenciálneho odškodnenia nedožili. „Kiežby sa to tento rok konečne podarilo. Niektoré sterilizované ženy, ktoré som poznala, už nie sú medzi nami. Ako sa budú cítiť ich deti, keď zistia, že my dostaneme odškodné a ich mamy sa toho nedožili? Stále na to myslím,“ zamyslene povie Veronika Duždová a pretrie si uslzené oči.

Text Anna Jacková
Foto: Soňa Maletz

Tento článok vznikol s podporou Journalismfund Europe.

„Máš čierne oblečenie do lesa?“ pýta sa ma hneď po príchode do Podlasia domáca Agata. Prikývnem. Do lesa sa chodí v tmavom, aby nás nebolo vidieť. Nechceme mať problémy s pohraničnou strážou, políciou, ani vojakmi. Koniec koncov, problémy nechce nikto vrátane domácich aj prichádzajúcich. Napriek tomu sa už viac ako tri roky odohrávajú na husto zalesnenej poľsko-bieloruskej hranici dramatické situácie, ktoré si nikto nikdy neželal. V tých najhorších prípadoch končia smrťou.

S Agatou sedíme podvečer na terase domu s výhľadom na les, odkiaľ prichádzajú správy od ľudí, ktorí skúšajú prekročiť hranicu. Hovorí o svojom angažovaní sa v roky pretrvávajúcom probléme, pomáha najmä s tlmočením v nemocniciach. „V zime to boli omrzliny, podchladenia, rezné rany, stopy na tele po bitkách a mučení,“ vyratúva zranenia ľudí prechádzajúcich hranicu tónom človeka, ktorý už veľa videl a zažil.

Východnú hranicu Európskej únie začalo v roku 2021 iregulárne prekračovať množstvo ľudí z afrických krajín a Blízkeho východu. Poľská pohraničná stráž zaznamenala vyše 102-tisíc pokusov o prekročenie hranice. Kvôli politike pushbackov je však ťažké povedať, koľko ľudí naozaj prichádza. Mnohí sa po vytlačení na bieloruskú stranu snažia hranicu prekročiť opakovane. Nemajú na výber, pretože bieloruská armáda ich násilím tlačí do Únie.

Od začiatku roka do augusta 2024 vykonalo Poľsko viac ako 10-tisíc pushbackov. Hovorca pohraničnej stráže Andrzej Juźwiak tvrdí, že „všetky činnosti vykonávané príslušníkmi pohraničnej stráže sú vykonávané na základe a v medziach platných predpisov a s rešpektovaním osobnej dôstojnosti cudzincov”. Hoci poľská vláda upravila legislatívu, ktorá dala týmto zákrokom zelenú, podľa medzinárodného práva sú nelegálne.

Keď sa ho opakovane pýtam na násilie, o ktorom hovoria nielen samotní migranti, ale aj mimovládne organizácie, dostávam rovnakú odpoveď: „Pohraničná stráž vykonáva svoju činnosť v súlade s platnými právnymi predpismi.”

Vraj sme Putinovi agenti

Pred vlakovou stanicou v Podlasí zastaví veľká dodávka pohraničnej stráže. Žena v uniforme otvorí zadné dvere, odkiaľ vystúpi štvorica pochádzajúca z Etiópie a Eritrey. Podpíšeme preberajúci protokol v poľštine, ktorému cudzinci nemajú šancu rozumieť, a sprevádzame ich na nástupište. Okolostojaci zvedavo pozorujú prichádzajúcich. Aktivista Karol im vysvetľuje, ako sa dostanú do pobytového centra. Krkolomne sa dorozumievame, dievča z Eritrey sa ma pýta na doktora. Ťažko chodí a kríva, tenisky bez šnúrok drží pokope eska páska.

Pristaví sa pri nás Poľka, ktorá podáva dievčaťu misku plnú ovocia. Priloží papierové vreckovky a zisťuje, či potrebuje niečo ďalšie. Všetci sa usmievame, aj okolostojace babky. Eritrejčanke odporučíme, nech ihneď po príchode do centra vyhľadá lekára. Poľka jej pred odchodom vloží do dlane paracetamol. Prichádza vlak, skupina nastúpi a my jej kývame na rozlúčku.

Štvorica bola v lese asi štyri dni. Mala šťastie. Pár dní pred mojím príchodom postrelili ženu z Iránu – guľka tesne minula oko. Po prepustení z nemocnice ju zatlačili späť do Bieloruska. Šťastie sme mali aj my. Aktivistky hovoria o vypätých konfrontáciách s domácimi. „Keď sme sprevádzali skupinu ľudí v spoločnosti pohraničnej stráže, prišla ku nám skupina Poliakov a začala nám nadávať, vraj sme Putinovi agenti.”

Humanitárna kríza v Podlasí výrazne polarizuje domácich. Situácia sa zhoršila aj po tom, čo na hranici rukou migranta zomrel 21-ročný vojak. Po tomto incidente eskaloval už aj tak silný antimigračný a rasistický postoj časti obyvateľstva. Vláda zareagovala zmenou zákona o používaní zbraní na hranici, podľa ktorej vojaci za použitie zbrane nebudú v určitých prípadoch niesť trestnoprávnu zodpovednosť.

Humanitárne organizácie však upozorňujú, že nový zákon nestanovuje konkrétne podmienky, za akých sa môžu zbrane používať, čím poľská vláda de facto udelila ozbrojeným zložkám „licenciu zabíjať“.

Na poľsko-bieloruskej hranici je zatiaľ potvrdených 87 úmrtí. Cintorín v prevažne moslimskej pohraničnej dedine Bohoniki sa rozrastá.

Gisèle

Gisèle utiekla z Kamerunu pred násilným manželom. Keď zistila, že má druhú manželku a dieťa, požadovala vysvetlenie. Vtedy sa začalo peklo. Partner ju začal biť, opakovane znásilňovať a nepúšťal ju z domu. Viackrát sa pokúšala od neho utiecť, no vždy ju buď on alebo jeho kamaráti vypátrali.

„Nikdy nedovolím, aby si ma opustila! Ak znova utečieš, nájdem si ťa a zabijem,” hrozil jej opakovane. V jeden večer sa ju opäť snažil násilím prinútiť k sexu a udrel pri tom ich bábätko. „Keď videl dieťa plakať, zobral kľúče od domu, zamkol nás a šiel spať inam. Nechal ma doma dva dni bez toho, aby som mohla vyjsť von. Bábätko malo vtedy vysoké horúčky,” približuje Gisèle. Keď sa jej konečne podarilo s dieťaťom dostať k lekárovi, oznámili jej, že bábätko má na hlave tumor a je príliš malé na operáciu. Gisèle o dieťa prišla. Po pohrebe sa rozhodla, že z Kamerunu nadobro ujde.

Cesta do Ruska

„Mesiac pred mojím útekom do Ruska ma opäť znásilnil. Keď odišiel na pracovnú cestu, utiekla som do Ruska študovať na univerzitu,” opisuje Gisèle. Lenže ani tam nenašla pokoj. V Moskve zistila, že je tehotná, a keď to zistili na univerzite, oznámili jej, že sa musí vrátiť späť do Kamerunu. „Povedali mi, že ak dobrovoľne neodídem, vylúčia ma a môj spis odovzdajú tajnej polícii, ktorá ma nájde a deportuje.” Gisèle v obave z vyhostenia utiekla do Petrohradu a po mesiaci sa rozhodla odísť cez Bielorusko do Poľska. Pochopila, že ani v Rusku nie je v bezpečí.

Tehotná Gisèle sa pridala ku skupine ľudí, ktorí sa rozhodli podniknúť túto nebezpečnú cestu. „Nepoznala som osobu, ktorá organizovala cestu, pretože všetko prebiehalo cez aplikáciu WhatsApp. V komunikácii používala meno Kráľ. V Minsku sme bývali desiati v jednoizbovom byte, spali sme na zemi a za noc sme platili desať dolárov.”

The Game

Ľudia, ktorí sa snažia prekročiť hranice Európy bez víz, nazývajú tieto pokusy The game.

„Miesto, kde nás nechali, bolo vzdialené dva dni chôdze od bieloruskej hranice. Kráčali sme celú noc a dopoludnie, no objavilo nás miestne obyvateľstvo a zavolali políciu. Zatkli nás, odviedli do tábora a vypočúvali nás, pričom chlapcov bili,” hovorí Gisèle.

Kráľ a ostatní prevádzači ju obrali o všetky peniaze. Zaseknutá na bieloruskej strane sa spojila so ženou, ktorá sa tiež snažila prejsť hranicu. Spoločnými silami sa im podarilo skontaktovať s ďalšou prevádzačskou skupinou. Za cestu si vypýtali tisíc dolárov. Gisèle pomohol priateľ z Kamerunu, ktorý jej poslal peniaze.

Opäť sa vydali do lesa so skupinou ľudí, no neskôr ju aj ženu nechali napospas. „Necítila som sa dobre, ale nútila som sa kráčať. Podliezli sme plot a v tú noc spali v lese. Nemali sme žiadne jedlo, vodu sme pili z potoka. Môj zdravotný stav sa zhoršoval a obe sme plakali,” hovorí Giséle. Rozhodli sa odhaliť svoju lokalitu polícii a tá privolala sanitku. Gisèle odviezli do nemocnice a so ženou ich rozdelili. „Dodnes som o nej nepočula, nefunguje jej ani číslo z WhatsAppu.”

Svoj príbeh mi vyrozprávala v Bielostoku pred pobytovým táborom pre cudzincov a cudzinky. Spolu s ostatnými uchádzačmi o azyl tam čaká na rozhodnutie poľských úradov. Bábätko na jej hrudi pokojne odpočívalo.

Jamal

„Nemyslím si, že to dostanem,” zdôverí sa mi s obavami 21-ročný Jamal z Etiópie v správach. Má za sebou druhé interview, po ktorom úrady rozhodnú, či mu udelia azyl. Jamal, rovnako ako Gisèle býva v pobytovom tábore v Bielostoku, kde sme sa zoznámili.

Keď sa ho opýtam na dôvody úteku z domova, zhlboka si povzdychne: „Ani neviem, kde začať. Bolo toho veľa.”

Jamal pochádza z mesta Asela, v ktorom prebiehajú násilné spory medzi vládou a ozbrojenou skupinou Oromo Liberation Army (OLA). „Vláda berie ľudí ako ja do armády. Nepýtajú sa, proste ťa odchytia na ulici a naverbujú. O šiestej večer platí zákaz vychádzania. Ak ťa nájdu vonku, máš problém. Ľuďom, ktorých zadržia na ulici, vyholia hlavy, aby boli ľahko rozpoznateľní, ak by sa im podarilo ujsť.”

Jamal si už ani nepamätá, koľkokrát ho zatkla polícia. Z povinnej vojenskej služby sa mu podarilo vyvliecť len vďaka vysokému výkupnému. Zatknutých ľudí polícia umiestňovala v bývalej škole. „Kto nemal na výkupné, išiel bojovať. Skončilo tam osem mojich kamarátov. Sedem z nich už zomrelo v boji, jedného zbili tak, že nemôže chodiť,” hovorí Jamal.

„Raz som jazdil na motorke a zastavila ma polícia. Obvinili ma, že vraj nosím militantom z OLA jedlo, čo nebola pravda. Hoci som ich prosil, aby ma pustili, zavreli ma do väzenia. Držali ma tam dva mesiace. Rodina mi nosila jedlo, vodu a odev, lebo polícia ti nič nedá. V base boli aj ľudia bez domova – ak sa s nimi nikto nepodelil, hladovali,” priblížil Jamal väzenské podmienky.

Ľudí na uliciach „verbuje” okrem armády aj militantná skupina OLA. „Traja bratranci sa k nim pridali, jeden už zomrel. Zabili ho preto, že odišiel bez povolenia z buša, kde sa skupina schováva, aby navštívil rodinu. Zabili ho jeho vlastní,” doplnil Jamal.

Oromo sú najväčšou etnickou skupinou v Etiópii. V spoločnosti je preto veľký tlak na to, aby sa aspoň jeden člen z rodiny pridal k OLA. Ak nastane susedský spor, ľudia volajú militantov z OLA, aby problém vyriešili. Väčšinou to znamená, že ľudia musia zaplatiť úplatok alebo mladých zoberú do svojich radov, aby bojovali proti oficiálnej vláde.

Jamal hovorí, že tento stres sa výrazne podpísal na jeho duševnom zdraví. Pre boje a strach z odvlečenia nevyšiel osem mesiacov z domu.

„Ak by si tu bývala s nami,” ukáže na pootvorené okna pobytového zariadenia pre cudzincov, „po chvíli by si videla, že psychicky tu nikto nie je v poriadku. Máme za sebou veľké traumy.”

Jamalova cesta z Etiópie viedla tiež cez Rusko a Bielorusko až do poľských lesov. Pomohol mu známy, ktorý študuje v Moskve. Spolu so skupinou Etiópčanov vyrazili z Minska na hranice. Na bieloruskej strane strávili jednu noc v lese. Jamal mal veľké šťastie, lebo ich skupina nestretla príslušníkov armády. Žiadna bitka, kopance, útoky psov ani vyhrážky. V poľských lesoch ostali tiež len jednu noc, potom po nich prišli aktivisti a aktivistky.

Nasledovala azylová procedúra. V čase písania tohto textu ešte nebolo jasné, či ochranu v Poľsku dostane. Avšak pípla mi správa od Jamala: „Po druhom pohovore sa ma pýtali, aký status ochrany by som si prial. Povedal som, že najvyšší, na čo zareagovali, že dúfajme.”

Zajtra ideme hľadať telo

Do poľského pohraničia sa vraciam tretíkrát. Zoznámim sa s ďalšími aktivistkami, jedna býva v Írsku, druhá v Berlíne. Do Podlasia prišli pomáhať. Je to už klasický rozhovor o tom, ako prebehla intervencia – teda výjazd do lesa za ľuďmi, ktorí prekročili hranicu a požiadali mimovládne organizácie o pomoc – a či sa niečo nedomrvilo, inak povedané, či stret s ozbrojenými zložkami nedopadol násilím alebo rovno pushbackom prichádzajúcich.

„Keď sme stretli vojakov, jeden na nás namieril zbraň. To je šialené,“ opisuje mi aktivistka Kassia. Rozprávame sa o situácii v Poľsku, keď im začnú prichádzať správy.

„Zajtra ideme hľadať telo,” zdvihne hlavu od mobilu Wiktoria. Aktivistky dostali správu o nezvestnom mužovi. Z útržkovitých informácií od viacerých strán sa snažia poskladať skladačku, ktorá by vysvetlila, čo sa stalo.

V tom čase bol nezvestný už štvrtý deň. Podľa skupiny migrantov, ktorá s ním bola v lese predtým, než sa rozdelili, bol v bezvedomí a trpel cukrovkou. Polícia už jednu časť lesa prečesala, našla sa po ňom len bunda. Z toho, čo vieme, je vysoko pravdepodobné, že muž už zrejme nežije. Napokon, nie je to tak dávno, čo aktivisti našli telo iného človeka.

A tak sa nasledujúci deň ráno vyberieme do poľských lesov, kde sa stretávame s ďalšími dobrovoľníkmi, ktorí sa pridali k pátracej akcii.

„Hľadáme muža, asi štyridsiatnika, mal na sebe modrú športovú súpravu a bieločervené pásikavé tričko. Ak telo nájdete, nechytajte sa ho. Odstúpte pár krokov dozadu a kričte, nech vás všetci počujeme,” podáva inštrukcie aktivistka.

Desať krokov napravo stojí dobrovoľníčka Zuzka, naľavo fotografka Miška. Spolu s ostatnými vytvoríme ľudskú reťaz a spoločne sa začíname predierať hustým lesom. Krčím sa pred konármi stromov, potkýnam sa a odhrňujem pavučiny z tváre. Mám si všímať aj zvláštne položené kroviny na zemi, možno ho niekto prikryl. Ak zacítim nepríjemný zápach, treba sa ozvať. Úskokom kontrolujem, či mám po oboch stranách dobrovoľníčky. Postupujeme pomaly.

Plahočíme sa lesom, ktorý je uprostred horúceho leta krásny. V okolí sú aj jazerá, a tak sa dovolenkárom v kanoe naskytne bizarný pohľad na skupinu spotených a ufúľaných ľudí, ktorí sa vynorili z lesa. Celý čas myslím na to, ako môže rovnaké miesto znamenať pre jedného človeka absolútnu pohodu a oddych a pre druhého maximálne vyčerpanie až smrť.

Po pár hodinách začínam cítiť únavu v nohách. Hlavou mi víria pochybnosti, či to má zmysel. Dookola si opakujem slová imáma z Bielostoku, s ktorým som sa rozprávala deň predtým: „Nikdy nestrácame nádej.”

V lese strávime vyše päť hodín, no po mužovi ani stopy. Končíme pátranie a vraciame sa k autám. Kým my si ideme oddýchnuť, rodina nezvestného, s ktorou sú aktivistky v spojení, ani v ten deň pokoj nenašla.

—

Niektoré mená boli z bezpečnostných dôvodov zmenené.

Autorka je novinárka

Foto: Michaela Nagyidaiová

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme identity či migrácie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Anna Jacková: Vytúžená Európa, nezahojené rany: Príbehy ľudí z poľsko-bieloruskej hranice (časť I.)
Síta Hrňová: Dvakrát sen o Evropě a jednou mango lassí (JÁDU)
Yulia Surkova: Za volantem sedmitunového kamionu (JÁDU)  – aj Ukrajina
Jonas Baltakis: Der Duft von Wiesenluft lässt mich zurückkehren (JÁDU/NARA)
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)

„Neprekážalo mi, že ma mohli zabiť, no ja som nechcel zabíjať ostatných,“ povie mi Nasser na obede. V jednej vete veľmi výstižne zhrnul to, prečo sa rozhodol odísť zo Sýrie zmietanou občianskou vojnou. Bál sa, že bude musieť narukovať do armády. Temná vyhliadka budúcnosti pre 23-ročného študenta arabskej literatúry z Alleppa ho prinútila vydať sa do Európy cez Rusko až na poľsko-bieloruskú hranicu, ktorá sa od roku 2021 stala novou migračnou trasou najmä pre ľudí z Blízkeho východu a afrických krajín.

Vtedajšia krajne pravicová vláda Právo a spravodlivosť zaviedla v pohraničí reštriktívne opatrenia, aby zabránila príchodu ľudí. Vznikla tam tzv. exclusion zone, kam nepúšťali novinárstvo, zdravotníctvo ani aktivistov a aktivistky. Poľsko-bieloruskú hranicu tvorí 400 kilometrov hustých lesov a močiarov, v ktorých blúdili príchodzí bez jedla a vody, častokrát mučení bieloruskou armádou, ale aj zbití poľskými ozbrojenými zložkami. V zóne však bývali domáci, ktorí čelili otázke, čo robiť, keď pred ich domami začali umierať ľudia.

A hoci bývalá vláda investovala 353 miliónov eur do päť a pol metrového plota, ľudí to od príchodu neodradilo. Z kedysi dovolenkového raja v pohraničí sa stalo vysoko militarizované územie, ktoré doteraz zasahuje do životov domácich.

Niektorí sa na trápenie ľudí v lesoch nemohli pozerať a začali spolu s neziskovými organizáciami pomáhať, iní zas v znamení populárneho sloganu o potrebe ochrany hraníc chodia do lesov a vyčerpaných ľudí zastrašujú a nahlasujú polícii.

Nasserova cesta

Nasser mi po obede ukazuje fotku kamaráta, ktorý v bojoch v Sýrii zomrel. Povzdychne si a pokrúti hlavou. Navzdory všetkému je veselej povahy. Od nášho prvého stretnutia v Bielostoku žartuje, až by človek nepovedal, akú dramatickú cestu má za sebou.

S tou sa mi zdôverí doma, lepšie povedané v dome štvorčlennej poľskej rodiny, ktorá ho u seba prijala. Nasser nie je prvým zahraničným hosťom, u Anny a Pavla už bývali aj ďalší ľudia, ktorým sa podarilo, v niektorých prípadoch až na niekoľkýkrát, prekročiť hranicu do Poľska. Tisícky ľudí totiž poľské ozbrojené zložky násilne vytlačia späť za hranicu, bieloruská armáda ich zas brutálne núti pokračovať do Európskej únie. Podľa medzinárodného práva sú pushbacky nelegálne, pretože človek, ktorý prekročí hranicu bez povolenia, má mať právo na férové posúdenie žiadosti o azyl.

Do tejto zložitej situácie vkročil aj Nasser v novembri minulého roka. V skupine šiestich ľudí bol v lese medzi Poľskom a Bieloruskom sedem dní. Na poľskej strane asi šesť kilometrov od hranice začuli výkrik poľského vojaka. „Vzápätí sa ozval výstrel a spadol som. Chytil som si rukou kríže, krvácal som. Až vtedy som si uvedomil, že ma guľka trafila.“ Dobehol k nemu vystrašený muž v uniforme, ktorý ho postrelil a spýtal sa, či je v poriadku. Po dvadsiatich minútach po Nassera prišla sanitka a odviezli ho do nemocnice v meste Hajnówka, neskôr ho previezli do väčšieho Bielostoku, kde ho operovali.

„Lekár mi povedal, že som mal veľké šťastie. Hrozilo, že nebudem môcť chodiť. Operácia sa našťastie podarila.“ Nasledovalo niekoľko mesiacov rehabilitácií a ďalšia operácia. Zdravotne je na tom už v poriadku, ale aj po deviatich mesiacoch od útoku sa pri dlhšom sedení ozýva v krížoch bodavá bolesť.

„Dvanásť rokov som žil vo vojne, kde ma guľka mohla hocikedy zasiahnuť. Nečakal som, že keď prídem do Európy, prvá vec, čo sa mi stane, bude, že ma postrelia. Rátal som s tým, že ma tu možno zbijú, zlomia mi kosti, ale rovno strieľať do ľudí?“ pýta Nasser. Neviem, čo mám odpovedať, a tak teraz krútim hlavou ja.

Čo je horšie? To, že migrujúci ľudia už v predstihu rátajú s tým, že ich telá si odnesú násilnú daň za túžbu mať lepší život alebo to, že štátna brutalita je zaužívanou normou?

Učiť sa novému životu

Po dvoch mesiacoch prídem Nassera do poľskej rodiny v Bielostoku navštíviť druhýkrát. Privíta ma slovami: „Už lepšie rozprávam anglicky, však?“ Prikyvujem. Učí sa aj poľštinu, a tak počas spoločnej sýrskej večere, ktorú pre nás s Annou navarili, komolíme angličtinu, poľštinu, slovenčinu aj arabčinu.

Po traumatickej ceste, aj keď v bezpečí, Nasser začína od nuly, pretože bez znalosti jazyka do spoločnosti nezapadne. Nehovoriac o tom, že za sebou zanechal celý život, rodinu a priateľov v Sýrii. Utečenci ako on si musia nanovo vybudovať vzťahy s okolím a rozhodnúť sa, čo ďalej so životom, lebo nik z nich to nebude mať ľahké. Integrácia trvá roky a nikdy sa nedá povedať, kedy a či vôbec sa proces začleňovania do spoločnosti zavŕši.

Hoci s Nasserom väčšinou žartujeme, zdôverí sa, že občas uvažuje, či by nebolo lepšie, keby sa vrátil do Sýrie. „Teraz to nejde, ale dúfam, že raz sa to podarí. Ale potom by som prišiel o toto,“ povie a vytiahne z tašky modrý pas. „Ty si dostal azyl?“ neveriacky naňho pozerám, pretože azylové konanie sa vie ťahať aj roky bez garancie pozitívneho rozhodnutia na najvyšší stupeň ochrany.

Azyl okrem cestovného dokumentu znamená aj to, že v Poľsku mu udelili pobyt a aj povolenie pracovať. Presne za týmto sa vydávajú tisíce ľudí na životu nebezpečné cesty do Európy. Nasser okrem toho nastupuje do práce v sýrskej reštaurácii v Bielostoku. Po večeri všetci spolu opäť vtipkujeme, pletieme jazyky, ale aj tak si rozumieme. Anna hovorí: „Rozprávala som sa so svojou 11-ročnou dcérou o tom, že polovica Nasserovho života bola vojna. ,Naozaj?ʻ pýtala sa ma. ,Prečo sa potom stále smeje?ʻ ,Možno je to spôsob, ako sa s tým celým vyrovnáva,ʻ odpovedala som jej.“

V kolotoči pushbackov

Po zmene vlády v zime 2023 na čele s Donaldom Tuskom z Občianskej koalície viaceré humanitárne organizácie dúfali, že politika násilia a pushbackov na hraniciach skončí. Podľa viacerých jednotlivcov je však situácia ešte horšia. Premiéra obviňujú, že jeho vláda nastúpila na rétoriku krajnej pravice, lebo to získava politické body.

Od začiatku krízy v auguste 2021 pohraničná stráž zaznamenala okolo 102-tisíc pokusov o prekročenie hranice. Nedá sa však presne určiť, koľko ľudí sa snažilo hranicu prekročiť, pretože kvôli pushbackom to mnohí skúšajú opakovane. Vo februári tohto roka poľské ministerstvo vnútra zverejnilo vôbec prvé dáta o pushbackoch, no len za obdobie od júla 2023 do januára 2024. Za šesť mesiacov Poľsko vykonalo vyše šesťtisíc pushbackov. Hoci vláda tvrdila, že na poľskej hranici už nebudú umierať ľudia, násilie tam neskončilo. Podľa svedectiev ľudí, ktoré dokumentuje organizácia We Are Monitoring, stále dochádza k bitkám, zastrašovaniu, ponižovaniu, ničeniu telefónov a pushbackom.

Stovka neziskových organizácií a vyše 500 jednotlivcov a jednotlivkýň sa otvoreným listom obrátilo na premiéra Tuska, v ktorom ho vyzývajú, aby zastavil pushbacky. Upozorňujú, že ide často o násilný akt, ktorý nemá humanitárne, morálne ani legálne opodstatnenie a je hrubým porušovaním ľudských práv. „Na bieloruskej strane ich [ľudí] čaká mučenie, násilie, neľudské zaobchádzanie a nezákonné väznenie a niet pre nich úniku. Akékoľvek pokusy o ústup do Minska sú potrestané – zvyčajne brutálnou silou. Takto si nepredstavujeme právny štát, ktorý nám bol sľúbený,“ píšu.

Organizácia Grupa granica upozorňuje, že od nástupu Tuska do funkcie bolo podľa dostupných dát hraničnej stráže od polovice decembra do začiatku augusta tohto roka vykonaných najmenej desaťtisíc puschbackov. Keď sa opýtam pohraničnej stráže, či ich príslušníci stále vykonávajú pushbacky, príde mi vyhýbavá odpoveď hovorcu Andrzeja Juźwiaka: „Pohraničná stráž vykonáva svoju činnosť v súlade s platnými právnymi predpismi.“

V kolotoči pushbackov sa pohraničný región Podlasie točí už tri roky. O jednom z nich mi porozprával Sharaf z Jemenu.

Sharafova cesta

So Sharafom sa zvítame na okraji Varšavy, kde spolu s ďalšími cudzincami žije v utečeneckom dome. Predtým bol útočiskom pre ľudí zo susedného Bieloruska, odkiaľ v roku 2020 utiekli pred autoritárskym režimom Alexandra Lukašenka. Vláda vtedy brutálne potlačila masové protesty, ktoré vypukli v reakcii na podozrenie zo zmanipulovania volieb.

„Už počas štúdia chemického inžinierstva na vysokej škole to bolo náročné, lebo v meste stále prebiehali boje. Prišiel som o kamarátov aj susedov,“ hovorí 31-ročný Jemenčan. Rozhodol sa vrátiť späť k rodičom, ale nebezpečenstvo vojny číhalo aj tam. Firmy odtiaľ odišli a s nimi aj pracovné ponuky.

„Na ulici ťa tam môže ktokoľvek zabiť len tak a vláda negarantuje žiadnu bezpečnosť,“ hovorí. V roku 2011 sa zapájal do protivládnych demonštrácií, ktoré viedli k odstúpeniu dlhoročného prezidenta Alího Abdulláha Sáliho. Spory o moc medzi rebelmi a vládou prerástli v roku 2014 do občianskej vojny, odvtedy v Jemene prebiehajú boje.

„Sľubovali nám, že revolúcia nám prinesie stabilitu a pracovné príležitosti. Nič z toho sa nestalo. Žili sme neustále v strese, že toto môže byť náš posledný deň. Rozhodol som sa, že musím z Jemenu odísť,“ povedal Sharaf. Zvolil si trasu cez Egypt do Ruska, smerom na poľsko-bieloruskú hranicu. „Prekročiť hranicu sa mi podarilo na druhýkrát, ale mám veľa priateľov, ktorí uviazli v lesoch aj na štyri mesiace, lebo ich pohraničná stráž opakovane zatlačila späť.“

Prvý pokus absolvoval so skupinou známych vo februári minulého roka. Prebrodili sa riekou, no vzápätí ich chytila pohraničná stráž a násilím ich vytlačila na bieloruskú stranu lesa. Premočení, uzimení, bez jedla a vody sa rozhodli vrátiť späť do Minska, aby načerpali silu. „Ak ťa chytí bieloruská armáda, ostaneš zaseknutý v pohraničí medzi Poľskom a Bieloruskom. Nedovolia ti odtiaľ odísť a násilím a vyhrážkami ťa nútia prekročiť hranicu,“ hovorí Sharaf.

Druhý pokus bol viac-menej úspešný. Po štyroch dňoch v lese vyliezol na vysoký múr s ostnatým drôtom navrchu, kde sa mu zasekla noha. Sharaf spadol z vyše päťmetrovej výšky, poranil si chrbát, koleno a vyrazilo mu dych. Odvtedy má problémy so zdravím. Z policajnej stanice ho zraneného previezli do nemocnice. Dostať sa k základnej zdravotnej starostlivosti, bolo veľmi ťažké. „Celý čas som sa bál, čo so mnou bude, lebo som mal veľké bolesti a cítil som, že sa o moju situáciu vôbec nezaujímajú,“ povie mi ustarostený Sharaf a opisuje mi aj traumatické zážitky s pohraničníkmi, ktorí mu nadávali a ponižovali ho.

Toto je Európa

Sharaf pochopil, že v Poľsku nie je vítaný a v otvorenom pobytovom tábore, kam ho presunuli, sa spolu s ďalším známym rozhodol, že radšej odcestuje do Nemecka. Ani tam ho zdravotné problémy s chrbtom neopustili. Po viacerých vyšetreniach prišli na to, že má nalomený chrbát. Pokiaľ sa to nezlepší, bude potrebovať operáciu.

Po desiatich mesiacoch v nemeckom pobytovom tábore však prišiel nečakaný budíček. O piatej ráno poňho prišla polícia s rozhodnutím o deportácii späť do Poľska, keďže mu tam predtým zobrali odtlačky prstov. „Veci mi nahádzali do odpadkového vreca a nestihol som si ani zo skrinky zobrať svoj diplom zo školy.“

Sharafovi pomohla organizácia pracujúca na hraniciach a odvtedy býva v utečeneckom dome vo Varšave. V čase nášho rozhovoru sa nachádza v legislatívnom vzduchoprázdne, lebo zatiaľ nemá povolenie pracovať a neistá budúcnosť, či azyl dostane, mu spôsobuje veľký stres a pocit zúfalstva. „Po všetkom tom utrpení, ktoré som zažil v Jemene, som dúfal, že v Európe budem mať lepší život. Že budem môcť pracovať a rozvíjať sa a že si tu splním sny. Myslel som, že tu vám záleží na ľudských právach a budete sa správať humánne,“ hovorí sklamane Sharaf. Namiesto toho ukáže na nalomený chrbát a povie: „Toto je Európa.“

Napokon ale rozprávanie zakončí želaním, aby jeho zážitky boli príbehom nádeje. „Utečenci môžu byť veľkým prínosom pre spoločnosť. Sme motivovaní pracovať, budeme tu platiť dane a rozvíjať vašu krajinu. Len nám treba dať šancu.“

Od začiatku humanitárnej krízy na poľsko-bieloruských hraniciach zahynulo v Poľsku najmenej 40 ľudí a v Bielorusku 45. Celkovo od leta 2021 zomrelo na hraniciach medzi Európskou úniou (Poľsko, Litva, Lotyšsko) a Bieloruskom najmenej 130 ľudí.

Autorka je novinárka

Foto: Michaela Nagyidaiová

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme identity či migrácie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Síta Hrňová: Dvakrát sen o Evropě a jednou mango lassí (JÁDU)
Yulia Surkova: Za volantem sedmitunového kamionu (JÁDU)  – aj Ukrajina
Jonas Baltakis: Der Duft von Wiesenluft lässt mich zurückkehren (JÁDU/NARA)
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)

Pracuješ ako súkromný učiteľ angličtiny a si teda v istom zmysle súčasťou mnohých slovenských rodín. Pýtajú sa na tvoj pôvod?

Takmer nikdy. Učil som dohromady približne dvesto detí a v niektorých domácnostiach si stále myslia, že som z Pakistanu, inde zase, že som z Anglicka, lebo hovorím anglicky. Zopár rodičov odo mňa vyslovene žiadalo, aby som sa s ich deťmi rozprával o našej kultúre a tradíciách, ale takých bolo málo.

Poďme ho teda viac rozobrať. Narodil si sa v utečeneckom tábore v Jordánsku, po dvoch rokoch ste sa mohli vrátiť do Západného brehu v Palestíne. Aký to bol návrat?

Nemohli sme sa vrátiť do dedín, odkiaľ pochádzajú naši predkovia, pretože Izrael ich zničil počas nakby v roku 1948 a nedovolil ich nanovo vybudovať. Veľa Izraelčanov žije v domoch, ktoré sú staršie ako samotný štát, preto nemajú veľký záujem o návrat, hoci je to medzinárodne uznávané právo. Moji rodičia sa tiež narodili v utečeneckých táboroch, takže ani oni nemali vzťah k nejakému určitému miestu, ktoré by pre nich predstavovalo domov. Navyše, kvôli otcovej práci sme sa počas môjho detstva sťahovali dvadsaťtrikrát. Istý čas pracoval pre vtedajšiu vládu, neskôr pomáhal vybudovať hasičské stanice v Západnom brehu.

Aké máš spomienky na detstvo v Západnom brehu?

Dva roky sme žili v kresťanskej dedine. Bolo to odľahlé miesto, náš dom bol na ulici posledný. Tam sme cítili pokoj. Vždy som si uvedomoval prítomnosť vojakov, zbrane a tanky, ale tam som ich nevidel. Ako dieťa som sa nemusel tak často báť.

Prišiel som na to až o veľa rokov neskôr – že ten pocit, ktorý som neustále cítil, je strach. Žil som v ňom dvadsaťšesť rokov. Akceptoval som ho, lebo som sa s ním musel naučiť existovať.

Raz, keď som mal šesť rokov, hral som sa so sestrou na ulici a zrazu pred náš dom prišiel tank. Mama začala kričať, nech utekáme dnu. Cez okno sme sa pozerali, ako vojaci strieľajú na psa, ktorý žil na našej ulici. Našťastie to prežil. Kričali sme na nich, nech idú preč. Potom začali strieľať na náš dom. Schovali sme sa pod posteľami. Mama nás držala za ruky, kým sme nezaspali.

Neskôr sme obzerali náš dom na miestach, kde boli stopy po streľbe, na zemi bola munícia. Ľudia nevedia, čo všetko sa v Palestíne deje. Toto bola jedna z najpokojnejších dedín. Až keď sme sa začali sťahovať na rôzne miesta v Západnom brehu, zistili sme, že sme dva roky mali obrovské šťastie, pretože realita je oveľa horšia. Nehovoriac o tom, čo sa dialo v Gaze.

Ako sa o tom s vami rozprávali rodičia? Vysvetľovali vám, čo je okupácia?

Každý Palestínčan od samého začiatku rozumie tomu, že dom, v ktorom sa narodil, nie je jeho domovom a nikdy nebude. Uvedomoval som si, že som z iného miesta a musím sa doň vrátiť. Hoci som mal iba päť rokov, chápal som, že útlak, ktorý zažívame, by sa nemal diať.

Môj otec asi doteraz verí, že jedinou cestou k mieru je to, aby sme žili všetci pohromade. Preto ku nám domov tajne chodievali Izraelčania. Oni síce môžu chodiť do palestínskych dedín, ale armáda nechce, aby sme sa prepájali. Izraelčania by totiž zistili, že ich existencia znamená, že ten „druhý“ národ musí byť automaticky pod útlakom.

Na stretnutiach sa preberalo, čo by sa dalo urobiť, aké organizácie možno osloviť, aby sme mali spolu kontakt. Bolo to veľmi fascinujúce. Na jednej strane som u nás doma videl Izraelčana, ktorý hovorí o mieri a o tom, že musí byť spôsob, vďaka ktorému by existoval aj Izrael, aj Palestína bez toho, aby bol jeden z nich utláčaný. A na druhej strane som videl ozbrojených Izraelčanov, ktorí by to riešili úplne inak. Už v detstve som sa naučil, že ich nemôžem všetkých hádzať do jedného vreca.

Máš taký pocit aj teraz?

To je veľmi zaujíma otázka. Stále verím, že mier je jediný spôsob. Čítal som veľa o genocíde v Rwande a apartheide v Južnej Afrike. Teraz sledujem genocídu v Gaze a chcem veriť, že ľudia, ktorí ju podporujú, nevedia, čo sa deje. Chcem veriť, že to je menšina a väčšina sa o to jednoducho nezaujíma. Keby vedeli, aké podmienky musia existovať pre Palestínčanov na to, aby mohli oni žiť na okupovanom území, tak by genocídu nepodporovali. Je to náročné, lebo každý deň vidím fotky a videá z Gazy.

Osadníci v Západnom brehu často zabíjajú ľudí z Palestíny, napádajú ich dediny, ničia ich majetky, farmy a stromy. Napriek tomu, že môžu beztrestne robiť, čo chcú, majú strach a sú veľmi paranoidní. Ani ich život nie je pokojný. Pretože pod okupáciou sa nikto nemôže mať dobre.

Si zástanca tvrdenia, že naše životy sú odmalička politické. Súhlasím s tým, ale veľa ľudí na Slovensku to tak nemusí vnímať.

Ľudia na Slovensku sa rozhovorom o politike vyhýbajú. Pre mňa je zaujímavé to pozorovať, pretože v Palestíne to je takmer jediná téma – čo sa dnes varí a ako oslobodíme Palestínu. Hovoria o tom všetci, dospelí, seniori aj deti. Keď sme mali výtvarnú výchovu, kreslili sme naše dediny, more, ktoré som nikdy nevidel, aj keď bolo odo mňa asi štyridsať kilometrov. Niekedy som ho cítil vo vzduchu, no nemohol som sa k nemu dostať.

Raz som otcovi povedal, že keď budem veľký, chcem byť vtákom. Čudoval sa, veď vtáky sú špinavé a nevedia rozmýšľať. To je síce pravda, povedal som mu, ale vták sa vie dostať za múr, vie, čo je na druhej strane, a ja to neviem.

Nebolo to tak, že by nám rodičia takéto myšlienky vtlačili do hláv. Ani v škole. Hovorili sme o živote našich predkov a o častiach Palestíny, ktoré nepoznáme. Nemohli sme chodiť na výlety, na jednej strane bol múr, na druhej checkpointy, inde zase ozbrojení vojaci. S takými obmedzeniami ako dieťa o inej realite iba snívaš.

Vráťme sa do skutočnej reality. Spomínal si checkpointy aj múr. Ako často si musel prichádzať do kontaktu s izraelskými vojakmi?

Ak bývaš v jednom meste alebo dedine a tam sa pohybuješ, viac-menej ich nevnímaš, hoci často robia razie. Keď ideš do iného mesta, vidíš ich vždy. Je ich veľmi veľa. Na to, ako prejsť checkpointom, neexistujú žiadne tipy a triky.

Vždy, keď som prechádzal cez checkpoint, v tele sa mi pravidelne spúšťal stres a strach. Všetko závisí od nálady vojakov. Ak majú dobrý deň, púšťajú aj bez pozerania dokladov, ak nie, môžu ťa odviezť. A nevieš, či je to na jeden deň, rok a či vôbec prežiješ. Štyridsať percent palestínskych mužov bolo počas svojho života aspoň raz uväznených. To je neuveriteľne vysoké číslo.

Raz ma na checkpointe jeden vojak vyzval, aby som vyšiel z minibusu. Mal som pätnásť rokov, on mohol byť starší asi o tri roky. Prezeral si môj doklad a ja som pred ním mlčky stál a hľadel na zem. Uvedomil som si, že moja budúcnosť závisí od človeka s obrovskou zbraňou, ktorý sa môže rozhodnúť, ako sa mu zachce. Bolo to veľmi ponižujúce.

Žiť v dlhodobom útlaku a navyše s kvír identitou muselo byť veľmi náročné. Ako si sa s tým vysporiadal?

Mal som jedenásť rokov, keď som začal objavovať svoju sexualitu. Vygooglil som si, čo to znamená. Odmalička som miloval internet, vtedy ho mal iba otec v práci, kam som za ním chodil po škole. Keďže som mal veľmi obmedzený pohyb, aspoň som o svete čítal. Zisťoval som, čo znamená byť gejom v moslimskej komunite a dočítal som sa, že slovo „gej“ je v arabčine jedným z najhorších slov, aké sa dá použiť na človeka. Nevedel som, čo robiť, či ostanem ticho, alebo to niekomu poviem. Uvedomil som si, že mám dva problémy, jedným bol život pod okupáciou, ten druhý bol to, že som gej.

Bola okupácia väčším problémom než to, že si gej aj počas tohto sebaobjavovacieho obdobia? 

Určite, pretože to, že som gej, nebolo vidno. Vtedy som naozaj veril, že som jediným gejom v celej Palestíne. Myslel som si, že gejovia žijú len v nordických krajinách, ktorých sme ako deti videli v telke. Všetci boli bieli a mali svetlé vlasy. Mamina nám hovorila, aby sme si zakryli oči a nedívali sa na to. To bolo jediný raz, kedy sme videli dvoch mužov bozkávať sa. Bola to vzácna vec, nevedel som, že existujú aj iní gejovia. Rozhodol som sa, že o tom do svojich sedemnástich rokov nikomu nepoviem. Potom som to povedal rodičom.

Obom?

To je zaujímavý príbeh. Bol to dlhý proces, ale dospelo to do štádia, že už som nevedel, čo ďalej. Vzdal som sa a rozhodol, že sa zabijem. Napísal som rodičom veľmi dlhý email, že som gej a musím to akceptovať, ale oni s tým nemusia žiť, lebo ďalej už nechcem pokračovať. Zhltol som tabletky a išiel som spať. Prišiel po mňa môj otec a zobral ma do nemocnice. V Palestíne je samovražda nelegálna, takže moji rodičia sa museli veľmi snažiť, aby na mňa nezavolali políciu, keďže som ešte žil.

Ako reagovali tvoji rodičia?

Moja mama rozhodla, že musím ísť k psychológovi. Pôvodne som tam nechcel ísť, lebo som sa bál, že mi povie, že byť gejom je choroba. On však začal riešiť okupáciu, a to, aké som mal detstvo, pretože rozumel tomu, že život v okupácii prináša veľmi veľa tráum.

Pýtal sa ma, či mi vojaci niekedy robili niečo zlé, či zabili niekoho v našej rodine, ako vnímam to, že stále vidím zbrane a premýšľal, ako sa s tým dá ďalej pracovať. Čítal totiž email, ktorý som rodičom poslal a z ktorého vyplynul najmä strach z okupácie. Neviem, čo by som spravil, keby som s ním nemal sedenia. Doma som cítil veľký tlak, aby sme riešili to, že som gej. On im však povedal, že by ma mali akceptovať takého, aký som.

Akceptovali to?

Áno. Mama na mňa postupne prestala tlačiť a radšej o mojej kvír identite nechcela vedieť. Otec ma zobral do jednej veľmi krásnej tradičnej dediny. Povedal mi, že toto je naša komunita a ako gej by som v nej nemohol žiť. Žili sme síce vtedy v Ramalláhu, a tam sme liberálni, lenže ani to nie je pre mňa bezpečné.

Vysvetlil mi, že izraelská armáda si vyhľadáva gejov moslimov. Keby sa o mne dozvedeli, nútili by ma stať sa ich špiónom alebo by ma vyautovali. Trpela by kvôli tomu aj moja rodina. Po pár mesiacoch som preto odišiel na Slovensko.

Si s rodičmi v kontakte?

Snažím sa, ale je to náročné. S tým, že som gej, boli okej viac než desať rokov. Lenže potom zavraždili Juraja a Matúša. Veľmi som sa hneval, a ja sa takmer nikdy nehnevám. Bola to zlosť, pretože som opäť cítil strach, v ktorom som žil dvadsaťšesť rokov.

Na Slovensku sa mi ho podarilo postupne zbaviť. Som tu doma, rozprávam po slovensky a konečne som sa cítil v bezpečí. Ten strach sa po vražde zo dňa na deň vrátil. Juraja som poznal, zavraždili mi kamaráta. Ako som mohol byť ticho? Chodil som na každý protest, postoval som o tom na sociálnych sieťach, hovoril s ľuďmi. Rodičia detí, ktoré doučujem angličtinu, ich posielali za mnou, lebo nevedeli, ako k tomu pristupovať.

Byť gejom je jedna vec, ale byť gejom a verejne o tom hovoriť a bojovať za naše práva, bolo pre mojich rodičov už príliš. To bol rozhodujúci moment, keď sa so mnou prestali rozprávať. Sem-tam sme v kontakte a snažím sa ho priebežne obnoviť. Verím, že raz sa to podarí.

Na Slovensko si prišiel vďaka študijnému štipendiu. Ako vyzeral tvoj odchod, keďže samotný pohyb v Palestíne je veľmi obmedzený?

Slovenská ambasáda mi napísala, že som prijatý na štúdium, ale potrebujú ma osobne vidieť v Tel Avive. Dovtedy som ani raz nebol vnútri. Keď Palestínčan povie „vnútri“, znamená to v tých častiach, ktoré sú za múrom. Keďže som nemal povolenie prejsť za múr, poslali mi oficiálnu pozvánku.

Na hranici s múrom sú centrá s vojakmi, kde sa podávajú žiadosti, keď chce niekto ísť do vnútra. Je to istá forma checkpointu. Podal som vojakovi pozvánku a vysvetlil mu svoju žiadosť. Pozrel sa na mňa a povedal: „Vieš čo? Myslím, že ti tu je dobre.“ Moju žiadosť neprijal. To, koho nechajú prejsť, veľmi závisí od ich nálady a na koho narazíš.

Na druhýkrát sa mi to podarilo, ale bol to strašidelný zážitok, pretože všetko bolo v hebrejčine, ničomu som nerozumel a zbrane mali aj civilisti, nielen vojaci. Zo slovenskej ambasády ma neskôr zavolali druhýkrát, takže som celý ten stresujúci proces musel absolvovať znova. Nakoniec mi udelili víza. Odišiel som cez Jordánsko, pretože nemáme povolené letieť z Izraela a v Západnom brehu nie je letisko.

Žiješ tu už vyše desať rokov. Keď sa obzrieš späť, čo ti po príchode na Slovensko utkvelo v pamäti?

Už som nemal problémy ako v Palestíne, ale bol som sám, bez rodiny, známych a podpory. Pamätám sa, že som s ďalším Palestínčanom išiel do supermarketu. Vygooglili sme si, ako sa povie po slovensky bravčové a čítali sme jednu etiketu za druhou.  Zaskočilo nás, koľko rôznych druhov chleba a pečiva tu je. Boli sme zvyknutí na jeden druh arabského chleba.

Chvíľu sme pozerali, ako s tým ľudia interagujú. Nikto z nich si nebral rukavice, pečivo si brali sáčkami. Keď som to išiel urobiť rovnako aj ja, prišla ku mne jedna pani a začala na mňa kričať po slovensky. Nerozumel som, čo sa deje a opakoval som I don’t understand. Išla po rukavice, podala mi ich a stále niečo hovorila. Nasadil som si rukavice, zobral pečivo a červenal sa od hanby.

Chcela by som, aby čitateľstvo počulo, s akým humorom mi to hovoríš a spätne sa na tom bavíš, hoci správanie tej ženy bolo rasistické.

Prvé roky som sa snažil rasizmus nevnímať a nahováral som si, že to nie je kvôli tomu, ako vyzerám. V podstate mi to však bolo jasné od začiatku, pretože podobné veci sa stávali veľmi často. Mal som bieleho frajera, Slováka. Keď sme po nákupe odchádzali z obchodu, zastavil ma SBS-kár, nech otvorím ruksak, jemu však nepovedal nič. Občas sú to aj jemné prejavy rasizmu, keď vidím, že ľudia radšej prejdú na druhú stranu chodníka alebo si v preplnenom autobuse nikto vedľa mňa nesadne.

Nechcem však, aby sme hovorili o tom, aké je žiť na Slovensku len z pohľadu rasizmu. Mám okolo seba komunitu fantastických ľudí. Myslím, že je tu viac dobrých ľudí než rasistov.

Reagovala som na to, pretože mám pocit, že v našej spoločnosti je hovoriť o rasizme stále tabu. Prípadne, ak sa aj hovorí, zľahčujeme také správanie napríklad tým, že ľudia to tak nemyslia a je to skôr nevedomosť. Pre mňa je to vedomá ignorancia.

Viem pochopiť, prečo to tak niektorí ľudia vnímajú, pravdepodobne je to kvôli tomu, že nemajú osobný kontakt. Vo Vígľaši mám úžasnú slovenskú (tradičnú) rodinu, ktorú navštevujem každý rok. Nehovoria po anglicky, iba ich dcéry, moje kamošky, ale prijali ma ako svojho vlastného syna, za čo som im veľmi vďačný.

Spočiatku som sa na Slovensku bál hovoriť po arabsky. Mame som v električke do telefónu ticho povedal, že zavolám, keď budem doma. Mal som pocit, že je to jazyk, ktorý spôsobuje strach a nesmie sa ním hovoriť nahlas. Ten strach ma opustil až pred pár rokmi. Uvedomil som si, že arabčina nie je zlý jazyk, len preto, že tu nie je populárna. Práve naopak, je to krásna reč.

Keď sme pri jazyku, čítaš po útoku zo siedmeho októbra slovenské médiá?

Dlhé roky som čítal liberálne médiá, ale prestal som. Na to, aby fungovala kvalitná žurnalistika, musíme hovoriť aj o veciach, s ktorými nesúhlasíme. V Izraeli sa stali hrozné veci a chcem o nich počuť. Rovnako však chcem, aby ste vy vedeli, v akom útlaku sme žili predtým, lebo to nezačalo siedmeho októbra.

Neskončí to tým, že zabijú všetkých z Hamasu, to je nereálne. Ak by sa to Izraelu predsa len podarilo, vznikne nový odboj. Hamas je symptóm, ale okupácia je príčina.

Slovenské aj zahraničné médiá o tom dlhé roky píšu zaujato. Mám pocit, že teraz už píšu viac úprimne, no stále je problém, aký druh jazyka používajú. Palestínčania sú len nejaká neurčitá masa, ktorá zomrela. Nepomenujú priamo napríklad fakt, že izraelská armáda zavraždila pätnásťtisíc detí. Určite nie na Slovensku. Rozumiem, že takto píšu, lebo musia.

Musia?

Pozitívny obraz Izraela je pre Európu, vrátane Slovenska, dôležitý. Prevláda tu pocit viny, pretože počas druhej svetovej vojny ste zabili a nechali zabiť veľké množstvo ľudí, najmä židovské obyvateľstvo. Ako vyriešiť krvavú históriu Slovenska, ktoré poslalo do koncentračných táborov sedemdesiattisíc Židov? Tak, že akceptuje existenciu Izraela a aj to, čo pácha. Do určitej miery to viem pochopiť, hoci je to nesprávne a nespravodlivé. Naučil som sa to ignorovať. Preto, keď vidím nejaký zaujatý článok, pošlem ho ľuďom, ktorých mám rád a vyzvem ich, nech sa o tom rozprávame. To je jediný spôsob, ako môžem bojovať s dezinformáciami.

Je o to záujem?

Po siedmom októbri som zistil, že mám dve skupiny priateľov. Jednej veľmi záleží na tom, čo sa deje vo svete a považujú ľudské práva, a zdôrazňujem, VŠETKY ľudské práva za dôležité a nielen pre vybraných.

Tej druhej skupine záleží hlavne na ich ľudských právach. Mnohí nemajú kapacitu a empatiu vcítiť sa do iných ľudí. To, že som gej, znamená, že chcem, aby mal aj gej v Indonézii rovnaké práva ako ja. Nemôžem očakávať, že len moje práva sú tu a teraz dôležité.

Viem, že niektorí z prvej skupiny kamarátov prerušili kontakty s okolím a rozumiem prečo. Na druhej strane, nemôžem očakávať, že každý zastaví svoj život, pretože v Palestíne je genocída. Je to brutálne vôbec povedať a ešte brutálnejšie to akceptovať.

V jednej diskusii si raz s humorom povedal, že Slováci nechcú chodiť na protesty, Slováci chcú chodiť na zmrzlinu.

To určite. Je to pre mňa veľmi zaujímavé, že v hlavnom meste sú málokedy protesty. Myslím, že ľudia na Slovensku sa musia naučiť, že žiaden politik im nedá práva zadarmo. Musíme si ich vybojovať, či už ide o rodovú rovnosť, LGBTI+ práva, ochranu prírody a podobne.

Prekvapilo ťa ticho a nezáujem o situáciu v Gaze a Západnom brehu v politickom spektre?

Bol som veľmi sklamaný, že PS genocídu úplne odignorovalo. Rozumiem, že sa riešia najmä domáce problémy. Lenže ani ako progresívna strana ani raz nepoukázala na to, že zabiť pätnásťtisíc detí je problém. Aktuálne učím asi štyridsať alebo päťdesiat detí. Sú to úžasní malí ľudia, poznám ich záujmy, viem, čím chcú byť, keď vyrastú. Keď si pomyslím na deti v Gaze, som v nemom úžase, že nikto z liberálov ani raz neodsúdil to, čo sa tam deje. Pre mňa sú vládne aj opozičné strany ľudia, ktorí sa o genocídu v Palestíne nezaujímajú.

Ľudia na Slovensku občas majú pocit, že sa nemusia zaujímať o krajinu, ktorá je tak ďaleko. Lenže Izrael existuje kvôli tomu, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny a Slovensko má na tom výrazný podiel. Niektorí preživší holokaustu ešte stále žijú, takže to nebolo až tak dávno. Nemôžete tvrdiť, že s tým nemáte nič spoločné. Chcel by som, aby ste pochopili, že náš každodenný život má vplyv aj inde, aj keď to nevidíme. Nie ste úplne vinní, ale nie ste ani nevinní. Neviem, či to môžem povedať takto priamo, lebo ľudia o tom nechcú ani počuť.

Autorka je novinárka a pracuje v kultúre

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)
David Laufer: „Chci být Fight club týpek i David Bowie.“ Příběhy o vypořádávání se s vlastní maskulinitou (revue Prostor)
David Laufer: Maskulinita na prodej. Kdo vydělává na českých mužích a co dnes stojí být pravý chlap? (revue Prostor)